Návšteva pápeža na Slovensku však ukázala, že Slováci si Svätého Otca vážia a že ho vo svojej krajine radi privítajú. Na všetkých miestach, kam zavítal, bola pekná účasť veriacich, možno aj neveriacich, a takisto bolo všetko zorganizované na dôstojnej úrovni, a to napriek veľmi krátkemu časovému úseku. Myslím si, že Slováci sa nedali zahanbiť, a tak túto návštevu vnímali aj v zahraničí. Po svojom návrate do Ríma som sa stretol iba so samými pozitívnymi ohlasmi. Teraz sa treba vrátiť nielen ku krásnym spomienkam, ktoré v nás ostali, ale najmä k obsahu príhovorov, ktoré tu z úst Petrovho nástupcu odzneli.
Pripravovali ste ako hlavný ceremoniár liturgickú stránku slávenia v byzantskom obrade v Prešove. Čo si to všetko vyžadovalo?
Aj keď som bol poverený službou hlavného ceremoniára pre liturgiu v Prešove, musím hneď na začiatku povedať, že išlo o prácu tímovú, lebo inak by to ani nebolo možné. O to viac, že momentálne žijem a pôsobím v Ríme, takže na samotné miesto v Prešove, kde sa liturgia slávila, som sa osobne dostavil až deň pred pápežovým príchodom, pretože sme potrebovali urobiť generálnu skúšku. Všetka moja komunikácia s ostatnými zainteresovanými v Prešove sa riešila formou e-mailov alebo telefonátov. Ale myslím si, že sa podarilo všetko pripraviť nad očakávania. Osobne som bol v stálom kontakte s pápežskými ceremoniármi, mal som pripraviť presné texty aj s rubrikami, komunikoval som s košickým katedrálnym zborom, vybrali sme spoločne skladby. Technické veci priamo na mieste mali na starosti ľudia v Prešove. Obrovskou pomocou mi bol aktuálny arcibiskupský ceremoniár v Prešove otec Pavol Vasiľ, bez pomoci ktorého by som len málo dokázal urobiť.
Vraj bolo pripravených až 20-tisíc kvetov, osobitne vypracované ikony a kríž, špecifický trón. Kam teraz pôjdu tieto umelecko-náboženské predmety?
Čo sa týka výzdoby sakrálneho priestoru, mám informáciu, že tam bolo naozaj 20-tisíc kvetov. Keď sme večer predtým zažili v Prešove obrovský „lejak“, veľmi sme sa obávali nielen o kvetinovú výzdobu, ale aj to, ako sa to celé skončí, keďže návštevu pápeža Jána Pavla II. v Prešove v roku 1995 sprevádzal dážď. Bola to skúška viery, ale na druhý deň by už nikto nepovedal, že tu bol silný „lejak“. Ostatné predmety, predpokladám, sa uložia buď ako súčasť pamätnej expozície, alebo sa použijú pri iných príležitostiach, ak to bude potrebné.
Čo by ste ešte vyzdvihli počas pápežovej cesty?
Osobne ma oslovila láska a ochota ľudí, ktorí mali podiel svojej práce na príprave, či už ako výrobcovia predmetov, ktoré mali byť použité pri pápežských slávnostiach, alebo tých, ktorí dozerali na poriadok a plnili službu dobrovoľníkov. Bolo vidieť, že sú radi, že môžu urobiť istú službu z lásky k Bohu, k Svätému Otcovi, k cirkvi. Považovali to za svoju česť. Tiež vyjadrujem obdiv nad tým, ako na všetkých miestach, kam Svätý Otec zavítal, bolo možné vidieť, že dokázali pripraviť dôstojné privítanie Petrovho nástupcu so všetkým, čo s tým súvisí, v pomerne veľmi krátkom čase. Ak si uvedomíme, že poväčšine je pápežova návšteva do tej-ktorej krajiny ohlásená aspoň rok vopred, na Slovensku to tak nebolo, a preto pred všetkými, ktorí boli do toho zapojení, dávam, ako sa vraví, klobúk dole.
Nemožno vynechať ani veľmi peknú účasť veriacich, a to napriek obavám i poplašným správam o malej účasti. A za seba poviem, nakoľko som sa osobne zúčastnil iba návštevy v Prešove, že sa ma najviac dotýkala atmosféra veľkého pokoja a ducha modlitby, ktoré sa v Prešove dali priam nahmatať.
Čomu sa venujete v Kongregácii pre východné cirkvi? Ako vyzerá bežný deň?
Na Kongregáciu pre východné cirkvi som prišiel pracovať na pozvanie otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, ktorý vtedy potreboval osobného tajomníka. Mojou úlohou teda bolo otvárať jeho poštu a prinášať mu ju, sledovať aj jeho e-mailovú poštu a vybaviť ju a takisto ho sprevádzať na liturgických slávnostiach, ak bol niekam pozvaný, a pripraviť mu k tomu všetky veci. Okrem toho som ešte mal na starosti, a až doteraz mám, poštovú agendu dvoch metropolitných východných cirkví, a to v Etiópii a v Eritrei. Plním tiež funkciu tajomníka liturgickej komisie pri Kongregácii. V úrade pracujeme od pondelka do piatka, od 8:00 do 14:00, v utorky a štvrtky pokračujeme ešte aj popoludní od 15:00 do 18:00, takže momentálne vediem život vatikánskeho úradníka.
Vnímate iných Slovákov a Čechov vo Vatikáne a v Ríme?
Čo sa týka Slovákov, priamo v Rímskej kúrii nás pracuje, ak dobre počítam, sedem, ďalší asi traja sú profesori na pápežských univerzitách. No a potom sú tu otcovia pôsobiaci v Slovenskom pápežskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda, jeden otec je spovedníkom v už spomínanej Bazilike Santa Maria Maggiore, takže na naše malé Slovensko je to celkom slušné zastúpenie. Nemožno zabudnúť ani na nášho jediného slovenského kardinála Jozefa Tomka. Určite sa nájdu aj bratia z Česka, ale o tých nemám viac vedomostí, osobne poznám iba jedného, ktorý pracuje tiež v Rímskej kúrii, a ďalších troch, ktorí sú predstavení českého pápežského kolégia Nepomucenum.
Aké máte obľúbené miesto v Ríme späté so Slovenskom?
Je ich viacero. Možno spomenúť impozantný stĺp na Piazza Colonna, na ktorom je vytesaná scéna, keď sa rímske vojská Marca Aurelia dostali až na územie Slovenska, a kde po vyčerpávajúcom období sucha na modlitbu kresťanov – vojakov v oddiele – prišiel vytúžený dážď. Rád zájdem aj do Kostola Ježiša a Márie (La chiesa di Gesù e Maria) na Via del Corso, kde sa nachádza hrob Božieho služobníka Alojza Chmeľa, rodáka zo Spišskej Starej Vsi a kandidáta na blahorečenie. Samozrejme, nemožno vynechať Baziliku Santa Maria Maggiore, kde pápež schválil staroslovienske liturgické knihy, ktoré priniesli do Ríma svätí bratia Cyril a Metod. Neobídem ani Baziliku svätého Klementa, kde bol pochovaný svätý Konštantín Cyril a kde prijal biskupskú vysviacku blažený vladyka Pavol Gojdič.
Z akej rodiny pochádzate? Ste rusínskeho pôvodu?
Pochádzam z obyčajnej robotníckej rodiny ako jediný syn. Som Spišiak zo Spišského Podhradia, teda zo srdca spišského regiónu, na čo som veľmi hrdý. Hlásim sa k rusínskemu pôvodu, môj pradedo z maminej strany pochádzal z rusínskej obce Ďurková pri Starej Ľubovni a pradedo z otcovej strany bol niekde z okolia Nowego Sączu v Poľsku, čo je región kedysi osídlený Rusínmi. V Poľsku sa označujú menom Lemkovia.
Tieto city som však v sebe nemal od začiatku a prebúdzali sa vo mne pozvoľna. Pamätám si, ako mi raz jeden rímskokatolícky kňaz povedal: „Marek, ty musíš mať kdesi v génoch rusínske a gréckokatolícke korene. Nie je možné, aby mal rímskokatolík tak veľmi rád gréckokatolícky obrad ako ty.“ Na tieto slová som nikdy nezabudol a som rád, že mi to povedal. Iba mi potvrdil to, čo som podvedome cítil a nejaký čas som s tým možno aj bojoval.
V minulosti ste boli „prepožičaný pre službu“ v Mukačevskej eparchii na Ukrajine, kde stál na čele slovenský biskup Šášik. Nedávno oslávili 250. výročie založenia. Priblížite spoluprácu a prepojenie medzi eparchiami v Mukačeve a v Prešove?
Mukačevská eparchia vo svojej pôvodnej forme, ktorú nazývame pojmom „Historická Mukačevská eparchia“, bola našou jedinou eparchiou, ktorá združovala gréckokatolíkov žijúcich pod karpatským oblúkom od Osturne na Zamagurí cez Podkarpatsko a dnešné Maďarsko až po Szatmár v dnešnom Rumunsku. Bolo to obrovské teritórium zverené do pastoračnej starostlivosti jediného biskupa, ktorý sídlil najprv v Mukačeve a neskôr v Užhorode. Keďže to bolo nad ľudské možnosti, boli tu snahy vytvoriť menšie cirkevné štruktúry, aby mal biskup bližšie k duchovenstvu a k veriacim. A aj oni k nemu. A tak vznikli nové eparchie v Prešove (Slovensko), v Hajdudorogu (Maďarsko), Maramureši (Rumunsko) a neskôr ešte ďalšie: Miškovec (Maďarsko) a Košice.
Stále teda považujeme Mukačevskú eparchiu za svoju materskú eparchiu a hľadíme na ňu ako na matku. Keď teda matka potrebuje pomôcť, deti by mali mať ochotu to urobiť. V tomto duchu som bol aj ja prepožičaný do tejto eparchie v roku 2003, teda v čase, keď u nás na Slovensku bol už celkom slušný počet kňazov, kým v Mukačevskej eparchii ich bol vtedy ešte veľký nedostatok.
Je v Ríme veľa byzantských katolíkov? Udržujete s nimi kontakt?
Ak by sme mali na mysli iba tých slovenských, tak nie. Aktuálne tu máme štyroch bohoslovcov na štúdiách a veriacich laikov nepoznám. Ale ak máme na mysli byzantských katolíkov bez ohľadu na národnosť, môžem povedať, že ich je tu veľmi veľa, najmä ukrajinských a rumunských veriacich. Sú to predovšetkým ženy, ktoré sem prichádzajú za prácou ako opatrovateľky starých ľudí. Mnohé z nich sú tu už celé roky a postupne sem priviedli svoje rodiny. Sú zorganizované do vlastných farností, ukrajinskí veriaci tu majú dokonca už aj vlastnú cirkevnú štruktúru – exarchát. Do kontaktu s nimi prichádzam pri väčších slávnostiach, kam ma pozývajú.
