Anton Frič z katolíckej charity: Ukrajinci očakávajú, že vojna sa skončí v lete. Keď vyženú Rusov z Donbasu

Ako vyzerá bežný život na Ukrajine?

V Užhorode či Mukačeve človek v podstate ani nevníma, že je vojna, až na to, že tam je viac ľudí ako zvyčajne, pretože tam je veľa vnútorných vysídlencov. Aj preto tretina pomoci, ktorú vozíme na Ukrajinu, ostáva v Mukačeve.

A stredná a východná Ukrajina?

V Kyjeve, Umani či v Dnipre je už vojnu viac cítiť. Prejavuje sa to napríklad tým, že na noc tam zatemňujú okná. Je tam veľa leteckých poplachov a ľudia si tu dávajú omnoho väčší pozor. Vidno to napríklad aj na kontrolných stanovištiach, ktoré som už spomínal.

A čo obchody?

Všetky obchody okrem potravín sú pozatvárané. Je problém kúpiť si topánky, elektroniku, oblečenie a mnohé ďalšie veci. Čo sa týka potravín, tie základné sa dajú kúpiť, ale s konzervami, syrmi alebo mäsom je to problém. Čerstvé mäso som napríklad nevidel v žiadnom obchode. Z mliečnych výrobkov je dostupné iba mlieko a drahé dovážané syry, ktoré sú z Litvy alebo Nemecka a ľudia ich nekupujú, lebo na ne nemajú peniaze.

Ako je to s mužmi? Sú ešte prítomní alebo už sú väčšinou na fronte?

Na Ukrajine sa síce konala už tretia vlna mobilizácie, ale stále je to len dobrovoľná mobilizácia a muži sú prítomní. Ich absenciu vidieť skôr pri vnútorných vysídlencoch. Tam je mužov pomenej. Dôvody sú rôzne, niektorých nepustili Rusi, iní ostali chrániť svoj dom, prípadne odišli bojovať. Ale celkovo by som povedal, že ich je síce menej, ale stále sú prítomní, aj keď väčšina z nich ráta s tým, že budú povolaní.

Na začiatku panovalo na Ukrajine veľké odhodlanie a optimizmus, mnohí verili, že vojna sa za pár dní skončí. Zmenilo sa to alebo miestni stále dúfajú v skorý koniec vojny?

Väčšinové očakávania sú, že vojna sa skončí v lete.

Ako?

Tým, že sa im podarí vyhnať Rusov z Donecka a Luhanska.

A čo oblasti, ktoré už sú dobyté ako Cherson a pobrežie Azovského mora, tých by sa ľudia boli ochotní vzdať?

Nie, to určite nie. Nálada je momentálne taká, že nič z toho, čo teraz Rusi dobyli, im Ukrajinci nenechajú, snáď len s výnimkou Krymu. Existuje tu viac menej taký úzus, že Krym áno, ale nič iné. Oficiálne sa ale hovorí, že Rusku nenechajú ani Krym, tak uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. Ale Doneck a Luhansk určite nepustia.

Takže stále panuje skôr optimizmus?

Záleží od toho, s kým sa rozprávate. Rodiny v Dnipre vedú stále viac menej normálny život, deti sa hrajú vonku, dokonca tam boli otvorené aj nejaké reštaurácie. Ale keď sa človek rozpráva s utečencami, tam už badať rôzne traumy. Sú tam ľudia, ktorí prišli o členov rodiny alebo dom a nemajú sa už kde vrátiť. Tam panuje úplne iná nálada.

Stretli ste aj takých ľudí, ktorí čakajú, že vojna bude dlhá?

Áno, stretol som sa aj s takými, ktorí tvrdili, že vojna bude trvať ešte rok. Ale väčšina verí, že sa to v lete skončí, pretože Rusi nemajú kapacity na to, aby viedli dlhodobú vojnu. Hovorí sa o tom, že už vystrieľali 75 percent munície a nemajú kým dopĺňať jednotky.

Vy ste navštívili aj oblasti, ktoré boli zasiahnuté vojnou. Aké to tam bolo?

Hýbali sme sa najmä v okolí Kyjeva. Boli sme pozrieť Hostomeľ, Irpiň, Buču či Veľkú Dimerku, kde som strávil najviac času. Dokonca som tam prespal u jednej rodiny, s ktorou som sa stretol ešte predtým v Univskom kláštore, kde boli ako utečenci a teraz sa vrátili domov do Veľkej Dimirky. Len v tomto jednom mestečku som narátal dvadsaťpäť zničených ruských tankov, pričom miestni mi vraveli, že väčšinu, teda tie, ktoré boli na cestách, už odtiahli a ostali len také, ktoré boli v poliach alebo na dvoroch zničených domov, kde nikomu nezavadzajú. Otec rodiny mi vravel, že len v ich malom mestečku bolo okolo 70 zničených tankov.

Ako situáciu vnímajú tí, ktorí sa vrátili? Chcú tam ostať žiť alebo premýšľajú nad tým, kde sa odsťahujú?

Chcú tam ostať žiť, no je veľmi veľa ľudí, ktorí sa nemajú kde vrátiť. Mnohé domy boli celé zničené a ostala napríklad už len garáž, z ktorej si obyvatelia domu urobili provizórne bývanie a žijú tam s deťmi, prípadne aj vnúčatami. Stretol som tiež pani, ktorej zbúrali celý dom a ostala jej len taká chatka v záhrade. Mnohé domy sú tak zničené, že už ich nie je možné opraviť, len zbúrať a postaviť ich nanovo. Len zopár domov má zničenú napríklad iba strechu, alebo je v nich len priestrel, ktorý sa dá opraviť. Naším zámerom počas tejto cesty bolo nájsť také domy a ponúknuť ich majiteľom pomoc s rekonštrukciou či opravu. Túto ponuku sme už tlmočili aj zástupcom samosprávy a pri ďalšej ceste to budeme ďalej riešiť.

Život v garáži je len núdzové riešenie. Aká je však predstava miestnych o dlhodobom riešení?

Najčastejšie nevedia a čakajú. Niektorí mali svoje domy poistené a teraz čakajú, či im bude vyplatená poistka a ak áno, tak v akej výške, poprípade, či im pomôže štát alebo zahraničné organizácie. Viem o tom, že ukrajinská vláda má v pláne rozbehnúť program na pomoc ľuďom, ktorých domov bol zničený vojnou, no zatiaľ o tom nemám viac informácií.

Čo ešte potrebujú ľudia v zničených mestách, ako Buča, Irpiň, či Hostomeľ?

V tých mestách, ktoré boli v médiách, je veľa medzinárodnej pomoci. Sami sme tam stretli ľudí z Česka, Fínska či Nemecka. Ale v tých častiach, ktoré neboli mediálne silne pokryté, je potrebná pomoc vlastne so všetkým. Mestečká ako Brovary či spomínaná Veľká Dimirka nenavštevujú žiadne zahraničné médiá či pomáhajúce organizácie.

Akú pomoc ste viezli na Ukrajinu?

Boli to tri kamióny, ktoré boli naložené najmä potravinami – cestoviny, múka, ryža, olej plus tri palety vriec na mŕtvoly, ktoré od nás naši ukrajinskí partneri žiadali. A tiež tri dodávky a jedno chladiarenské auto plné liekov, infúzií a liekov vyžadujúcich chladenie ako inzulíny a antitoxíny. Okrem toho, v Dnipre sme vďaka jednému sponzorovi nakúpili z potravín, ktoré tam boli dostupné, ďalšiu pomoc v hodnote 1 500 eur.

Zaujímavé ale bolo, že miestni nám vraveli, že okrem nás neprichádza žiadna iná pomoc. Charite do Dnipra podľa ich slov niečo doviezli len charity z Nemecka a Slovinska. Ale OSN alebo iné veľké, nadnárodné organizácie nie. A tiež vraveli, že my sme im priviezli suverénne najväčšiu pomoc, aj čo sa týka liekov, aj čo sa týka potravín.

Vy ste Ukrajinu od začiatku vojny navštívili už viackrát. Čo bolo vaším najsilnejším zážitkom z tejto cesty?

Keď som si šiel odfotiť tank a ukrajinskí vojaci po mne začali kričať, že všade okolo sú míny. Ocitol som sa uprostred mínového poľa.

A ľudský osud?

Bol to príbeh istej pani, ktorej zničili dom, pričom ona v ňom po celý čas bola. Spolu s manželom boli v maličkej pivnici. Našťastie mali zásoby jedla a generátor, s ktorého pomocou si kúrili. V tej pivnici boli tri týždne, až dokiaľ ich mestečko neoslobodili. A keď vyšli z pivnice zistili, že celý ich dom je zničený. Ostala im len chatka na dvore, ale dom, v ktorom žili, je úplne zničený. Svedectvo tejto sedemdesiatročnej pani mám aj nahraté. Vraví, že ruskí fašisti sa správajú ešte horšie, ako sa správali nemeckí fašisti počas druhej svetovej vojny.

Aké máte ďalšie plány?

Chceli by sme kúpiť sanitky. Nejaké už máme vyhliadnuté, ale potrebujeme ešte zohnať peniaze. A tiež chceme doviesť zdravotnícky materiál. Už nielen lieky, ale aj prístroje. Boli sme totiž v nemocnici, ktorá je prvou, kde vozia vojakov a civilistov prichádzajúcich z frontu, a lekári nám tam vraveli, že ich prístroje sú väčšinou čínske, teda nie veľmi kvalitné a stáva sa, že im v nich praskne tuba alebo niečo podobné a prístroj zlyhá, čo ohrozuje životy pacientov. Tejto nemocnici by sme chceli pomôcť tým, že tam dovezieme kvalitné prístroje na operačné sály či prvú pomoc. S touto požiadavkou však chceme osloviť aj našich partnerov v Nemecku a Rakúsku.

Okrem toho, stále pokračujeme v pomoci, ktorú sme vykonávali aj doteraz. To znamená, že na Ukrajinu vozíme šesť až osem kamiónov pomoci každý týždeň a snažíme sa ju dostávať čo najďalej na východ.

Z čoho financujete všetky tieto aktivity?

Zatiaľ zo zbierky pre Slovenskú katolícku charitu. No peniaze sa tam už míňajú a možno o mesiac už budú vyčerpané. Zháňame preto podporu od ľudí, ale aj rôznych organizácií. Aj touto cestou by som chcel ľudí poprosiť, aby na nás nezabúdali, lebo Ukrajinci našu pomoc stále potrebujú.