Vojenskí analytici boli skeptickí, pretože sledovali výlučne vojenské ukazovatele formujúcej sa ruskej armády na hraniciach a sila ruského vojska bola na dobytie Ukrajiny slabá. Hoci v niečom mali pravdu, mýlili sa v tom podstatnom. Ešte viac sa ale mýlili tí, ktorí vychádzali z ekonomických a politických predpokladov, a teda vojnu považovali za nezmysel, ktorého si Putin musí byť vedomý. Tí sa mýlili takmer všetci.

Hľadať tu výklad, ktorý viní konzervatívcov viac ako liberálov, nedáva veľmi význam. To, čo zmysel má, je rozobrať si kontext. V čase, keď zomierajú nevinní ľudia na Ukrajine, to nie je najvhodnejšia téma, ale rukavica bola hodená.

Putinov posun

Položme si na stôl okolnosti, ktoré poznáme. Vieme, že Putin vo svojej pôvodnej verzii po roku 2000 vykazoval známky spojenectva (Afganistan), alebo minimálne sa nesprával ako nepriateľ. V tom čase tiež signalizoval záujem o európsku integráciu, tiež však netušíme, nakoľko to myslel vážne, nezdá sa však, že by sa táto možnosť dala úplne vylúčiť.

Zároveň však 15 rokov dával najavo, že trvá na ruských bezpečnostných požiadavkách veľmocenskej nárazníkovej zóny, teda že sa Ukrajina nesmie stať členom NATO – o čo v tom čase nemali záujem ani samotní Ukrajinci, napriek tomu prísľub dostať Ukrajinu do NATO bol súčasťou azda každého dokumentu samitov NATO od roku 2008. Putin pritom už 15 rokov signalizuje, že to považuje za vážny problém, na ktorý bude musieť vážne reagovať.   

Čo ak nie vypuknutie tejto ohavnej vojny je svedectvom, že Putinove požiadavky (ak chcete aj paranoje) bolo namieste minimálne nepodceňovať?

Teória o údajnom omyle konzervatívcov však predpokladá, že Putin túto inváziu plánoval celých 15 rokov, čo je minimálne nepravdepodobné. Naopak, zdá sa, že Putin prešiel zásadným vývojom. Ruku na srdce: nevieme nič o tom, kedy a na základe akých faktorov došlo k Putinovej radikalizácii. Či to bolo rastúcim vplyvom silovikov v mocenských štruktúrach Kremľa, alebo pod vplyvom postcovidového syndrómu, ktorý Putina izoloval nielen pred rozumnejšími kolegami, ale aj pred realitou, ako udávajú tie romantizovanejšie verzie.

Faktom však je, že tieto posuny sa dali pozorovať, čo bolo naozaj podcenené.

Putinov posun v čase už pred ôsmimi rokmi opísal aj jeden z najznámejších analytikov východnej Európy Ivan Krastev, ktorého Putin pozval na večeru v rámci Valdajského klubu.

Krastev si všimol, že Putin už nie je len cynickým realistom, ale v kontexte omylov Západu sa z neho stáva aj moralista: „Celý čas hovoril o pokrytectve Západu v medzinárodnom systéme, opisoval, ako by svet vyzeral, keby sa všetci správali ako Západ. ... Putin je posadnutý zahraničnou politikou, naozaj sa obáva, že Američania idú po ňom, že chcú zmenu ruského režimu, a preto sa s nimi nikdy nemôže dohodnúť.“

Krastev okrem toho postrehol obavu Putina z rastúceho nacionalizmu v Rusku, ktorý akoby ani on sám nemal celkom pod kontrolou. „Je absolútny omyl myslieť si, že verejná mienka nemá v Rusku žiadny vplyv. Je to presne naopak. Všetci vrcholoví ruskí politici sú nesmierne citliví na každý pohyb vo verejnej mienke. Nacionalizmus momentálne naberá v Rusku na sile a mal som možnosť fyzicky to zažiť,“ povedal Krastev v roku 2014.

O Putinovom posune hovorí aj bývalý ruský politik Vasil Lipitsky, ktorý poukazuje na to, že mierová časť ruského establišmentu je už desať rokov vysúvaná na okraj, a ich uvoľnené vplyvové pozície okolo Putina získavali voči Západu nepriateľskí jastraby.

„Pre Putina a jeho rozmýšľanie boli akýmsi vnútorným zlomom reakcie Západu, napríklad vtedajšieho amerického prezidenta Georga Busha," tvrdí Lipitsky. „Putin vtedy prichádzal s rôznymi ponukami, na ktoré však západní lídri nereflektovali. Putin chcel totiž pôvodne integrovať Rusko do štruktúr Západu, som presvedčený, že svoje vtedajšie ponuky nepredstieral, ale myslel ich úprimne a želal si konkrétne kroky zbližovania.“ 

Ide o ďalší faktor, ktorý sa mal vziať do úvahy pri vyhodnocovaní situácie a mal viesť skôr k snahe obrusovať hrany s Ruskom, nie naopak.

A čo ak získa vojnou Putin to, čo predtým žiadal?

Kľúčovou otázkou celej ruskej invázie a spätného hodnotenia adekvátnosti západnej predvojnovej politiky voči Rusku je práve téma, či Putin touto vojnou nezíska presne to, čo pred vojnou žiadal. Odpoveď je stále otvorená.

Ruská agresia nás zaskočila, ale nebolo to len pre nepredvídateľnosť Vladimira Putina, ale aj pre neschopnosť Západu čítať geopolitickú realitu aj inak než výlučne cez optiku ideálnej morálky – tou sa však diktátori, žiaľ, akosi necítia byť viazaní, a preto len ťažko môžu byť faktorom diplomatického nátlaku.

Západ pred vojnou odmietal ruské bezpečnostné požiadavky s argumentom, že s teroristami sa nevyjednáva, no pritom jasne signalizoval, že ak si Putin svoje „nároky“ vezme silou, vojensky nezasiahne.

Vychádzali sme teda z morálnych východísk, nie reálpolitických, a následne sme im neboli schopní dostáť silou. 

Pritom Putin vo svojej zvrátenej optike čítal situáciu presne tak, ako mu ju západní súperi naznačovali. Chcel mať z Ruska opäť veľmoc a v tomto zmysle byť opäť účastný európskej bezpečnostnej architektúry, keďže tá pôvodná sa formovala v čase, keď bolo Rusko po páde Sovietskeho zväzu zoslabnuté a na jeho záujmy sa nebral ohľad. No Západ ruské záujmy odmietal brať vážne – aspoň tak si on vysvetlil situáciu.

Agresorovi sa skrátka neustupuje, tak káže morálka v ideálnom svete. Priniesol však tento postoj naozaj morálne ovocie? Stačí si urobiť skúšku správnosti a položiť si otázku: Ak sa akýkoľvek ústupok Rusku pred vojnou považoval za principiálne neprijateľný, kam sme napokon zašli s touto principiálnou stratégiou?

Čoraz viac analytikov a štátnikov – vrátane ukrajinského prezidenta Zelenského – postupne signalizuje, že sú pre vidinu ukončenia masakrov na Ukrajine ochotní Putinovi ustúpiť a akceptovať veľkú časť jeho „predvojnových“ požiadaviek. Ide najmä o neutrálny štatút Ukrajiny a status Krymu a Donbasu. Presnejšie povedané, Zelenský to raz pripúšťa, inokedy odmieta. Ak ale Ukrajina v najbližších týždňoch či mesiacoch Rusov neporazí a nevytlačí zo svojho územia – čo sa napriek katastrofálnym zlyhaniam ruskej armády naozaj neočakáva –, žiadna realistická mierová dohoda s inou opciou nie je na stole.  

Český generál Petr Pavel dokonca pripúšťa, že Ukrajina veľmi pravdepodobne príde o časť územia a odhaduje, že pozície zostanú tam, kde sa armády budú nachádzať v čase, keď uzavrú mier. Ukrajina by podľa tohto odhadu prišla nielen o Donbas a Krym, ale možno aj o Azovské more a časť územia, ktorým by Rusko získalo pevninské spojenie s Krymom.

Putin tak napokon konvenčným vojenským spôsobom ešte stále môže získať veľkú časť toho, o čo pred vojnou žiadal.

Vtedy sme to odmietali s argumentom, že agresorovi sa neustupuje. Keď však agresor zasiahol vojensky, zrazu sme ochotní súhlasiť, aby sme ho zastavili. Len s tým rozdielom, že medzitým došlo k obrovskej tragédii.

Nepochopenie Ruska

Mnohí rozumní ľudia vopred upozorňovali, že nie je vhodné úplne ignorovať ruské požiadavky ani ruské obavy – hoci aj paranoidné. Nositelia takýchto názorov sú dnes odsúdení ako rusofili. Nie sú však – a práve preto, čo sa stalo po 24. februári – nebezpeční tí, ktorí nepríjemné komplexné faktory ignorovali? Kto tu do koho hádže kameňom?

Niektorí ruskí analytici pritom už pred vojnou tvrdili, že Putin síce podľa nich zhromažďuje vojsko na hraniciach len preto, aby si klasickou ruskou „diplomatickou“ technikou nabitého revolvera pri vyjednávaní zvýšil šance, ale zároveň dodávali, že ak si rešpekt nezíska, Putin bude pripravený svoje konvenčné armádne možnosti demonštrovať silou. Na túto opciu sme upozorňovali aj v Štandarde, a to na základe poctivej analýzy ruských (!) analytikov.

Táto vojna pripomína všetkým lekciu o tom, že pri vyhodnocovaní geopolitických rizík nesmieme myslieť v banálnych stereotypoch, že dve krajiny, kde sa predáva McDonalds, nevedú vojny, alebo že ekonomické sankcie môžu vojnu odstrašiť. Nijako analyzovaniu sveta nepomôžu ani západní psychiatri, ktorí Putinovi kolektívne na diaľku stanovili diagnózu. Vracia nás to kdesi do hlbín sovietológie, voči čomu sme sa my sami pred rokom 1989 vnútorne búrili.

Prečo USA neustupovali?

Dnes čítame o tom, ako sa posledné roky posunula vnútorná rovnováha ruského establišmentu a ako v nej rozhodujúcu silu nad rozumnými hlasmi získala skupina paranoidných silovikov a voči Západu agresívne naladených vojnových jastrabov. Hovorí sa o tom dnes verejne, neboli to zjavne žiadne supertajné informácie, západné rozviedky boli teda o tomto vnútornom rozpoložení súčasného ruského vedenia oboznámené. A vzhľadom na presný odhad situácie krátko pred vojnou sa zdá, že zo všetkých najviac vedeli práve americké tajné služby.

To sú ale faktory, ktoré mali viesť k väčšej opatrnosti, nie väčšej tvrdohlavosti.

No práve USA, ktoré Putin ostentatívne označoval za jediných partnerov do debaty, ktorých berie vážne, odmietali ustupovať z ruských požiadaviek a hoci vedeli, že sa blíži vojna, vopred Putinovi oznámili, že nezasiahnu.

Napriek tomu to boli Američania, ktorí povzbudzovali Ukrajinu v tvrdohlavejšom postoji, zatiaľ čo európski lídri už pred vojnou akceptovali otvorené diskusie o novom bezpečnostnom usporiadaní Európy, ktoré by rešpektovalo ruské záujmy (Macron).

Moralizovať nad medveďom

Moralizovať nad Ruskom je ako moralizovať pri stretnutí s medveďom v lese. Keď vás napadne, nevysvetlíte mu, že vás nesmie zožrať, lebo tým poruší medzinárodné konvencie a naruší vaše ľudské práva. Zrejme by ste pred ním neobstáli ani s racionálnou prednáškou, že jeho pocit ohrozenia z vás je v skutočnosti len jeho paranoja.

Kritici rozširovania NATO o Ukrajinu neustupovali ruskému mysleniu, práve naopak, mali na pamäti, že nie všetci ľudia na tejto planéte vyrástli na báze kultúrnych pravidiel Západu. Svet je plný autoritárskych vladárov a tyranov a mnohí z nich majú v rukách reálnu silu. Čo je naivnejšie? Snívať o svete, kde ich vytesníme, alebo hľadať dohody, kde sa s nimi nevedú strašné vojny?