Len jeden európsky štát sympatizuje s Ruskom

„Ukrajina napadla Rusko,“ napísal srbský bulvárny plátok Informer na za­čiat­ku ruskej invázie. Odvtedy sa pýtam, či sú Srbi po­slední v Európe, ktorí ešte stále pociťujú široké sympatie k Rus­ku. At­mosf­éra v iných tradične prorusky naladených krajinách sa zmenila, podľa bulharského prieskumu má napríklad až 40 per­cent Bulharov od napadnutia Ukrajiny horší názor na Rusko.

Srbsko je však špecifické v tom, že obyvatelia Juhoslávie na jar 1999 sami zažili to, čo teraz Ukrajinci: bombardovanie miest, aj s použitím ka­zetovej munície, ktorá je v súčasnosti vo väč­šine krajín sveta zakázaná. V roku 1999 trafila kazetová bomba rodinný dom v bele­hrad­skej štvrti Batajnica, približne kilometer od vo­jen­ské­ho objektu, a roztrhala trojročné diev­čatko Mi­licu, kto­rá práve se­de­la v kúpeľni na noč­ní­ku. Teraz, v roku 2022, bude zrejme takto na kúsky roz­trha­ných ešte viac uk­rajin­ských detí. Kladiem si teda otázku, je naozaj mož­né, že by v Srbsku mnohí z tých, ktorí stotožňujú útočníka z roku 1999 (NATO) s napadnutím z roku 2022 (Uk­rajina), schvaľovali Pu­ti­no­vu voj­nu?

Nemienim nájsť definitívnu ani priamu odpoveď, veď je to bolestivá téma, chcem sa iba troš­ku poprechádzať po Be­lehrade.

Moja cesta sa začína takto: Na prvom billboarde, ktorý je široko roz­miestnený na obrovskom vojvodinskom poli, je zobrazený šéf mo­men­tálne mimoparlamentných nacionalistov zo strany Dveri, spolu s veľmi od­hod­la­ne vy­zerajúcim Pu­ti­nom: „Navždy bratia.“

Srbsko síce ako jeden zo 141 štátov v OSN hlasovalo proti ruskej ag­resii, no nijako sa ne­po­dieľa na sankciách EÚ proti Rus­ku. Tak môžem v mojej be­le­hrad­s­kej ho­telovej iz­be sle­dovať – medzi­tým prakticky v celej EÚ vy­p­nu­tú – televíznu pro­pagandu Ruskej fe­de­rácie. Relácia „60 minút“ sa venuje s nepravidelnými ba­so­vými ryt­mami mierovým ro­ko­va­niam v Is­tan­bu­le. Vojenský analytik v mos­kov­skom štúdiu komentuje: Mali by sme radšej vy­streliť viac „na­šich hypersonických rakiet Kinžal“.

Sadnem si do legendárnej kaviarne elegantného grandhotelu Mosk­va. Ne­spie­va­jú­ci kla­vi­ris­ta hrá skladbu Imagine, červené ča­lú­ne­né kreslá sú zútulnené zlatými vankúšmi a ja si robím veľký re­pre­zentatívny prehľad tla­če. Jedna vec je zaujímavá: Z deviatich pe­riodík sú už iba dve naklonené opozícii, päť bulvárnych novín ot­vorene propaguje prezidenta Aleksandra Vučića, Srpski Telegraf má dokonca na titulknej strane „ALEKSANDAR VELIKI“ – no keď príde na ukrajinskú vojnu, vyskytujú sa tu najrôznejšie naratívy.

Opozičný spravodajský časopis NIN chváli de­mon­štrá­cie solidarity s Ukrajinou, za­tiaľ čo nacionalistický časopis Pečaťpod foto­gra­fiou za­dymeného Mariupola uvádza ti­tu­lok „Denacifikácia“. Opozičný den­ník Danas úplne vynecháva voj­no­vé správy, ale v dvoch komen­tá­roch útočí na „ruský imperializmus na Balkáne“ a „našich ruso­fi­lov“. Sta­romódny denník srbskej inteligencie Poli­ti­ka cituje na titulke zádumčivého Sergeja Lav­rova: „Nacizmus nemá med­zi európskymi hod­no­tami miesto.“ Tabloid Blic (ktorý je vo vlastníctve nemecko-švajčiarskeho koncernu Ringier Axel Springer) píše pro­uk­ra­jinsky a varuje pred možným deep­fake úto­kom Rusov proti Blicu. Re­portér z tabloidu Alo! je zako­tve­ný u doneckých separatistov a s triez­vou sym­pa­tiou rozpráva o do­by­tom mestečku Volnovacha. V Srpskom te­le­grafe sa vojna označuje za „ruskú agresiu proti Ukrajine“, Kurir sa snaží o neutralitu, no a Informátor už vidí „Mariupol čo­skoro vy­čis­tený od neonaci­s­tov“.