Čo sa teraz deje v proruských médiách na Ukrajine

Od začiatku roka 2021 dal uk­ra­jinský pre­zi­dent Ze­len­s­kyj postupne cez Bezpečnostnú radu zakázať šesť te­le­víznych staníc a jeden z najčítanejších spravodajských por­tá­lov strana.ua. Ofi­ciálne uvedené dô­vo­dy boli nepriame alebo žiadne. Keďže išlo vý­lučne o médiá z prostredia proruskej opozície, najmä zo sféry vplyvu Pu­ti­nov­ho kuma Viktora Medvedčuka, chápali to mnohí ako boj s proruskou dezinfo-scénou. Niektorí pred­sta­vi­telia európskych in­šti­túcií – ako Josep Borrell – kri­tizovali zavretie médií jem­ným ne­zá­väzným jazykom, na Uk­raj­i­ne ho väčšina mlčky ak­ceptovala.

24. februára rozpútala Ruská federácia vojenskú agresiu proti Uk­raj­ine a osobne proti Zelenskému. S ohľadom na civilizačnú hrozbu, kto­rú ruský sa­movládca Putin predstavuje pre celú Európu, je slo­bo­da tlače na Uk­rajine nateraz zanedbateľnou témou. Príbeh pro­rus­kých ukrajinských médií je ale zaujímavý z iného dôvodu. Od 24. feb­ru­á­ra môžeme v priamom pre­nose sledovať, či mal Zelenskyj pravdu: Kolaborujú títo no­vi­nári s nepriateľom? Keďže tieto médiá sú mimo Uk­rajiny väč­ši­nou do­stupné, môžeme si to teraz overiť.

Aj na Ukrajine sa občas stalo, že nejaký server prepustil inak za­blokované mé­di­um. Napríklad v Černihive – v súčasnosti jednom z  ob­lie­haných a bombardovaných veľkomiest – som vo wifine cent­rál­ne­ho socíkovského hotelu Ukrajina odrazu chytil spra­vo­daj­s­kú te­le­ví­ziu UkrLive. Moderátori a hostia v štúdiu robili online roz­ho­vor s Ni­ko­la­jom Azarovom, premiérom prezidenta Janukovyča, ktorý po ví­ťaz­stve Majdanu v roku 2014 utie­kol. Bolo vidieť, že v ukrajinskom štú­diu vládol strach pred vojnou, Azarov ale sedel v bie­der­mei­er­ov­skej obývačke asi niekde v Rusku a rutinne skandoval nekonečné množstvo ekonomických údajov, kde nechýbal ani údaj o ukrajinskom do­voze tu­rec­kých uhoriek. Bielovlasý technokrat sa zdal byť za­chy­tený v ča­so­vej osnove, bol až ľahostajný. Často povedal: „A tak ďalej a tak ďalej.“ K politike Ruskej federácie sa nevyjadroval.

O proruskosti týchto médií treba vedieť, že nie vždy sa dala tak ľahko rozoznať ako v prípade tejto submisívnej relácie s expremiérom na úteku. Raz, krátko po Majdane, mi prozápadný ukrajinský novi­nár vysvetlil, ako môže v krajine, ktorá je na východoukrajinskom Don­base vo voj­ne s pro­ruskými a Moskvou riadenými separatistami, vôbec niečo také ako proruské noviny fungovať. Hovoril, že tieto noviny mu­sia vo veľkom kamuflovať: „60 percent ob­sahu je zdanlivo pro­uk­ra­jin­ského, iba 40 percent proruského.“ Čitatelia zrejme dokázali tie skry­té kódy dešifrovať, v priebehu 8 rokov si na to zvykli. Mne sa to dekódovanie nie vždy podarilo. Ešte v polovici februára som občas po­rov­ná­val správy na zakázanom portáli strana.ua (teraz: stra­na.news) a na fun­gujúcom vlasteneckom webdenníku Uk­raji­nska prav­da: Mnohé, čiastočne od tla­čových agentúr prebraté správy, sa v pod­state nelíšili. Ot­vorená oslava Putina bola na Ukrajine ne­mysliteľná, aj mo­de­rá­tori proruských televízií moderovali ob­vy­k­le v ukrajinčine.