Meno, ktoré tu znie, je svätý Vojtech, gigant, ktorý sa týčil nad strednou Európou. Dovoľte malú osobnú spomienku.

Moja mamička, dnes už nebohá, ktorá pre mňa veľa znamenala, nemala v živote možnosť dosiahnuť vyššie vzdelanie, pracovala od pätnástich rokov. No a súbeh zamestnania a obetavej starostlivosti o rodinu s tromi deťmi spôsobili, že nemala veľa času na čítanie kníh. Ale pamätám si, ako dve čítala starostlivo. Keďže bola zbožná, obidve boli o svätcoch. Tým prvým bol svätý František z Assisi, a tým druhým, verte alebo nie, bol svätý Vojtech. Keď ju práve nečítala, kniha ležala na stole a vtedy som ju čítal ja. Mal som desať rokov, a tak som spoznal postavu svätého Vojtecha. Teraz po 55-ročnom oblúku sa s ním stretávam opäť.

Vážené dámy, vážení páni,

laureátova ďakovná reč je prvou skúškou, ktorá by mala potvrdiť, že udelenie ceny nebolo omylom. Očakáva sa, že laureát povie niečo múdre. Keďže len tak sám zo seba múdre veci hovoriť neviem, tak som sa pomodlil k Duchu Svätému s prosbou o pomoc.

Iste ste pochopili, čo som tým chcel povedať. Čiže, ak by vás reč nezaujala, viete, kde môžete adresovať prípadné reklamácie.

Milí priatelia,

Svätý Vojtech ako pražský biskup musel riešiť i politické otázky doby, domáce i zahraničnopolitické, v podstate bol aj štátnikom. Bojoval proti otroctvu, proti polygamii, ocital sa v politických sporoch, nerozumel si s českým kráľom, jeho rodina bola vyvraždená, on sám skončil v exile.

A súčasné politické otázky sú aj témou našej konferencie. Mnohí z nás, čo sme sa tu stretli, sa tiež poznáme z verejného, politického účinkovania.

Preto by som chcel dnes hovoriť o troch kľúčovým pojmoch. Tým prvým bude moc, politická moc. Tým druhým budú výzvy a pokušenia moci. Tretím bude hľadanie a nenachádzanie, respektíve nachádzanie v súvislosti s politikou počas našej pozemskej púte.

Politická moc

Poďme teda k moci. Politická moc je spoločenskou nevyhnutnosťou, dobrá vláda je požehnaním pre ľudí. Aj nie príliš dobrá vláda je oveľa lepšia ako žiadna vláda.

Zároveň krehkosť ľudskej povahy spôsobuje, že moc má aj svoj lesk, aj svoju biedu. K biede sa dostaneme, hovorme chvíľu o lesku. Moc má svoje fluidum, svoju auru, slávu, gravitas. Priťahuje nás. Tomu, kto má moc, radi prepáčime, čo by sme neprepáčili inému.

Uvediem príklad. S dovolením, z Česka. Keď som bol dieťa, za komunizmu nás vodili zo školy povinne do kina na filmovú husitskú trilógiu režiséra Otakara Vávru: Jan Hus, Jan Žižka, Proti všem. Postupne som začal chápať rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi. My sme skôr katolíci, Česi zvyknú pred kresťanstvom  uprednostniť neurčitejšiu spiritualitu, a ak už si majú vybrať v rámci kresťanstva, tak potom radšej husitskú tradíciu pred katolicizmom. Tak to o sebe hovoria.

Ale za posledné roky som na základe sledovania českého kultúrneho diania nadobudol pocit, že Česi sa vo svojich historických preferenciách podľa toho nesprávajú. Koho si najviac Česi vážia, ktorej svojej historickej postave venujú najviac úcty, pred koho majestátom sa skláňajú? Áno, Husa i Žižku si vážia. Ale nie sú to tí najväčší.

A kto je ten najväčší? Nuž, je to Karel. Císař Karel. A nepoznajú ho pod poradovým číslom Karel I., hoci to bol prvý český kráľ tohto mena. Poznajú ho ako Karla IV. Lebo to bol štvrtý cisár tohto mena Svätej ríše rímskej.

A asi to nebude iba môj subjektívny pocit. Máme to aj čierne na bielom, v roku 2005 sa najväčším Čechom podľa hlasovania v rovnomennej televíznej šou stal Karel IV., Jan Hus a Jan Žižka, všetka česť. Obaja boli v prvej desiatke. Ale jednotkou bol katolícky vladár. Darmo, husiti vedeli tých Nemcov porážať. Karel, ten Nemcom vládol. Zdá sa, že to je viac.

A to je ten vplyv lesku moci, ktorý pôsobí na všetkých, či sme katolíci, protestanti, agnostici, čokoľvek.

Ten lesk moci sám osebe by ešte nemusel byť problém. Problém a bieda začína vtedy, keď sa ten lesk začína páčiť nositeľovi moci. A tým prichádzam k druhému pojmu.

Výzva a pokušenie moci

Skúsení novinári mi zvykli hovoriť, ako je na mladom, potenciálnom politikovi možné spozorovať moment osvietenia, v češtine by som povedal moment „prozření“, moment, keď ten mladý, nádejný politik pochopí, alebo si to aspoň myslí, že on na to má. Keď sa tak pozerá na iného politika na televíznej obrazovke a povie si: „Tak toto by som vedel povedať i ja. A vlastne by som to povedal lepšie. A vlastne na tom mieste by som mal byť ja miesto neho. A vlastne to tak aj musí byť.“

Takéto myšlienkové pochody poväčšine nebývajú príznakom vanutia Ducha Svätého.

Problém prepukne vtedy, keď politik začuje hlas pokušenia: Túto moc dostaneš, ak splníš podmienku. A tou podmienkou je obvykle nejaká hanebnosť. Ten hlas môže zaznieť, keď sa politik ešte len chystá získať moc a možno sa bojí, že ju nezíska. Alebo môže zaznieť vtedy, keď politik tú moc už má a bojí sa, že ju stratí. To je ten horší prípad, lebo lesk moci už ochutnal.

Toto je známe tisíce rokov, skeptické výroky o politikoch nájdeme v Biblii. „Nespoliehajte sa na kniežatá,“ hovorí žalmista. Ale vedeli to i antickí rímski autori. „Vládychtivosť je náruživejšia ako všetky vášne,“ píše Tacitus. 

A najhoršie je to, že ten obchod s pokúšajúcim hlasom, ak sa uzavrie, sa končí zle. Opäť sa opriem o klasikov. Jednak platí „Nulla potentia longa est“, teda „Žiadna moc netrvá dlho“ (Ovídius), jednak, ako opäť hovorí Tacitus: „Nikdy nikto nevykonával dobre moc, ktorú získal hanebne.“  

Tacitus a Ovídius. Foto: wikimedia

Prečo to všetko hovorím tu? Pretože tu vidím ľudí, s ktorými cítim istý súzvuk v tom, ako vidíme vývoj po roku 1989. Rok 1989 bol obrovským impulzom pre moju generáciu. Mali sme vtedy okolo tridsiatky, chceli sme dať krajinu do poriadku a dúfali sme, že nastane prosperita a pokoj. Politický pokoj. Ale to sa nestalo. Zistili sme, že pred nami sú nové výzvy, cítili sme vlnu nového liberálneho progresivizmu, ktorý nás mal za nepriateľov, a cítili sme, s istým sklamaním, že my asi budeme musieť opäť zápasiť, žiaden pokoj mať nebudeme a že víťazstvo je v nedohľadne. Že ten tlak proti nám nie je až tak nepodobný tlaku, ktorý sme zažívali za komunizmu.

Ten liberálny progresivizmus od nás žiadal, aby sme sa prispôsobili. Neurobili sme to a boli sme vytláčaní na okraj. Niektorí sa prispôsobili. Slovenskú kresťanskú demokraciu tento tlak rozložil.

V roku 2006 sme vystúpili z vlády, lebo premiér Dzurinda nás oklamal a odmietol splniť svoj sľub predložiť na rokovanie vlády zmluvu so Svätou Stolicou o výhrade vo svedomí. Na tejto udalosti sme pochopili, ako rozdielne pristupujeme k novej dobe. Bol som jeden z troch ministrov, ktorí podali demisiu, a pre mňa to bola hviezdna hodina mojej kariéry. Funkcionári našej strany na strednej úrovni však náš čin nedokázali prijať. Chceli pri moci pokojne existovať.

Hovorím skôr za konzervatívnych kresťanov, ktorých tá nová progresívna vlna vyzývala, aby sme sa konečne prispôsobili a zmierili napríklad s potratmi, čo sme odmietli. Ale okruh progresívnych tém je oveľa širší, zajtra o tom budeme hovoriť, a v posledných rokoch sa teším tomu, že sú aj ľudia, ktorí nie sú explicitne kresťanmi, sú trebárs ľavičiarmi, ale nesúhlasia s progresívnou vlnou. Tiež to nemajú v politike ľahké a prežívajú podobný príbeh ako my.

Rád by som sa zmienil o jednom paradoxe. Hovoríme o svätom Vojtechovi. Svätci niekedy zvyknú konať zázraky. Tak napríklad niektorí mali schopnosť byť videní v tom istom čase na dvoch rôznych miestach. Tomuto fenoménu sa hovorí bilokácia. O samotnom svätom Vojtechovi nie je v súvislosti s bilokáciou nič známe, ale sme svedkami toho, že bilokácie je schopná Cena svätého Vojtecha. Ony sú totiž v strednej Európe dve. Jedna tá, ktorú som mal tú česť dnes získať, druhú už štvrťstoročie udeľuje Nadácia svätého Vojtecha z nemeckého Krefeldu osobnostiam z Česka, Slovenska, Maďarska a Poľska.

Svätý Vojtech. Foto: wikimedia

V žiadnom prípade nestaviam tie ceny proti sebe. Už len preto nie, lebo medzi laureátmi tej staršej ceny mám priateľov, ktorých si vážim. Sám som sa zúčastnil udeľovania ceny, keď ju dostal môj priateľ František Mikloško. Teda myšlienkové svety oboch cien sa v značnej miere prekrývajú. Ale pravdou je i to, že sa zďaleka neprekrývajú úplne. A preto je vo vzniku našej novšej ceny určitá zákonitosť a je to znamenie doby.

Dámy a páni,

dovoľte mi prejsť k poslednej kľúčovej téme hľadania, nenachádzania a predsa len nájdenia. Inšpirovala ma esej Milana Hrabovského v Štandarde. Hrabovský hovorí o opakujúcom sa príbehu, keď ľudia poctivo hľadajú, ale nenachádzajú, čo hľadali. Zato však nájdu, čo nehľadali, a niekedy je to viac než to, čo hľadali.

Týka sa to v prvom rade najväčšieho príbehu ľudstva. Tí, čo hľadali v Ježišovi Kristovi lídra, čo vyvedie národ z politickej poroby, nenašli, čo hľadali, lebo líder skončil potupnou smrťou. Ale keď rímsky vojak pod krížom zvolal: „Tento človek bol Synom Božím,“ tak v tomto zvolaní celé ľudstvo našlo svoju nádej.     

Ako píše Hrabovský, je to aj príbeh bájnej Európé, ktorú uniesol Zeus a ktorú sa vydali hľadať jej bratia. Nenašli ju, ale jeden z nich, Kadmos, založil Téby a ich slávu.

A pýtam sa, či to nie je aj príbeh svätého Vojtecha? Vari sa Vojtech stal biskupom a bojoval za spravodlivosť so zámerom, že ho to privedie do exilu, vari šiel na misie k pohanom so zámerom, že bude zabitý? Iste nie, želal si úspech svojho snaženia. A videné ľudskými očami, nenašiel, čo hľadal. Ale našiel svätosť v Božích očiach a inšpiratívnu veľkosť v ľudských očiach na tisíc rokov. Našiel niečo iné a bolo to väčšie.

Napokon sa pýtam, či to nemôže byť, i keď v menšom vydaní, i príbeh náš? Hľadali sme po roku 1989 naplnenie vízie nášho sna o krajine. Niečo sme dokázali. Ale to naplnenie vízie sme nenašli. Máme však nádej na potvrdenie svojej integrity. Bez integrity obnovenie spoločnosti v kríze nie je možné. A máme nádej na budúcnosť, lebo budúcnosť nebude patriť tým, ktorí privodili krízu. Napriek tomu, že progresívna vlna by nás chcela vytlačiť na okraj, stále sme tu. Krúžia okolo nás ako Vršovci okolo Vojtechových Slavníkovcov, ale sme tu. A to môže byť v konečnom dôsledku viac. Nehovorím, že to je istota. Ale je to nádej. A že to medzitým bude ťažké? Veď taký je život.

Dámy a páni,

nechcem vás unaviť, musím smerovať k záveru. Ešte s poslednou otázkou sa musím vysporiadať. Dostať Cenu svätého Vojtecha, to zrejme zaväzuje. Nemal by si laureát brať zo svätca príklad?

Tu musíme byť opatrní, lebo to nemusí byť také jednoduché. Tak napríklad, svätý Vojtech zomrel mučeníckou smrťou. V tomto kráčať v jeho šľapajach, to by som trochu váhal. Koniec koncov, veď vtedy bol drsný raný stredovek, dnes žijeme už v údajne humánnejšej dobe. Preto by možno ako alternatíva k vtedajšej mučeníckej smrti dnes mohla postačovať smrť politická. A tú už mám asi za sebou, takže to nemusím riešiť.

Ďalej, Vojtech dosiahol svätosť. Iste, prinajmenšom každý katolík je vyzývaný, aby sa o to snažil tiež. Priznám sa, že čo sa mojej osoby týka, prepadá ma určitá skepsa.

Preto nech mi je odpustené, že sa zaviažem tak skôr všeobecne, že urobím, čo bude v mojich silách, aby tu bola spolupráca stredoeurópskych národov, aby tieto národy spoločne vyšli z dnešného stavu vecí k niečomu lepšiemu.

V tomto nech za nás všetkých orodujú svätá Ľudmila, svätý Václav a svätý Vojtech.

Dámy a páni, ďakujem za vašu pozornosť!