Pád Milana Lučanského a jeho politické dôsledky

Každé siahnutie si na vlastný život je vyvrcholením osobnej tragédie. Inak to nebolo ani v prípade bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského. 

Milan Lučanský sa stal policajným prezidentom na jar 2018 po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, následnom páde premiéra Fica a ministra vnútra Kaliňáka a odchode policajného prezidenta Tibora Gašpara. Keď som sa vtedy vyjadroval k osobe Lučanského, uviedol som, že otázky budia jeho majetkové pomery, ale že podozrenia, že bude naďalej pod vplyvom bývalého ministra Kaliňáka, sú neopodstatnené. Tiež som tvrdil, že polícia má záujem na vyšetrení Kuciakovej vraždy. To, že polícia naozaj odhalila priamych vykonávateľov vraždy, bolo aj Lučanského úspechom. V polícii sa začali objavovať prvé znaky vôle k stíhaniu dovtedy nestíhateľných osôb.

Rozporuplnosť po zmene vlády

Po nástupe vlády Igora Matoviča sa stalo pôsobenie Milana Lučanského rozporuplným a protichodné bolo aj váhanie vlády riešiť túto otázku personálne. Pred Veľkou nocou premiér Matovič kritizoval Lučanského za nadmerné policajné kontroly na cestách počas zákazu vychádzania. Lučanského som sa vtedy musel zastať, pretože iba plnil pokyny, ktoré dostal. Rovnako som sa ho musel zastať, keď mu bolo z neznámych dôvodov odobrané služobné auto. Na druhej strane, keď sa Lučanský dostával do verejných škriepok s ministrom vnútra Mikulcom a chystané legislatívne zmeny spôsobu menovania policajného prezidenta (doteraz neuskutočnené) označoval za „politizáciu polície“, považoval som to za opozičné politické klišé a Lučanského som za to kritizoval. Jeho odchod z funkcie bol riešením neúnosnej situácie.

Rituály odstúpenia

Samovražda Lučanského vyvoláva mnohé reakcie. Niektorým chýba triezvosť. Nastalo volanie po vyvodení zodpovednosti za to, čo sa stalo. Bolo však predčasné.

Akokoľvek sa vciťujeme do veci, pokiaľ sa nepreukázalo cudzie zavinenie alebo porušenie predpisov zo strany väzenskej a justičnej stráže, na odstupovanie z funkcie nie je dôvod. Odstúpenie riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže Milana Ivana, a to, čo ministerka spravodlivosti Kolíková i on podrobne a dôveryhodne vysvetlili, že urobili všetky možné protiopatrenia, pripomína iracionálny rituál. Podľa ministerky ide o obnovenie dôvery zo strany verejnosti a rozhodnutie riaditeľa odstúpiť si veľmi váži. Prečo má budiť dôveru potrestanie niekoho, kto si splnil všetky povinnosti, neviem.

Cynici ožili

Zlou správou je to, že Lučanského tragédia sa okamžite stala predmetom politického boja medzi premiérom a opozíciou. Bohužiaľ, reakcia Fica, Pellegriniho i Matoviča, sú rôznymi stranami tej istej mince, ktorej meno je nezodpovednosť.

Fico hovorí, že väzobné stíhanie sa stalo vládou legitimizovaným nástrojom mučenia, a že premiér organizuje zneužívanie trestného práva na boj s opozíciou. Pellegriniho Hlas vníma Lučanského krok ako jeden z dôsledkov atmosféry na Slovensku, kde sa preteky v zatýkaní stali predmetom politického boja. Tieto výroky sú cynické.

Netvrdíme, že Lučanský bol vinný. Nie sme tu na to. Vznesenie obvinenia je začiatkom trestného stíhania, nie jeho uzavretím. Avšak, polícia bola oprávnená vzniesť obvinenie na základe faktov z vyšetrovania a nemá to nič spoločné s nejakým organizovaním zo strany premiéra. Fico a Pellegrini by nás chceli presvedčiť, že smutný stav justície za ich vlády sa nám len prisnil. Nie, neprisnil.

Hlavný bojovník proti mafii brzdí

Správanie Matoviča je skôr zbabelé. Ak niekto nahrával Ficovi a Pellegrinimu, aby mohli hovoriť o politizácii trestného stíhania, bol to práve Matovič, ktorý paušálne nazýval všetky trestné, väzobné stíhania ľudí z polície a justície bojom s „mafiou“, čím predbiehal policajných vyšetrovateľov, prokurátorov i sudcov a dopredu naznačoval vinu.

Teraz vyslovil aj túto vetu: „(…) najväčší prospech z nešťastia Milana Lučanského má mafia, ktorá mala strach, že proti nej bude svedčiť.“ Matovič zrazu hovorí o Lučanskom ako o svedkovi, nie ako o obvinenom. Zaraďuje do mafie a vyraďuje z mafie, ako sa mu to práve hodí. Žiadny premiér v ponovembrovej ére nehovoril o trestnom stíhaní takým ľahkovážnym spôsobom, ako to robí Matovič. Tým polícii sťažuje úlohu, lebo ju privádza do rozpakov, a Ficovi a Pellegrinimu, ktorí priviedli Slovensko do ťažkej krízy, len pomáha. Vláda má o trestnom stíhaní hovoriť zdržanlivým, vecným, nie expresívnym jazykom, a má sa sústrediť na kontrolu toho, či si orgány činné v trestnom konaní plnia povinnosti. Upozorňujem na to mesiace. Premiér proti tomuto pravidlu stále hreší. A keď prídu problémy, tak sa od vlastného jazyka dištancuje. Je to jeho trvalá politická metóda.

Mohlo by to byť aj upozornenie aj pre médiá. Skutočnému ozdraveniu spoločnosti škodí, ak ľahkovážne špekulujú, pre koho si ešte polícia môže, či má prísť. Chýba nám triezvosť a zodpovednosť.

Smrť by nám ju mohla prinavrátiť.