Za hoaxy dlhoročná basa. Kolíková predložila škodlivú novelu

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková navrhuje zaradiť do slovenského právneho poriadku nový trestný čin šírenia nepravdivej informácie. Paragraf má byť súčasťou komplexnejšej novely Trestného zákona.

Nový trestný čin by mal postihovať tých, ktorí vyrobia alebo rozšíria nepravdivú informáciu, „ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva, ohroziť životy alebo zdravie ľudí či ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu“.

Previnilcovi by v prípade preukázania viny hrozil jeden rok za mrežami, no ak by svojím konaním spôsobil napríklad smrť, šírenia dezinformácie by sa dopustil počas krízovej situácie (napríklad núdzového stavu) alebo by tak robil v spojení s cudzou mocou, avizovaná sadzba by mohla byť až 10 rokov.

Rezort justície sa v dôvodovej správe k novele netají, že návrh novej legislatívy prichádza v reakcii na pandémiu COVID-19, ktorá je a ešte zrejme dlho bude globálnou témou číslo jeden.

Kontroverzná zmena z dielne liberálnej ministerky pokrivkáva z tých istých dôvodov, ktoré už dlho oslabujú dôveru v koncept slovných deliktov ako takých. Teda ten koncept, ktorý v posledných rokoch zažíva obrovský rozmach.

Netreba vymýšľať koleso

V prvom rade, náš právny poriadok už horeuvedené konanie trestať dokáže. Platí preň skutková podstata šírenia poplašnej správy. Nasleduje citát zo zákona:

„Kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“

Ak vám budú kompetentní vo vyhriatych kreslách tvrdiť, že paragraf šírenia poplašnej správy v súčasnosti nestačí, nehovoria pravdu. Koniec koncov, za tento prečin polícia začala nedávno trestne stíhať ženu zo zvukovej nahrávky, ktorá bez jediného dôkazu šírila sprostosť o testovacích tyčinkách napustených koronavírusom.

Značný priestor na svojvôľu

Veľkým problémom znenia tohto paragrafu je aj extrémna vágnosť jednotlivých pojmov, ktorá necháva orgánom činným v trestnom konaní a súdom až príliš veľký manévrovací priestor.

Bude sa za šírenie nepravdivej informácie považovať aj zdieľanie príspevku do väčšej a uzavretej facebookovej skupiny? Kto určuje, čo sú otázky závažného spoločenského významu? Ako sa dá dôveryhodne preukázať, že človeka pri odmietnutí očkovania, testovania či rôzneho opatrenia „zlomil“ práve ten-ktorý príspevok? Čo presne znamená ohrozenie zdravia? Čo ak sa závažná nepravdivá informácia o pár týždňov ukáže ako kredibilná či dokonca absolútne pravdivá?

Ako nemiestny úlet pôsobí aj výška navrhovaných sadzieb trestu odňatia slobody. Pre ilustráciu, takéto dlhoročné pobyty v base platia pre ťažkých drogových dílerov, za obchodovanie s ľuďmi či za neúmyselné zabitie človeka. Treba niečo dodávať?

Nápad, z ktorého cítiť stranícke tričko

Ak by sa aj Kolíková dokázala vysporiadať s vyššie uvedenými námietkami, najťažšou úlohou pre ňu bude presvedčiť verejnosť, že nový paragraf nie je kladivom covidových alarmistov na pandemických skeptikov a pochybovačov. Matovič láka na 500 eur, Kolíková hrozí paragrafom a hrozbou väzenia.

Lenže pozor, nie sú to iba oni, kto má maslo na hlave.

Spomeňme si na správy slovenského mediálneho mainstreamu o covidom nakazených, odpadávajúcich ľuďoch priamo na čínskych uliciach, prestrelené správy o trojpercentnej smrtnosti vírusu či predpovede o tom, že ak by naša vláda počas prvej vlny nezasiahla, na pľúcnych ventilátoroch by skončilo 6-tisíc ľudí.

Nie sú práve toto príklady správ, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu Kolíkovej trestného činu „šírenia nepravdivej informácie“? Isteže sú. A vyprodukovali tisíce vystrašených ľudí, ktorí sa doteraz v lese prechádzajú v respirátoroch. V horších prípadoch sa neúmerný strach prejavil aj zdravotne.

O (ne)zničení cintorína náckami

Nemusíme sa pritom držať výlučne v medziach covidu. Keď pred niekoľkými rokmi neznámi vandali zničili židovský cintorín v Rajci, liberálna úderka (aj po zničení cintorína v Námestove, ku ktorému prišlo niekoľko dní predtým) spustila doslova kanonádu nenávisti a kritiky.

Karikaturista Denníka N Shooty krátko po udalosti nakreslil skupinu holohlavých chlapíkov s nacistickými symbolmi, ktorí skáču po židovských hroboch a kričia pritom „Za Tibiho “ alebo „Cítim sa ako národný buditeľ“.

Azda najviac sa ale tradične opustil komentátor denníka Sme Michal Havran. Ten vo svojej vešteckej guli zase videl páchateľov z „tradičných bielych rodín pred tradičnými bielymi Vianocami“ a neodpustil si oikofóbne poznámky o roduverných Slováčikoch, ktorým Židia prekážali vždy.

Tieto teórie, samozrejme, prichádzali ešte pred závermi policajného vyšetrovania. To len niekoľko dní neskôr preukázalo, že za vandalizmom stoja deti zo Žilinského kraja vo veku od 9 do 12 rokov a motív náboženskej či rasovej neznášanlivosti polícia vylúčila. Niežeby to tých detských chuligánov ospravedlňovalo, ale o antisemitizmus jednoducho nešlo.

Skutočnosť je o to vážnejšia, že tieto nezmysly v jednom aj druhom prípade – nie nepresnosti, ale opakujem, nezmysly – vyprodukovali autori s dosahom na rádovo väčšie skupiny ľudí ako anonymná facebooková stránka. Aj im by malo hroziť policajné vyšetrovanie za šírenie nepravdivej informácie.

„Poškodení“ sa určite ochotne prihlásia. Toto chceme?

Práve odpoveď na túto otázku nás vedie k skepse, ako narábať s trestným právom v prípadoch ako sú klebety, hoaxy a dezinformácie. Ako vravia Angličania, liečenie totiž môže byť horšie ako choroba sama.

Hamujte, pani ministerka

Veď ak by sa Kolíkovej novelizovaný zákon uplatňoval naozaj dôsledne a jedným metrom, tak by spochybnil existenciu legitímneho práva chybovať, oslabil by už aj tak nevyváženú diskusiu, vnucoval spoločnosti klamlivé presvedčenie, že pravda je statická a vždy a okamžite merateľná veličina. A za to všetko by tlačil do väzenia ľudí, ktorí sú skôr hlúpi a nahnevaní ako reálne spoločensky nebezpeční.

Áno, sociálne siete zaplavilo kvantum veľmi škodlivých hoaxov, no neexistuje dôvod, prečo sa s ich pôvodcami v krajnom prípade nevyrovnať bez zbytočnej pompy a v intenciách súčasného právneho poriadku. Ostatné situácie sa dajú riešiť mäkšími nástrojmi, predovšetkým skutočne otvorenou debatou o citlivých covidových témach, ktorá na Slovensku za takmer dva roky stále neprebehla.

Potom by možno bola Kolíková sýta, aj sloboda slova celá.