Nemám chuť na ruskú literatúru. Čakám na Mstislava Rostropoviča

A pravdepodobne potrvá nejaký čas, kým sa opäť vráti. Bude to závisieť aj od nich, teda nie od tých dávno mŕtvych spisovateľov, ale od súčasných Rusov, ktorí hovoria tým istým jazykom, akým písal Čechov, Babel, Platonov alebo Šukšin… Tí moji obľúbenci. Dokonca aj Putin hovorí tým istým jazykom ako oni, dokonca by som povedal, že jeho ruština je vlastne stále akýmsi spôsobom krásna. Áno, bohužiaľ, ruština je veľmi ľubozvučný jazyk.

Aj keď napríklad taký Šukšin… Pamätám si, že v denníkoch Jana Zábranu, toho geniálneho prekladateľa z ruštiny, je pasáž, kde nemôže prísť Šukšinovi na meno. Považuje tie jeho poviedky o obyčajných ruských ľuďoch, o ich prostých túžbach a láskach, o ich snoch a bláznovstvách za lož, lož, lož. Vyčíta mu, že písať v Rusku, teda v Sovietskom zväze, v tom totalitnom štáte, o bežnom živote, akoby sa nič nedialo, akoby tam bolo možné viesť čestný a normálny život, je jednoducho lož. Dokonca aj to najpôvabnejšie a najdojemnejšie písanie o ľudských záležitostiach sa v neľudskom štáte mení na kamufláž zločinu proti ľudskej dôstojnosti. Je to kašírovaná lož, ktorá má zakryť strašnú pravdu. Podobne to schytali aj básnici Jevtušenko a Voznesenskij a nemyslím si, že by Zábranu nejak zvlášť dojímal Vladimir Vysockij. Považoval ho za pozéra a pokrytca.

Vtedy som si myslel, že je to trochu prehnané a nespravodlivé; človek si predsa nemôže vybrať dobu a spoločnosť, do ktorej sa narodí. Nie každý má povahu rebela a odbojára, nie každý môže emigrovať, veď aj Zábrana viedol akúsi svoju tajnú existenciu vo svojom denníku, nie na verejnosti. Ale človek, a o to viac umelec, má svoju zodpovednosť a má jej pravdepodobne viac ako ten jednoduchý, prostý Rus v Šukšinových dojímavých príbehoch.

Spomínam si, ako som čítal v spomienkach Mstislava Rostropoviča, jedného z najväčších violončelistov všetkých čias, ako na jednom koncerte v Londýne krátko po auguste 1968 počas záverečného potlesku jeden z divákov vstal a zvolal: „Nech žije Pablo Casals!“ A potom ešte niekoľkokrát. Rostropovičovi až po istej chvíli došlo, že je to protest proti sovietskej okupácii Československa a tiež výzva určená konkrétne jemu. Pablo Casals bol takisto slávny violončelista a tiež odporca Francovho režimu, ktorý na protest odišiel zo svojej krajiny, do ktorej sa už nikdy nevrátil. Rostropovič sa k emigrácii ešte nejaký čas odhodlával, občianstva bol zbavený až v roku 1978, ale hovorí sa, že odvtedy do svojho repertoáru vždy zaradil nejakého českého skladateľa, najčastejšie Dvořáka, a vždy ho hral s myšlienkou na zločin, ktorý Rusi spáchali na Dvořákovom národe.

A teraz tento zločin páchajú na ukrajinskom národe. Možnože spôsob, ako s ním prejaviť solidaritu, je ešte ťažší a riskantnejší ako za čias Sovietskeho zväzu, pretože vtedy to bol komunistický režim, no teraz je to režim fašistický. Stále sa v ňom hovorí tým istým jazykom, v ktorom boli napísané niektoré z najpôsobivejších diel svetovej kultúry. Jedno s druhým priamo nesúvisí, ale nemožno sa čudovať, že sa človek musí trochu presviedčať. A ak by bol na nejakom koncerte s Rusom (čo je teraz veľmi hypotetická možnosť), musel by zavolať: Nech žije Rostropovič!

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.