Nemci a Rusi: ako vzťah zajaca a kobry

Nemecko, samozrejme, nefandí v tejto vojne Rusku, ale Rusko je pre Nemecko zvláštna záležitosť. Rusko je jeho komplex, povedal by možno psychiater. Isteže sú tam dôvody ekonomické, ako vždy, ale nepochybne aj kultúrno-historické, ale ešte viac psychologické. Nemecko tradične hľadí na Rusko so zmesou hrôzy a obdivu, má k nemu vzťah, kde sa stretáva fascinácia a odpor. Prežíva s ním svoju Hassliebe, niečo, čo sa podobá vzťahu zajaca hypnotizovaného kobrou. Poskakuje okolo nej a vytreštene jej hľadí do očí, neistý, či ju viac miluje alebo sa jej desí. Očakáva, že ho zožerie, ale možno práve po tom túži.

Má to, pravdaže, historické korene a môže za to nielen druhá svetová vojna, z ktorej si Nemci odniesli ponaučenie, že druhýkrát už od Rusov nesmú nikdy dostať výprask. Čo znamená, že už nikdy sa s nimi nesmú dostať do sporu, nikdy si nesmú dovoliť ich dráždiť, aj keby robili Rusi ktoviečo. Iste: západné Nemecko bolo a je v NATO, a dokonca aj pershingy kedysi bolo ochotné – ale s akými scénami – rozmiestniť, ale to bol výchovný vplyv Ameriky, ktorou Nemci práve preto pohŕdajú. Majú jej za zlé, že z nich chcela urobiť normálny západný národ. Oni sa ním celé dejiny úplne byť necítili. Boli predsa vždy niečo zvláštne.

Ten nutkavý vzťah k Rusku je starší, sú za ním stáročia nemeckého prenikania na Východ, kam ich to vždy tiahlo (Drang nach Osten), ale kde to nikdy nemalo konca, všetko sa končilo v nekonečne, pustatine, v prachu bezodnej stepi, fujaviciach večnej zimy, márnosti blatových ciest, ktoré nakoniec nikam neviedli.

Nemci, tento húževnatý národ počtárov a vymeriavačov sveta, sa v Rusku stretával s niečím, čo nemohol pochopiť, čo nezapadalo do ich naskrz racionálneho rámca, čo sa nedalo spočítať ani zmerať. To ich udivovalo, miatlo, ale zároveň priťahovalo, rozohrávalo to v nich spodné prúdy psychiky, čosi, čo v nich bolo uväznené výchovou a kultúrou a čo sa pri styku s čistým barbarstvom Rusov uvoľňovalo a zaplavovalo až akousi masochistickou slasťou. Keby sme to trochu prehnali, nazvali by sme to pud smrti v ruskom objatí.

Je to popísané v literatúre, vznikli o tom básne aj romány, filozofovalo sa o tom. Vidieť to mohol človek aj pri pozorovaní Nemcov, keď sa s niečím ruským stretli. Zažil som to aj ja na svojich študijných pobytoch, keď som videl značne iné správanie Nemcov k Rusom ako k iným, tú zmes paternalizmu a servility, akejsi podliezavosti až trápnej a ponižujúcej, ktorú Rusi brali ako samozrejmosť a takmer si ju vyžadovali. Absolútne nič také nebolo u Nemcov možné vo vzťahu napríklad k Poliakom, k nim žiadne zvláštne city neprechovávajú, vlastne najlepšie bolo, keď ich nevnímali. Z Rusov boli hneď namäkko, tým sa pomaly klaňali, keď im Rusi predviedli niečo veľmi ruského, možno sa opili a začali sa správať ako Rusi, boli z toho Nemci dojatí. Samozrejme, zovšeobecňujem, ale v podstate to tak je.

A Ukrajinci? To je v tejto psychopatologickej závislosti rušivý element. Keby neboli, mohli by si Nemci svoje ruské perverzie krásne ďalej užívať.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.