Obzvlášť v Haliči, v poľskej aj ukrajinskej časti, vidieť na rázcestiach často ľudovú sošku sediaceho Krista. Poľsky sa mu hovorí Chrystus Frasobliwy, Kristus ustarostený. Sú to väčšinou dojemné dielka, čím primitívnejšie, tým pôsobivejšie.
Kristus je zbičovaný, unavený a utrápený, plný krvavých rán na holom tele, na hlave má už tŕňovú korunu. Čaká ho ešte pribitie na kríž, ale tesne predtým mu jeho mučitelia dovolili si na chvíľu sadnúť.
A tak tá postavička sedí, hlavu si podoprel dlaňou a odpočíva. Odpočíva a myslí na ľudstvo pochabé, večne zmätené a blúdiace. Možno mu aj napadne, či mu to za to stojí – sa za nich, za tú čeliadku, vydať a zomrieť na kríži, na ktorý ho o chvíľu položia drábi.
Bola Veľká noc, keď si niektorí ľudia túto epizódu pripomenuli. Stav sveta núti človeka zložiť si hlavu do dlaní. Kam sa ľudstvo dopracovalo, kam sa dopracovalo kresťanstvo? K hlave v dlaniach… Ako mal teraz tak často pápež František. Veď aj ten ešte pred pár rokmi veselý pápež je unavený a vyčerpaný. Je to starý človek, podobne ako boli na konci pontifikátu jeho dvaja predchodcovia – Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Bolia ho kolená, ťažko vstáva a sadá si, pohybuje sa so zrejmou námahou.
Jeho tvár počas Veľkej noci nevyzerala už tak prívetivo ako v minulých rokoch. Bola to tvár človeka, ktorý má málo dôvodov na radosť. Stav sveta a zdá sa, že aj človeka, je horší než kedykoľvek predtým za posledné desaťročia. Človek sa musí chvieť strachom o budúcnosť. Otázka je, či má do nej čo povedať jeho cirkev. Tá je, rovnako ako on, už stará a akoby nepatrila do tohto sveta, do tejto doby. Pritom je to len nedávno, čo ju Kristovi učeníci a apoštoli založili: nejakých dvetisíc rokov je z hľadiska kozmického, ale aj ľudského rodu vlastne nič. Založilo ju vtedy niekoľko prenasledovaných mužov, hovorili si Peter a Pavol. Bolo to krátko po tom, čo malo dôjsť k hlavnej udalosti ľudských dejín, teda k vzkrieseniu človeka, ktorého ukrižovali a ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych. Tým sa mala začať nová, nádejnejšia éra dejín. Človek získal nádej na spásu. Aspoň kresťania tomu tak veria.
To sa pripomínalo aj tento rok a František s boľavými kolenami vyzeral zase ustaranejšie. Vojna na Ukrajine napína predstavivosť a dôveru kresťanov. Kde je ten Boh, keď sa vraždí, lúpi a znásilňuje? To je snáď základná teologická záhada. Kde sa berie vo svete zlo a ako to, že dvetisíc rokov po smrti a vzkriesení Spasiteľa sa aj v jeho mene pácha násilie a spôsobuje iným utrpenie.
Rusi síce nespadajú do pápežskej kompetencie, ale kresťanov, alebo aspoň tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia, tam bude možno stále viac než na Západe a menom Spasiteľa sa oháňa patriarcha Kirill, ktorý žehná zbraniam a posiela v mene Krista vojakov do vojny. Ukrajinci, z ktorých väčšina sa hlási k uniatskej cirkvi, ktorá pápeža uznáva za svoju hlavu, sa bránia, ale spoliehať sa môžu len na seba. Kristus bol však v tej najťažšej chvíli tiež sám. Možno je v tom nejaká nádej.