Svěrákovci majú nový film, oplatí sa zájsť do kina

Robím tak s vedomím, že určite sú dôležitejšie veci ako ísť do kina, lenže v záujme mentálnej rovnováhy nie je zlé udržať nejaké normálne zvyklosti, ku ktorým chodenie do biografu vždy – teda nie vždy, ale takých sto rokov už áno – patrilo. Práve filmy oboch Sveřákovcov sú totiž príkladom všeobecne prospešnej úlohy sociálne zjednocujúceho elementu spoločne trávených chvíľ pri sledovaní nie príliš náročného, ​​ale aj nie príliš plytkého vizuálno-dramatického artefaktu. Teda celovečerných hraných filmov, aké vytvára spomínaná firma a na ktorých sa môže zabaviť celá širšia rodina, napríklad aj už trochu nepočujúca babička či starý otec po mŕtvici. Tí všetci sú takýto film schopní na nejakej úrovni prijať a vziať si z neho niečo svoje. To vôbec nie je malá hodnota a vie to vždy iba niekto, u nás teda najlepšie oni dvaja.

Betlehemské svetlo je tiež takým rodinným a medzigeneračným filmom, sú tam seniori aj stredný vek, mladosť i malé deti, je to film dokonca aj inkluzívny: dôležitú úlohu tam má chlapec s Downovým syndrómom. Je to zároveň film nadčasový, a pritom s celkom aktuálnym, hoci nie úplne dotiahnutým katastrofickým motívom, ktorý tam dodáva východo(slovanská) vedma so svojím synčekom nápadne pripomínajúcim Kolju, ktorý sa teraz stáva fantómom, ktorého kedysi Svěrákovi vyvolali. Tónina filmu je ľahko komediálna, posypaná púdrom jemnej melanchólie a nevtieravej spirituality, ba dokonca náboženskosti, asi v štýle halíkovského „niečoizmu“, ako kedysi označil najrozšírenejšiu vieru v Česku, vieru v Niečo.

Pritom Betlehemské svetlo (názov sa osvetlí až v závere) trochu klame svojím vľúdnym telom, pretože je to zložitejší film, než by verný divák od rodinnej dvojice čakal a predpokladal. Zatiaľ čo ich klasické a úspešné filmy sú založené na ladne a prehľadne komponovaných melodrámach, tu je to komplikovanejšie. Ide vlastne o psychologický portrét starnúceho spisovateľa Šejnohy (hrá ho, samozrejme, Zdeněk Svěrák), ktorý na začiatku umiera, oblieka si rubáš, lúči sa s manželkou (Danielou Kolářovou), líha si do rakvy, zapaľuje si poslednú cigaretu… Stop, postava sa prebúdza do bežného dňa spisovateľa, ktorý má problém so svojimi postavami. Jeho tvorivý proces sa zadrhol, dostal sa na plytčinu, prameň inšpirácie zrejme vyschol. Jeho mozog je ešte schopný vyprodukovať zaujímavú postavu, ale už potom nevie, čo s ňou. Taká k životu prebudená, ale nedotiahnutá postava je s tým nespokojná, búri sa proti tomu, nalieha na svojho autora, aby s ňou niečo urobil, aby ju posunul z miesta ďalej. Ten sa im snaží vyhovieť, ale to prináša ďalšie problémy, spisovateľ je predsa len už starší ročník, vlastne nie je isté, či svojim postavám rozumie, možno ide predovšetkým o výrony jeho potlačeného libida – ako v prípade peknej magistry, ktorú s gustom stelesnila Tereza Ramba. Žiadna z tých imaginárnych postáv nie je úplne spokojná so svojou rolou, spisovateľ sa stáva štvancom a obeťou ich nárokov a predstáv, ale aj svojej inteligentnej ženy, ktorá ho pozoruje so striedavým pochopením.

Nie že by sa nápad s postavami, ktoré sa vymkli z rolí, už niekde nevyskytol – je to obľúbená figúra Woodyho Allena… Ale Svěrákova verzia má svoju stabilnú kvalitu, ktorá je v niečom neopakovateľná a nepodľahne jej len človek zvláštneho razenia. Ale aj u neho sa dá predpokladať, že vlastne zvádza zápas trochu sám so sebou. Keď sa od neho oslobodí, uľaví sa mu. Takže na to choďte.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.