S Martinom Benkom sme hrávali duetá

Ako ste prežívali neľahké obdobie vojny, ktorá vás zastihla, keď ste mali sedem rokov?

Krásne detstvo bolo narušené tým, že vo veku, kedy som musela ísť do školy, sa začala druhá svetová vojna. Kúzelné spomienky na detstvo dovtedy neboli ničím narušované, okrem drobných rodinných starostí a rozlúčením sa s bračekom na večnosť. A začala katastrofa. Ako 7-ročná som nastupovala do školy v Uherskom Brode, súčasne s nemeckou armádou… Vojaci obsadili celú polovicu školy, kde si urobili ubytovne a neustále sme boli rušení obrovským hlukom, ktorí robili v rámci plnenia si vojenských povinností.

Uherský Brod mal pri vilovej štvrti, kde sme mali domček, postavenú zbrojovku, v ktorej sa vyrábali zbrane pre potrebu nemeckých vojakov. Bol stále bombardovaný zo strany amerických vojakov. Nešťastie bolo v tom, že zbrojovka bola zasiahnutá len okrajovo a väčšina bômb padala do obytnej štvrte. Rodinný domček sme mali v hroznom stave, mal roztrhané steny, nemali sme okná a strechu, bývali sme väčšinou v neutešenej pivnici, kde boli kopy uhlia, trocha zemiakov a dôležité veci, ktoré sme si museli odsťahovať z bytu, keby dom dostal zásah. Keď sme prežili sedem ťažkých bombardovaní, v škole sme sa chvíľu učili a keď zahučali sirény, museli sme sa ísť schovať do krytov v starých pivniciach.

Okrem bombardovania stále fungovalo gestapo, zatýkali našich známych, odvliekli spolužiačky, ktoré boli židovského pôvodu do koncentračných táborov. Celá štvrť, ktorú sme volali „židovňa“, bola takmer zrovnaná so zemou. Spomínam si, ako sme chodievali do obchodu na námestí ku Kónovým, ktorí sa premenovali na Kortnerových a mali v prízemí veľké železiarstvo a predaj keramiky. Obdivovala som krásne veci, ktoré tam mali, majiteľ obchodu zobral jednu vázičku a dal mi ju na pamiatku. Dodnes ju opatrujem ako veľkú spomienku na toto krásne priateľstvo. Po konci vojny som sa už nikdy nedozvedela o žiadnej spolužiačke. Lia, Zuzana ani Oľga… skončili asi v tragických podmienkach v koncentráku.

Dotkli sa vojnové útrapy aj vašej rodiny?

Moja mama ako učiteľka mala tiež problémy. Raz sme mali hodinu, kde sme sa rozprávali o tom, aké pozdravy poznáme: dobrý deň, nazdar, ahoj. A jedno dievčatko vyskočilo a hovorí, že ona vie, čo znamená to ahoj: Adolf Hitler osel je. Celá trieda sa začala smiať, ale mama vedela, že sa to v momente roznesie po škole a ona môže byť obvinená, že učí deti protištátne namierené pozdravy. Preto si zažiadala o uvoľnenie do predčasného dôchodku, mala aj zdravotné problémy.

Keď skončila vojna v roku 1945, v celom dome sme mali nasťahovaných ruských vojakov, ktorí si tam urobili kuchyňu, keď odišli, boli tam kancelárie, kde tlačili propagačné materiály. Bol medzi nimi profesor, ktorý mi hovoril, že má v Moskve dcéru v mojom veku a pozýval ma študovať po vojne do Moskvy. Venoval mi krásne akvarelové farbičky a bloky na kreslenie a dosku z tvrdého papiera, ktorú som mala namiesto rysovacej dosky. Potom k nám nasťahovali skupinu sovietskych vojakov, ktorí pôsobili v kabarete, boli muzikanti a tanečníci, pred nimi sme mohli zobrať aj husle a spoločne si zahrať. Keď odišli, na pamiatku nám ostal rozbitý dom a takmer žiadne financie, bola to katastrofa biedy a čakania na to, kedy príde podpora, ktorú organizovala americká armáda na podporu zničených rodín.

Keď ste mali 14 rokov, napísali ste knihu spomienok o detstve v medzivojnových rokoch pre svoju mamu, ktorej publikovanie sa v tomto roku pripravuje.

Mladosť je tak neuveriteľne priebojná a krásna v tom, že má svoje ideály, predstavy a snahy sa realizovať. Po všetkej tejto smutnej atmosfére, ktorú sme prežili ako dospievajúce deti, som si začala písať spomienky, pre svoju mamu som napísala knižku „Květinka, život malinkého děvčátka“ o svojom detstve, ktoré bolo stále tým nekončiacim pohladením do života.

Od detstva ste kreslili aj hrali na husle a vážne ste uvažovali o hudobnej kariére. Prečo ste sa napokon rozhodli pre výtvarnú cestu, štúdiom na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Brne?

Intenzívne som začala plánovať štúdium hry na husličkách s tým, že pôjdem študovať do Brna na konzervatórium. Ale príliš veľa som cvičila, až šesť hodín, na ľavej ruke sa mi zapálili nervy a profesionálne som sa hre už nemohla venovať. Rozhodla som sa, že sa pokúsim dostať na školu umeleckého priemyslu v Brne, čo bol tiež obrovský problém. V roku 1948 bolo prihlásených na skúšky 400 ľudí z celého Československa a mohli prijať iba 40. Rozhodovala som sa medzi oddelením grafiky, kde sa venovalo knižnej tvorbe, ale vábilo ma aj oddelenie keramiky, užitého priemyslu a bábkarstva. Nakoniec som išla na grafiku a stal sa neuveriteľný zázrak, že som bola prijatá na školu medzi vyvolenými štyridsiatimi.
Predmety, ktoré sme mali spoločne so všetkými oddeleniami, navštevovali ľudia vo veľkých vekových rozdieloch, napríklad z Ostravy sme mali spolužiaka, ktorý mal 50 rokov. Pomery boli dosť prísne. Chvíľu som bývala u tety, chvíľu u jej známej, potom sa uvoľnila garsónka, kde bývala moja spolužiačka a zobrala ma do podnájmu. Medzičasom sa škola premenovala na Vyššiu školu umeleckého priemyslu, pretože Morava sa snažila dostať k vysokej škole. Poukazovali na to, že v Prahe je Akadémia výtvarných umení, Vysoká škola umeleckopriemyslelná (Umprum) a že Morava je stále v rámci kultúry a školstva v úzadí. Žiadali, aby bola Umprum rozdelená do Prahy a Brna. Ale keďže absolventi boli vo veľkom vekovom rozptýlení, nepovolili to a ministerstvo školstva tu vymenovalo Vyššiu školu umeleckého priemyslu.

Hudby ste sa však celkom nevzdali, naopak, sprevádzala vás celým životom. Aj hudobné inšpirácie, ktoré sú hlavnou témou vašich neskorších grafík, majú svoje korene pravdepodobne v tomto období.

Počas štúdia som mala výhodné zázemie, keďže môj profesor grafiky Zdeněk Juna bol vynikajúci violončelista a založil na Šupke sláčikové kvarteto. Ďalší profesor hral na violu a jeden spolužiak hral na husle. Zobral do kvarteta aj mňa. Po vyučovaní som chodievala do jeho bytu na poslednom poschodí Šupky a tam sme pod velikánskym filodendronom nacvičovali.

Pán profesor hovoril, aké je to úžasné, keď sa spojí hudba a výtvarné umenie, že to môže mať vplyv aj na výtvarnú tvorbu absolventov. S dirigentom Antonínom Devátým sa dohodol, že založia aj komorný orchester pri Šup-ke, oslovili aj absolventov Janáčkovej akadémie múzických umení, či by boli ochotní chodievať na skúšky. Tak sa dal dokopy aj komorný orchester, ktorý mával prísne a pravidelné skúšky, takže som bola dosť preťažená.  

Vyhrávali sme celoštátne súťaže a dostávali ponuky na koncerty po celej republike. Napríklad sme chodili do Mariánskych Lázní, do Karlových Varov, do Špindelovho mlyna a prežila som tam veľmi krásne chvíle. Na jednom stretnutí pri Máchovom jazere nás poslali do Milovic, kde bol vojenský tábor. Boli sme tam len dve dievčatá a zo strany vojakov bol o nás nesmierny záujem. Skončilo to tak, že jeden z mladých dôstojníkov, Jozef Fulier, sa stal po skončení mojich štúdií aj mojím manželom.

Za akých okolností ste sa presťahovali do Bratislavy a aké boli vaše prvé kontakty s výtvarnou scénou na Slovensku?

Ďalší zvrat v mojom živote nastal, keď som opustila Brno a vrátila sa do Uherského Brodu, kde som už ako pani Fulierová porodila dcéru Miriam. Po skončení materskej som pôsobila v Uherskom Brode externe, ako výtvarníčka v Múzeu J. A. Komenského, kde som robila aj svoju prvú výstavu akvarelov a ilustrácií, a popritom som učila v hudobnej škole. Mohla som si to dovoliť aj preto, že moja mama sa starala o dcéru, keďže vtedy neboli jasličky a škôlky.

Manžel chcel, aby dcéra išla do slovenskej školy. Keď mala 6 rokov, odsťahovali sme sa do Bratislavy na ulicu Februárového víťazstva do jedného z vysokých ružových panelákov obklopených staveniskom. Keď sme sa tam nasťahovali, moja dcéra a pochopiteľne aj ja, sme z tej atmosféry po rodinnom domčeku, ktorý bol už po vojne opravený, mali šok z toho, aké je to obmedzené bývanie. Dcéra večne ležala na zemi na balkóniku, škárou pozorovala okolie a nariekala, že sa chce vrátiť do Brodečku a že v Bratislave bývať nebude. Skončilo sa to zvláštnym, až psychickým šokom, keď prišla do školy a odmietla rozprávať. Až po určitom čase odrazu začala perfektne rozprávať slovensky, začala sa učiť, našla si kamarátky a preklenula celú tú hranicu.

Našli ste si v Bratislave adekvátne zamestnanie?

V Bratislave som bola bez miesta a bez známych, chodila som po redakciách pýtať sa, či môžem robiť nejaké ilustrácie. V Mladých letách mi vraveli, že majú svojich ilustrátorov. A keď som povedala, že som študovala v Brne, vraveli, že majú silnú ilustrátorskú školu Brunovského a Hložníka, takže nepripadá do úvahy, aby ma prijali. 

Zistila som, že na Akadémii vied po smrti Ernesta Špitza, ktorý tam robil na oddelení kresebné dokumentácie, niekoho hľadajú. Prihlásila som sa na konkurz a bola som vybraná. Ako kreslička som začala cestovať po Slovensku, na dokumentáciu si ma vybral doktor Ján Podolák, aby som kresbou zachytila život a predmety na salašoch. Za tri roky sme pochodili celé salašníctvo na Slovensku. Boli to neuveriteľne nádherné, ale aj vyčerpávajúce cesty. Mali sme napríklad za sebou 20 kilometrov cesty pešo a potom som totálne unavená musela kresliť črpáky pri kuse syra pre archív akadémie.

V mladosti ste mali jedinečnú možnosť zahrať si na husliach aj s Martinom Benkom. Ako k tomu došlo?

V zimnom období som bola z akadémie vyslaná do múzea v Martine kresliť predmety, ktoré sa už na salašoch nevyskytovali. Pri večeri v hoteli Slovan som sa zoznámila s Martinom Benkom, týmto pre mňa zázračným umelcom. Oslovil ma a pozval ma k sebe na návštevu, kde mi ukázal svoj ateliér. Okrem obrazov tam mal vyrezávané koncertné husle a oslovila som ho, či si môžem na nich zahrať. Potom sme sa každý deň u neho v pracovni stretávali a spolu sme hrali duetá. Tak vzniklo naše nevšedné priateľstvo.
Majster Benka mi hovoril, či chcem byť celý život kresličkou, a povedal mi, že mám podľa neho na viac. Odporučil mi, aby som sa prihlásila do Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Medzitým som sa venovala aj voľnej tvorbe a v roku 1963 som sa prihlásila do zväzu. Odišla som z akadémie, začala som sa venovať voľnej tvorbe.

Hudobné inšpirácie vo výtvarnom umení majú bohatú históriu. Spomeňme Vasilija Kandinského, Roberta Delaunaya, Johna Cagea. Vaša grafická tvorba je prepojená s hudbou, „hudobné krajiny“ majú špecifickú poetiku. Ako sa vyvíjala vaša cesta ako výtvarníčky?  

Nemala som možnosti tlačiť litografie a napadlo mi zájsť na VŠVU za profesorom Vincentom Hložníkom. Požiadala som ho, teraz sa mi to zdá ako detinský nápad, či by som si nemohla u nich v škole, keď študenti odídu, urobiť nejakú litografiu. Pozrel sa na mňa prekvapene, že to je škola, nie dielňa pre verejnosť, no dal mi súhlas. Aj keď povedal, že je to absolútne proti pravidlám.    

Zoznámila som sa tam s pánom Malinom, ktorý bol tlačiar Brunovského, Gažoviča aj Hložníka. Vybrúsil mi kameň, ja som si ho taxíkom odviezla do paneláku, tam som si obraz nakreslila a taxíkom zas odviezla do školy. On mi ho zaleptal a v noci sme tlačili. Bola som prešťastná, že sa môžem realizovať a nerobím len príležitostné realizácie do Včielky a Zorničky a obálky na knihy, ale môžem prezentovať aj svoju voľnú tvorbu. Pravidelne som ju dávala do komisie Diela, odkiaľ sa dostávala do predaja a z toho som mala môj existenčný základ.

Váš životný príbeh je spojený s Júliusom Kollerom, medzinárodne uznávaným konceptuálnym umelcom. Aj keď každý z vás mal vlastnú líniu tvorby, predsa ste sa stretávali pri vzniku jeho performancií. Tie mali podobu spontánnych situácií, komentárov k spoločenskému aj politickému dianiu. Fotograficky ste ich zaznamenávali a boli ste ich spoluautorkou. Aké bolo žiť po boku „ufonauta“, ako sa Julo charakterizoval?

Stala som sa členkou zväzu, organizovali aj rôzne zájazdy. Jeden z nich ma oslovil, bola to cesta do Talianska, ktoré som túžila vidieť. Zábery a scenérie z Talianska som poznala z fotografií mojej mamy, ktorá tam ako skautka v 20. rokoch cestovala. V roku 1969 som sa na zájazd Rím – Benátky – Florencia prihlásila a to bolo moje ďalšie osudové zastavenie. Po vystúpení z autobusu na námestí v Ríme ma zaujal jeden zvláštny človek, ktorý patril do našej výpravy. Behal s citrónom po námestí a šťavou z citrónu niečo kreslil na dlažbu. Prišla som za ním, že čo to robí, a hovorí, to je predsa otáznik, to je moja otázka položená večnému mestu. Myslím si, že to je úžasné. Tento moment sa mi zafixoval a hneď sme sa skamarátili. Pridal sa k nám ešte Jožo Srna, po Ríme, Florencii a Benátkach sme chodili v trojici. Vrátili sme sa domov, Srna sa už neozýval, ale začal sa ozývať Koller, že si treba zopakovať Taliansko, začali sme chodiť po výstavách, čo trvalo od roku 1969 do roku 1973, kedy sme sa rozhodli, že už nebudeme chodiť len po výstavách, ale začneme spolu žiť. Môjmu manželovi som oznámila, že končí náš manželský život. Nový život v 1-izbovom byte v paneláku na Hanulovej 9 v Dúbravke bol dosť dobrodružný. Po tom dobrodružstve sme zistili, že to tak ďalej nepôjde. Na väčší byt sme nemali nárok a poprosili sme moju mamu, aby sme dali na jej a náš malý byt inzerát, a vymenili sme ich za jeden väčší, 3-izbový byt v Dúbravke, na Kudlákovej 5, na poslednom 4. poschodí.

Byt a špeciálne balkón na Kudlákovej 5 je na mape umenia dôležitou adresou. Dnes už síce neexistuje, ale Julova tvorba, ktorá tu vznikala, naplnila mnohé archívy a obohatila významné galerijné zbierky doma aj v zahraničí.

Začali sme tu život aj s mamou v trojici, každý z nás mal svoju izbu a svoju prácu, ktorú sme nadmieru milovali. Chodilo k nám veľa priateľov na plodné aj menej plodné diskusie: teoretici Tomáš Štrauss, Radislav Matuštík, častým hosťom bol aj Igor Gazdík, ktorý býval v susedstve, tiež výtvarník Milan Adamčiak, ktorý býval tiež v Dúbravke. Všetko možné sa tam vymyslelo a ja som mala pre svoj foťáčik kúzelné zábery.
V roku 1990 moja dcéra nečakane ovdovela a mali sme ešte ako radostný prídel dvoch malých vnukov, ktorí sa u nás pohybovali, keďže dcéra bola živiteľka rodiny a v právnickom postavení si nemohla dovoliť vynechávať. Mali sme teda dvoch malých chlapcov, jednu babičku, kopu kamarátov a veľký balkón, na ktorom som tlačila monotypie, keďže v tom čase už pán Malina ani jeho nástupca pán Šebesta netlačil.
Na balkóne bola grafická dielňa, fotografická dielňa, detské ihrisko, fajčiarsky salón pre návštevy až do roku 2007. Vtedy som Julovi urobila na balkóne posledné UFO portréty a odišli sme na výstavy do Prahy a do Paríža. Netušili sme, že cesta do Paríža bude naša prvá aj posledná. Pretože Julo nečakane odišiel na večnosť, zostala mi obrovská pozostalosť, jeho poznámky, obrázky, knihy. Bola som veľmi rada, že dôležité inštitúcie, ako Slovenská národná galéria, MUMOK vo Viedni a zbierka Prvej slovenskej investičnej skupiny, ktorú vedie teoretička Zuzana Bartošová, mali o pozostalosť záujem.
Jedno auto za druhým vozilo desiatky a desiatky krabíc a materiálov do archívov. Bola som presvedčená, že to je jediná možnosť, aby Julove práce zostali zachované tým, že budú v budúcnosti zdokumentované. Pán Georg Schöllhammer z Viedne vymyslel projekt Spoločnosti Júliusa Kollera nielen vo Viedni, ale aj v Bratislave. Po jeho odstúpení z funkcie nastúpil teoretik umenia Daniel Grúň. Aktivity, ktoré fungovali na Kudlákovej 5 naživo, sa v rámci mojej fotodokumentácie a jeho spomienok a diela udržali doteraz.

Komentár Daniely Čarnej k vybranému dielu autorky: Květoslava Fulierová: Detská kresba
Mnohí z nás majú doma odložené kresby z detstva, svoje vlastné či detí v našom okolí. Majú význam ako symbolické spomienky a väčšine z nich by sme nemohli uprieť čaro úprimného detského videnia sveta a často ani ich výtvarné kvality. Detské kresby sú stredobodom záujmu pedagogiky, psychológie a od začiatku 20. storočia aj dejín umenia a umelcov, ktorí sa nimi inšpirovali, vystavovali ich a niektorí ich aj zbierali (napr. Vasilij Kandinsky a Gabriele Münter). Známe sú kresby z detstva od Michelangela, Albrechta Dürera, Ladislava Mednyánszkeho, Pabla Picassa, Salvatora Dalího či Paula Kleeho, ktorý je autorom výroku o počiatkoch umenia, ktoré nájdeme v etnografickom múzeu aj v detskej izbe.
Detské kresby Květy Fulierovej z medzivojnovej doby dokumentujú obrazy z idylického rodinného života, sprevádza ich aj bohatá detská fantázia, podporovaná kopaničiarskymi rozprávkami, príbehmi a mýtmi s magickými postavami, o ktorých v detstve počúvala, predstavovala si a vizualizovala ich. Ako 14-ročná Květa Fulierová napísala pre mamu k narodeninám aj ručnú knihu, svoj životopis pod názvom Květinka, život malinkého děvčátka (1946), ktorej vydanie sa v tomto roku pripravuje. Môžeme sa inšpirovať a oprášiť rodinné archívy. Možno v nich objavíme denníky, fotografie či kresby, ktoré oživia spomienky a pripomenú nám zdroje našej vlastnej tvorivosti.