Čo sa teraz deje v proruských médiách na Ukrajine

Od začiatku roka 2021 dal uk­ra­jinský pre­zi­dent Ze­len­s­kyj postupne cez Bezpečnostnú radu zakázať šesť te­le­víznych staníc a jeden z najčítanejších spravodajských por­tá­lov strana.ua. Ofi­ciálne uvedené dô­vo­dy boli nepriame alebo žiadne. Keďže išlo vý­lučne o médiá z prostredia proruskej opozície, najmä zo sféry vplyvu Pu­ti­nov­ho kuma Viktora Medvedčuka, chápali to mnohí ako boj s proruskou dezinfo-scénou. Niektorí pred­sta­vi­telia európskych in­šti­túcií – ako Josep Borrell – kri­tizovali zavretie médií jem­ným ne­zá­väzným jazykom, na Uk­raj­i­ne ho väčšina mlčky ak­ceptovala.

24. februára rozpútala Ruská federácia vojenskú agresiu proti Uk­raj­ine a osobne proti Zelenskému. S ohľadom na civilizačnú hrozbu, kto­rú ruský sa­movládca Putin predstavuje pre celú Európu, je slo­bo­da tlače na Uk­rajine nateraz zanedbateľnou témou. Príbeh pro­rus­kých ukrajinských médií je ale zaujímavý z iného dôvodu. Od 24. feb­ru­á­ra môžeme v priamom pre­nose sledovať, či mal Zelenskyj pravdu: Kolaborujú títo no­vi­nári s nepriateľom? Keďže tieto médiá sú mimo Uk­rajiny väč­ši­nou do­stupné, môžeme si to teraz overiť.

Aj na Ukrajine sa občas stalo, že nejaký server prepustil inak za­blokované mé­di­um. Napríklad v Černihive – v súčasnosti jednom z  ob­lie­haných a bombardovaných veľkomiest – som vo wifine cent­rál­ne­ho socíkovského hotelu Ukrajina odrazu chytil spra­vo­daj­s­kú te­le­ví­ziu UkrLive. Moderátori a hostia v štúdiu robili online roz­ho­vor s Ni­ko­la­jom Azarovom, premiérom prezidenta Janukovyča, ktorý po ví­ťaz­stve Majdanu v roku 2014 utie­kol. Bolo vidieť, že v ukrajinskom štú­diu vládol strach pred vojnou, Azarov ale sedel v bie­der­mei­er­ov­skej obývačke asi niekde v Rusku a rutinne skandoval nekonečné množstvo ekonomických údajov, kde nechýbal ani údaj o ukrajinskom do­voze tu­rec­kých uhoriek. Bielovlasý technokrat sa zdal byť za­chy­tený v ča­so­vej osnove, bol až ľahostajný. Často povedal: „A tak ďalej a tak ďalej.“ K politike Ruskej federácie sa nevyjadroval.

O proruskosti týchto médií treba vedieť, že nie vždy sa dala tak ľahko rozoznať ako v prípade tejto submisívnej relácie s expremiérom na úteku. Raz, krátko po Majdane, mi prozápadný ukrajinský novi­nár vysvetlil, ako môže v krajine, ktorá je na východoukrajinskom Don­base vo voj­ne s pro­ruskými a Moskvou riadenými separatistami, vôbec niečo také ako proruské noviny fungovať. Hovoril, že tieto noviny mu­sia vo veľkom kamuflovať: „60 percent ob­sahu je zdanlivo pro­uk­ra­jin­ského, iba 40 percent proruského.“ Čitatelia zrejme dokázali tie skry­té kódy dešifrovať, v priebehu 8 rokov si na to zvykli. Mne sa to dekódovanie nie vždy podarilo. Ešte v polovici februára som občas po­rov­ná­val správy na zakázanom portáli strana.ua (teraz: stra­na.news) a na fun­gujúcom vlasteneckom webdenníku Uk­raji­nska prav­da: Mnohé, čiastočne od tla­čových agentúr prebraté správy, sa v pod­state nelíšili. Ot­vorená oslava Putina bola na Ukrajine ne­mysliteľná, aj mo­de­rá­tori proruských televízií moderovali ob­vy­k­le v ukrajinčine.

V polovici februára som chcel proruských ukrajinských novinárov spo­z­nať. Trvalo mi nejaký čas, kým som si našiel správne kontakty, človek si nesmie mýliť vypnutú televíziu Peršhyj Nezaležnyj s le­gál­nou Peršyj a vypnutú UkrLive s legálnou UkrLife. Keďže som vte­dy ešte vychádzal z pozície, že zavretie takých médií môže byť pre­páleným opatrením, poslal som trom redakciám relatívne pria­teľ­s­ké žia­dosti o rozhovor. Ve­del som, že minimálne strana.ua a Ukr­Live fun­govali ďalej na boč­ných kanáloch internetu. Bol som pres­ved­če­ný, že budú ochotní, veď taký šéfredaktor strany.ua Ihor Hužva údajne už dáv­nej­šie dostal politický azyl v mojej krajine, v Rakúsku.

Žiadne zo zakázaných médií nereagovalo. Nemilo ma to prekvapilo. Ako vravíte na Slovensku, čo už. Tak som sa vybral rovno za nimi. Strana.ua sídlila v níz­kom kyjevskom tehlovom by­to­vom dome. Okamžite bolo jas­né, že tam by sotva mohla síd­liť plnohodnotná redakcia. Bolo tam ka­der­níc­t­vo, ktorého šéfka ma po­slala do vedľajšej tehlovej budovy: „Každých pár týž­dňov sa sem prí­de niekto pýtať, ale vraj tam ni­koho nepustia.“ Ka­der­níčka si zrejme nie­čo poplietla, všetci obyvatelia rezolútne vy­lú­čili existenciu média v ich tehlovom do­me. Iba jedna pani, čo prá­ve vyniesla smeti, si to vedela predstaviť: „Minule z jed­né­ho by­tu vyniesli tla­čiar­ne.“ Mladý ser­visný technik, ktorý tiež býval v dome, obe­tavo pod­po­ro­val moje pátranie. Nakoniec z neho vypadlo, čo si my­s­lí o stra­na.ua: „Viete, ja som bol vojak. Podľa ich spra­vo­daj­s­t­va je všetko na Uk­ra­ji­ne zle! Po tom všet­kom, čo nám Rusko uro­bi­lo – ako môžu byť takí?“ Bývalý vojak súhlasil s vypnutím portálu.

UkrLive malo svoje oficiálne sídlo v ne­skorosovietskej kan­ce­lár­s­kej veži „Office 1306“. Bola tam bezpečnostná brána. Vrátnik veľmi dobre vedel, čo je UkrLive, ale že by fungovalo v tomto mra­kodrape, v živote nepočul. Sám bol zvedavý, telefonoval hore, pý­t­al sa kolegu, nič. Povedal mi: „Poďte si to pokojne sám pre­ve­riť, ja vás púšťam.“ Išiel som na tri­náste po­scho­die. Kancelária č. 1306 nemala označenie na dverách, chalanisko z jednej vedľajšej fir­my s pôvabným menom Semantika plus ukázal na správne dvere, ináč sa vyjadril s hmlistou iróniou. Videl som, že blon­dínka v biz­nis kostýme vbehla s červenou hlavou do kancelárie č. 1306. O chví­ľu neskôr som tam zazvonil. Zo strojčeka na mňa hlas hovoril anglicky, vy­svetlil som po rusky svoj zámer, nik­to ne­vy­ši­el. Vstúpil som do zrka­dlovej kan­celárie opro­ti. Bola opustená: dve maličké komôrky, de­siat­ky zásuviek, úzke po­li­ce. Zopár zaprášených kníh, medzi nimi je­den zvä­zok od Bulgakova. Nuž, odtiaľto sa ur­čite ne­ria­dila te­le­ví­zia.

Z nejakého dôvodu sa proruskí novinári na Ukrajine predo mnou skrý­va­li. Predtým, než by som kapituloval, pozval som na kávu kyjevskú kamarátku. S Katkou sa poznáme dlho. Sme dosť rozdielni, ona si hovorí zelená socialistka, ja si hovorím ľa­vicový kon­zer­va­tí­vec, spája nás hlavne láska k Ukrajine a odpor k li­be­rá­lom. Ka­t­ka sa čudovala, že som sa venoval téme slo­body tlače. „Tie­to médiá nehrajú v ukrajinskom diskurze žiadnu rolu,“ po­ve­da­la, „ony šíria fejky a na Uk­rajine sú určite dô­le­ži­tej­šie pro­blé­my, než ich vypnutie“. Za dôležitejší problém označila uk­ra­jinských náckov, ktorí vraj v spolupráci s políciou vy­dierajú gas­tronómov v nočnej štvrti Podil. Na ukrajinských na­cio­nalistov ma­la ťažké srdce, odkedy jej v noci na ulici cielene zbi­li part­ne­ra, ľa­vicového haličského intelektuála. Partner, s kto­rým má synčeka vo veku mojej dcéry, odvtedy už nevystupoval na ve­r­ejnosti. V mi­nu­losti vážne uvažovali nad emigráciou, v ktorej by sa určite vedeli up­lat­niť, v polovici februára chceli ale ešte zostať v Kyjeve. Katkin životný partner chcel najprv dokončiť psy­cho­te­ra­piu, ktorou si liečil traumu z bi­t­ky.

24. februára sa ukázalo, že ani ja, ani Katka sme správne neodhad­li, čo je naj­dôležitejší problém Ukrajiny. Sedia teraz v ob­kľú­če­nom meste, traja v prehnitom jednoizbáku, v bez­pros­trednej blíz­kosti vládnej štvrte.

Ja som sa v polovici februára vrátil domov. Odvtedy sledujem prak­ticky celý deň uk­ra­j­ins­ké médiá, zvlášť tie zakázané pro­ruské.

V dňoch pred za­čiatkom ruskej invázie mi padli do očí dve-tri veci. Strana.ua napríklad priniesla správu, že vtedy ce­lo­svetovo me­dia­li­zo­vaná die­ra v stene škôlky v donbaskom mes­tečku Sta­ny­cja Lu­hanska bo­la spôsobená os­tre­ľo­va­ním z územia, ktoré bolo pod kontrolou ukrajinskej ar­má­dy. To tvrdenie sa nedalo v tej chví­li nijako preveriť. Ostatné médiá (vrá­tane západných) ne­chali tú­ otázku ot­vo­re­nú alebo obviňovali se­paratistov.

Večer druhého dňa vojny som strávil na UkrLive. Bolo tam vidieť ne­dô­verčivé zdesenie z invázie, chválu „statočného prezidenta“ Ze­len­ského, ale aj heslo, že je „súkromnou vecou každého jed­not­liv­ca“, či sa postaví proti okupantovi. Moderátorka často zdô­raz­ňo­va­la, že „v podmienkach vojenskej cenzúry nemôžeme kritizovať vlá­du“, pričom sa kritizovalo aj pronatovské ťaženie ukrajinských vlád a rozdávanie zbraní ky­jev­ským civilistom. Opozičný politik Ne­stor Šufryč, formálny vlast­ník UkrLive, vyzval po rusky na okam­ži­té mie­ro­vé rokovania: „Veríme, že toto bude už o niekoľko dní hi­s­tó­ri­ou.“ Cez videorozhovor z kyjevského bytu sa pridala aj Oles­ja Med­vedeva, krásna 30-ročná videoblogerka strana.ua, kto­rá po­chádza z donbaského mesta Gorlovka. Mala už teda osobné skú­se­no­s­ti s voj­nou, ktoré kyjevským kolegom do 24. februára chýbali. Keď bola Med­ve­de­vo­vá v ob­ra­ze, mimo záber sa ozý­va­lo ťaž­ké ženské vzly­ka­nie. Mohlo to po­chád­zať od vi­diteľne do­jatej ukrajinskojazyčnej mo­derátorky.

Najneskôr od štvrtého dňa vojny – keď sa nedalo prehliadnuť, že  ruská ar­máda viazne a útočí čoraz častejšie na civilné ciele –  sa v proruských médiách zme­nil tón. Na UkrLive sa hovorilo takmer vý­luč­ne uk­ra­jin­s­ky, strana.ua začala na­zývať Rusko „oku­pantom“ a „ne­pria­te­ľom“ a Medvedeva obvinila z os­treľovania char­kovskej ob­las­tnej ad­ministratívy explicitne ruskú ar­mádu. Ukr­Li­ve začalo pre­berať news­feed zo CNN, nápis hlásil „Ag­re­sia Rus­kej fe­derácie na Uk­ra­ji­ne“ a bežne bolo počuť ukrajinské ve­ty ako tá­to: „My ne pro­s­to cho­tim miru, my chotim peremohu.“ Pe­re­mo­ha je uk­rajinské slo­vo pre víťazstvo. Mier v ponížení už ne­pri­chádza do úva­hy, rus­ký nepriateľ musí byť porazený. Prezident Zelenskyj mal pred voj­nou podporu iba tretiny Ukrajincov, teraz ho podporuje 93 percent.

Spät­ne sa mi zdá, že v krajine, ktorá osem rokov žije v nepriazni a teraz pod priamym útokom silnejšieho nepriateľa, je blo­ko­va­nie médií, ktoré sú podozrivé z väzieb na nepriateľa, v prin­cípe ob­há­ji­teľ­né. V týchto dňoch to však vyzerá, že taký ra­dikálny zákrok by mo­mentálne ani nebol potrebný. Putin pácha na Uk­rajine taký zločin, že aj z proruských no­vi­ná­rov sú odu­šev­ne­ní uk­ra­jin­s­kí vlas­ten­ci.