125 dní: Kam vedie Olaf Scholz Nemecko

Scholz je pracant. Je obávaný vyjednávač. Traduje sa, že príde do kaž­dého rokovania najlepšie pripravený, má všetky fakty a čísla v hlave a dokáže v situáciách, keď sa vyjednávania ocitli na mŕtvom bo­de, vytiahnuť ešte jeden rezervný variant kompromisu. Niektorí, čo ho spoznali, až mýtizujú vyjednávacie schopnosti Scholza. Ho­vo­ria, že Scholz vie svojho súpe­ra čítať a kontrolovať – bez to­ho, aby si to dotyčný vši­mol. Nie je veľmi dôležité, či nový ne­mec­ký kan­celár takými fenomenálnymi schopnosťami naozaj disponuje. Dô­le­ži­te je, že si sám verí. Veril napríklad, že si u vysoko in­te­li­gent­ného klamára zo starej školy KGB vyrokuje sve­tový mier.

Olaf Scholz bol posledným európskym štátnikom, ktorý si v snahe od­vrátiť vojnu sadol za najdlhší stôl Kremľa. To malo svoju logiku, v za­hraničnej politike ešte nebol veľmi doma a nejde nikam ne­pri­pra­vene. Bezdetný Scholzomat, ktorý si aj v tuhých časoch nájde čas na lektúru (v pandémii si stihol prečítať monografiu o maur­s­kej nadvláde v Španielsku), sa na Putina pripravil perfektne. Čí­tal jeho biografie, ponoril sa do ruskej a ukrajinskej histórie, poz­val si znalcov Ruska, rozprával s politológom Ivanom Krastevom, dlho telefonoval s predchodkyňou Merkelovou. Ro­kovania v Kremli trva­li štyri hodiny, čiastočne boli tlmočené, čiastočne sa viedli rov­no v nem­či­ne. Po­čas spia­toč­né­ho letu pôsobil Scholz neobvykle uvoľ­nene až veselo. Ve­ril, že uspel.

Veril, že s Putinom po­lo­žili možné zá­kla­dy na novú bez­pečnostnú architektúru Európy. O pár dní neskôr rozpútal Putin najrozsiahlejšiu európsku vojnu od druhej svetovej.

Ostrieľaný Scholz, ktorý posledné dve desaťročia strávil v Berlíne a v Hamburgu v špič­ko­vých pozíciách (prakticky nepretržite v exe­kutíve, opozícia sa mu očividne hnusí), ale nemalú časť Nem­cov v prvých mesiacoch svojho vládnutia zne­is­til. Mal vi­diteľné pro­blémy s vrastaním sa do novej úlohy, zdal sa byť neistý a mlčan­li­vý, občas sa vytratil na nie­koľko dní. Francúzsky pre­zi­dent Macron ho z hľa­dis­ka európskej po­litiky postavil do dru­hého radu. Scholz spo­čiatku tak veľmi ne­chcel nič pokaziť, že mu to vyčkávanie prischlo.

Túto metódu nemohol uplatňovať iba pri dvoch témach: mor a vojna. Pri covide sa už pred sťahovaním do kancelárskeho úradu (8. de­cem­bra) rozhodol, že jediné východisko z pandémie ve­die cez povinné očkovanie celého dospelého nemeckého obyvateľstva. Pri Putinovej voj­ne potreboval len tri dni, kým v Spolkovom sneme vyhlásil nič menšie než koniec 77-roč­nej doby holubičieho Nemecka. Bez toho, aby sa stratil vo voj­no­vom pátose alebo zbytočnej veľkohubosti, nazval 24. február Zei­ten­wende, „obratom času“. Všetko, čo ešte 23. feb­ruá­ra bolo zvlášť pre jeho čiastočne rusofilnú a pacifistickú SPD ta­bu, odrazu už neplatilo: Kancelár oznámil dodávky zbraní na Uk­ra­ji­nu, posilnenie doteraz málo obľúbenej organizácie NATO, stomiliardový špe­ciál­ny pro­g­ram vy­zbro­jo­vania a dodržiavanie dvojpercentného cieľa výdavkov na obranu.

Dalo by sa to zhrnúť tak, že automat reagoval ako automat – na veľkú zmenu veľkou zmenou. Chvíľu sa zdalo, že Spolková republika bu­de odteraz inou krajinou. Ale nič také sa nestalo, krajina je opäť v sta­rých koľajach. Pred koncom veľkonočného pôstu môžeme skonštatovať, že „semaforová“ vláda v oboch témach, pri ktorých sa meria spô­so­bi­losť nového kancelára (mor a vojna), úplne alebo do značnej miery uviaz­la. Obe otázky (povinné očkovanie a vyzbro­jo­vanie) sú pri­tom až prekliatym spôsobom previazané.

Ukázalo sa to dvakrát v Spolkovom sneme. Prvýkrát v deň, keď po­slan­com vstúpil do svedomia prezident prepadnutej krajiny Vo­lo­dy­myr Zelenskyj. Ten zahanbenej politickej elite Nemecka povedal: „Opakovane sme vám povedali, že Nord Stream je prípravou na voj­nu.“ A: Ruská invázia vy­tvorila uprostred Európy nový múr, ktorý ro­z­deľuje „slobodu a neslobodu“. Zelenskyj sa osobne obrátil na prítomného kancelára a zvolal: „Zničte tento múr! Dajte Nemecku ve­denie, ktoré si zaslúži.“

Čo na to Scholz? Nič. Pozeral sa na ob­razovku, väčšinu tvá­re mu zakrýval čierny respirátor, len oči mu mrka­li. Nepovedal nič. Poslanci aj kancelár tlieskali ukrajinskému prezidentovi v stoji, potom podpredseda Bu­n­destagu prešiel k ro­ko­va­ciemu poriadku a zablahoželal dvom po­slan­com k ich 60. na­ro­de­ni­nám. Rozprava o ukrajinskej vojne nebola naplánovaná. Nasledovala ďalšia rozprava o povinnom očkovaní, ktorá ako tie predošlé ne­vied­la k žiadnemu rozhodnutiu. Keď sa Scholza o niekoľko hodín ne­skôr pýtali na ten trapas, od­po­vedal: „Nepristane mi ako vláde ko­mentovať debaty o rokovacom po­riadku nemeckého Spolkového sne­mu.“ Odpoveď by sotva mohla byť byro­kra­tickejšia.

Druhá nešťastná kolízia dvoch prestížnych projektov, pri ktorých Scholz výnimočne ukázal líniu, nastala v deň, keď NATO kvôli vojne zvolalo náhly samit ministrov zahraničných vecí členských krajín. Nemecká ministerka Annalena Baerbocková sa musela z Bruselu predčasne vrátiť, lebo ju Scholz súrne potreboval v Bundestagu. Dôvodom bolo ďalšie hlasovanie o povinnom očkovaní. Vládna koalícia po­tre­bo­vala každý hlas, aby presadila zá­kon, ktorý sa v po­sled­nej ver­zii scvrkol už len na oby­va­te­ľov nad 60 rokov. Na viac sa už ne­zmoh­li. Doba fanúšikom nedobrovoľného preočkovania nepraje, je­di­ná krajina EÚ s formálne platným zákonom o povinnom očkovaní (Ra­kúsko) ho predtým tichučko pochovala („pozastavila“). Navyše, ani s hla­som ministerky Baerbockovej to na schválenie nemeckého zákona nestačilo. Povinné oč­kovanie nemeckých seniorov nezískalo väčšinu. Keďže v nemeckej po­li­tike sa vyskytuje stále veľký počet ve­ria­cich v spásonosnú nemeckú vak­cí­nu Comirnaty, nasledovať budú pravdepodobne ďalšie pokusy – povinné oč­ko­vanie je však v dohľadnej dobe mŕtve.

Scholz ho chcel. Veľmi sa nesnažil. A prehral.

Vyzerá to tak, že mimoriadne vyzbrojenie nemeckého Bundeswehru pod do­zo­rom Scholza nemusí dopadnúť inak. Nejde o to, že sa celý projekt stiahne, iba sa na ceste k realite trochu viac scvrkne.

Problém nie je na strane armády. Desaťročia katastrofálne podvyžive­né vojsko hneď vedelo, na čo bude špeciálny stomiliardový fond míňať: nákup nových stíhačiek F-35, ktoré budú slúžiť aj ako no­siče amerických jadrových bômb, kto­ré sú v rámci „nuclear sha­ring“ dlho­dobo umiestnené na nemeckom území, na nové dopravné vrtu­ľ­ní­ky, doplnenie chronicky prázdnych muničných skladov a mo­der­ni­zá­ciu rádiového vybavenia Bundeswehru. Tým bude veľká časť z tých 100 mi­li­árd preč.

Scholz vo svojom veľkom a uznávanom prejave z 27. februára použil pre ten špeciálny fond vyzbrojovania zvláštny pojem: Son­der­ver­mö­gen. Hoci obsahovo ide jednoznačne o zvláštny dlh, znamená ten čud­ný pojem do­slo­va „zvláštny majetok“. Možno chcel bývalý mini­s­ter financií iba kamuflovať, že vyzbrojuje Nemecko na dlh, možno sta­rý harcovník ne­našiel v rozpočte iné riešenie. V každom prípade pla­tí, že potrebuje na časť príslušného zákon ústavnú väčšinu, kto­rou jeho koalícia nedisponuje, t. j. potrebuje hlasy opozície, naj­mä z únie štátostrán CDU/CSU.

A tu neočakávane narazil.

Post­kres­ťans­ko­de­mo­kra­tic­ká opozícia síce pod dojmom škaredých uk­ra­jinských obrázkov súhlasila s vyzbrojovaním, no odmietla väč­šinovo ľavicovej koalícii podpísať bianko šek. Najprv sa ukázalo, že si niektorí pro­tiruskí postpacifisti z koaličnej strany Zelených pod pojmom „posilnenie obranyschopnosti“ predstavovali aj veci, kto­ré s armádou nemajú nič spoločné. A potom postupne vyšlo naja­vo, že vlá­da vlastne vôbec nezamýšľa, že Bundeswehr do­stane jedno­ra­zo­vo 100 miliárd PLUS trvalo 2 percentá z HDP ročne. Keby to Schol­zova vláda myslela vážne, musela by vo svojom návrhu no­vé­ho roz­poč­tu dať 72 miliárd eur na obranu. Plán však zostáva ob­med­ze­ný na tých 50 mi­liárd, ktoré boli naplánované už pred vojnou na Uk­ra­jine. Táto su­ma zodpovedá približne 1,4 percentu HDP. Zvýšenie roz­poč­tu na obranu na „viac ako dve percentá“ sa v návrhoch roz­poč­tov, ktoré kabinet v marci prerokoval, ani nespomína.

Skrátka, kým scholzovci presvedčia opozíciu, musia nad tým ešte troš­ku popracovať.

Podobne je to aj s inými detailmi z historickej reči z 27. feb­ruá­ra. Se­ma­for napokon predsa len sľú­bil Ukrajine sto tankov, čo je veľká vec, ak zoberieme do úvahy fakt, že tých dvesto-tristo tan­kov, ktoré Ru­si asi stra­tili na Ukrajine, podľa českého ana­ly­tika Lukáša Visingra zodpovedalo celému Bundeswehru. Teraz sa to s tou do­dáv­kou začína naťahovať: Scholz ju vraj najprv musel dodatočne odkonzultovať s európskymi partnermi, no a potom ešte zistili, že mnohým tankom znač­ky Marder by sa zišla generálna oprava. Ešte horšie je to so sank­ciami proti ruským energonosičom (reč je najmä o rope). Vina za to, že Západ stále každým dňom posiela do Ruska sumy až do výš­ky tri­štvrte miliardy eur, sa hádže na Viktora Orbána. Kľúčovým hrá­čom, ktorý o vypnutí ruských energonosičov nechce počuť, je však Olaf Scholz.

Pôsobí to dojmom, že Scholz v historickej chvíli vyzeral ako tiger, ale skončil – ako sa hovorí v nemčine – ako „koberček pri posteli“ (wie ein Tiger gesprungen, wie ein Bettvorleger ge­landet).

Scholz má tichý hlas a je hlboko racionálnym človekom. Počas vo­leb­nej kampane navrhol, aby na námestiach hovoril aj o kapacitách na výrobu energie. Jeho poradcovia reagovali zdesene, Scholz ale na námestiach o kapacitách na výrobu energie naozaj rečnil – a hrdil sa potleskami. Rád poučuje straníkov aj no­vi­ná­rov, ak mu ne­ja­ká otázka pripadá „povrchná“. Neznáša, keď mu niek­to pripomína, že ako dlhovlasý zväzák písal tirády proti „ag­re­sív­no-impe­ria­lis­ti­ckému NATO“. Raz na to povedal, že ten „ideo­lo­gický šrot“ zo svo­jich začiatkov už odpísal. Nechce sa k tomu už vracať.

Je agnostikom, protestantskú etiku severného Nemecka má však v krvi. Je napríklad pobúrený ľuďmi, ktorí sa obohacujú na úkor iných, napríklad oligarchami. V roku 2005 viedol v jednom vyšet­ro­va­com výbore Spolkového snemu frakciu SPD. Predmet: korupcia a zlo­činecké machinácie na nemeckých veľvyslanectvách pri udeľo­vaní víz. Pozornosť sa vtedy sústredila najmä na jednu krajinu: Uk­ra­jinu. Boli to hlavne ukrajinskí kšeftári a oligarchovia, ktorí z ko­rup­cie na nemeckých ambasádach profitovali. Niektorí si vy­svet­ľu­jú vá­havú líniu Scholza pri téme Ukrajina tým, že má kvô­li skú­senostiam z tejto kauzy citeľný od­stup k Ukrajincom.

Scholz sa obklopuje starými spojencami. Mnohých pozná ešte z ham­bur­ských čias, väčšinou sú to muži, mnohí právnici. Tykajú si, na­vzá­jom sa podpichujú, kľudne aj zákernými recesiami. Všetci sú veľ­mi lo­jál­ni, tak to bolo so Scholzom vždy. Nábytok v Merkelovej úra­de kan­celár nemenil, pribudli iba architektonické fo­to­gra­fie: nikde žiadni ľudia, len rovné línie, ktoré v per­spek­tí­ve smerujú k miznúcemu bodu. Možno si Scholz práve tak predstavuje dob­rú politiku. A možno je to jeho najslabšia stránka. Ľudia sa to­tiž nezvyknú správať ako rovné línie. Dokonca ani Nemci.

Scholz raz vyhlásil: „Kto si u mňa objedná líderstvo, dostane ho.“ Už dlhé roky je presvedčený, že mu úrad kancelára pristane. Ok­rem Scholzo­ma­ta mu prischla ešte iná prezyvka, Schlauschlumpf, Šmolko Mudroš. Irituje tým, že ho navonok nič nedokáže iritovať. Spät­ne napríklad tvrdí, že ho Putinov útok na Ukrajinu ne­prek­va­pil. Vraj sa „vopred veľa diskutovalo, veľa sa pripravovalo“, vraj bo­li všet­ky nutné opatrenia dlho pred začiatkom vojny prijaté. Na­lie­ha­vé tvrdenie, že všetko vedel vopred, svedčí o arogancii. Bez to­ho, aby použil Merkelovej v demokracii tak nebezpečný prívlastok, že je to „bezalternatívne“, pre­zen­tuje svoje rozhodnutia v prvej osobe množ­ného čís­la.

Z kuloárov sa vie, že Scholzomat predsa len emócie má. Stáva sa, že spontánne pozve kamaráta, čo stratil milo­vaného človeka, na ve­če­ru. Hovorí sa o ňom, že občas aj pla­če, napríklad v kine pri hu­dob­nom filme Gun­dermann o spevákovi z NDR alebo pri knihe Hill­billy Ele­gy, rodinnej histórii, ktorá opisuje zničený sen bielej ro­diny z niž­ších vrstiev v USA. Scholz ale nenávidí pred­sta­vu, že by mal predvádzať svoje city na verejnosti. Takúto formu po­li­ti­ky bytostne odmieta. K berlínskej hlavnej stanici, kam prichádzajú obete Putinovej vojny z Ukrajiny, je to z úradu kancelára pešo iba zopár minút. Scholz tam nešiel.

V pondelok 28. februára, v deň po jeho oceňovanom prejave o vyz­broj­ovaní Nemecka, sa stalo niečo vzácne – Scholzovi sa do mysle vkradli pochybnosti. Vraj na internej porade priznal, že sa hnevá sám na seba, lebo v reči nedokázal zachytiť pocity ľudí. Scholz v tejto vzácnej chvíli priznal, že Nemci majú strach. Možno myslel na svoju vlastnú matku, ktorá zažila najväčšiu vojnu v histórii ľud­stva, tú, ktorej Rusi hovoria Veľká vlastenecká.

Scholz to 28. februára vycítil dobre. Nový prieskum medzi nemeckou mládežou ukazuje nové rozmery strachu. Mladí Nemci sa už roky ro­kú­ce báli klimatických zmien a potom korony, teraz 42 percent z nich k tomu ešte očakáva, že „život v strachu z vojny by sa mohol stať trvalým sta­vom“, 23 percent „očakáva dramatické dôsledky po­uži­tia jad­ro­vých zbraní aj v Nemecku“, 13 percent opýtaných do­konca prepokladá, že budú musieť opustiť svoje bydlisko.

Mladí Nemci – na rozdiel od Poliakov alebo mladých z Pobaltia – sa za ideou národnej ob­rany nijako nehrnú. Zvyšovanie výdavkov na armádu pod­po­ruje aspoň 43 percent z nich, opätovné zavedenie povinnej vojenskej služ­by však iba pätina mladých. Celkom nechápu, prečo by niekto v našej dobe ešte chcel viesť niečo také prekonané ako konvenčnú vojnu.

Namiesto guráže a odhodlania vy­vo­la­la ukrajinská vojna u Nemcov nerozhodnosť, neistotu, zmätok a strach. Otázka, či Olaf Scholz má na vojnového kancelára, asi nie je položená správne. Skôr sa mu­sí­me pýtať inak: Majú dnešní Nemci na vojnu?