Ruská alternatíva sa volala Pán Novgorod

Jeho existencia totiž trochu vyvracia predpoklad, že v Rusku sa niečo iné ako samoderžavie a rôzne druhy tyranie nemôže vyvinúť, že krutosť a absencia slobodomyseľnosti je Rusom akosi geneticky a historicky daná. Príklad Novgorodu, toho obchodného mesta na severe, ukazuje, že niečo iné išlo aj na Rus a s Rusmi. Bohužiaľ, dejiny išli inam, vieme kam.

Novgorod sa sám nazýval Pán Veľký Novgorod, čím sa dávalo najavo, že on je svojím vlastným pánom a rozhoduje si o sebe sám. Na čele stál kolektívny orgán, veče [snem, pozn. red.], čo bolo zhromaždenie všetkých slobodných občanov. Teda vlastne mestská demokracia, trochu aj podobná tej aténskej alebo napríklad tej, ktorá sa vyvinula v mestských štátoch Talianska…

Knieža iba pre prípad ohrozenia mesta

Od 12. po 15. storočie sa tu pestovala zvláštna forma vládnutia založená na volení kniežaťa, ktoré sa muselo zaviazať, že nebude zasahovať do záležitostí mesta, bude rešpektovať všetky tradičné zákony, nebude sa vzpierať rozhodnutiu veče a pokiaľ možno sa nebude ani zdržiavať v Novgorode. Povolávaný bol len v čase ohrozenia, keď preberal velenie nad vojskom. Keď bol zase mier, poďakovali sa mu a on sa musel vzdialiť. Občas sa mu poďakovali navždy, aby azda nemal chúťky na samovládu.

Bolo to mesto, ktoré svoje bohatstvo zakladalo na obchode, podnikavosti a otvorenosti voči svetu: bolo to vlastne prvé ruské okno do Európy. Veľký vplyv tam, samozrejme, mali kupci zo Škandinávie a Nemecka. Novgorod bol pridruženým členom baltskej hanzy, ale charakter mesta bol vždy slovanský vrátane tej typickej živelnej anarchie.

Mesto žilo z obchodu so striebrom, jantárom, drevom a kožušinami, zo Západu doň prúdili luxusné predmety a tiež potraviny, ktoré potom po riekach putovali ďalej na juh a východ. Mark Galeotti vo svojich Stručných ruských dejinách (2021) píše: „S istým zjednodušením a s istou dávkou optimizmu by sa Novgorod dal považovať za akýsi veľmi raný, palisádami obklopený a cibuľovitými vežami charakterizovaný náprotivok renesančného talianskeho mestského štátu.

Spúšť po Ivanovi Veľkom

Lenže v roku 1478 dobyl Novgorod moskovský veľkoknieža Ivan III., ktorému Rusi hovoria Veľký práve preto, že za jeho vlády sa Moskva stala stredom ríše, ktorá ďalej už iba rástla. Martin Putna vo svojich Obrazoch z kultúrnych dejín ruskej religiozity (2015) píše, že pri dobytí Ivan III. prvýkrát uplatnil metódy, ktoré budú potom ruskí samovládcovia všetkých ideologických odtieňov uplatňovať na porazenom území. Novgorodskú elitu nechal vyvraždiť alebo vysídliť do severovýchodných periférií, takže sa v histórii hovorí o „novgorodských čistkách“, verným moskovským vojakom pridelil v Novgorode majetky vysídlených, nariadil prerušiť všetky styky s hanzou a Západom, samosprávu nahradil administratívou, ktorá podliehala len jemu samotnému.

Moskovský princíp tvrdej samovlády a krutého potláčania alternatív, princíp, ktorý moskovskí vládcovia prevzali od Mongolov, na Rusi zvíťazil. Akákoľvek alternatíva zmizla. Novgorod sa stal provinčným mestom, okno do Európy sa zatvorilo.

Ruské dejiny sú vlastne jeden ponurý príbeh. Ale bolo tam predsa len niečo, čo ten monolit vyvracia: sebavedomý a slobodný Pán Novgorod. Takže až uvidíte niekde tú vlajku, tak si na to trebárs spomeňte.

Text vyšiel v novom vydaní týždenníka Echo, vychádza so súhlasom redakcie.