Je Švéd človekom?

Minulý piatok som sa prechádzal po švédskom mestečku. Uznajte, môže v našich časoch príbeh začať vzrušujúcejšie?

Musel som sem prísť. Pretože to, čo už od mája v jednom kuse čítame – že teraz sa už aj Švédsko odkloní od svojej veľmi odlišnej korona-cesty – nezodpovedá pravde. Pravda je taká, že iba od minulého štvrtka sa v hromadnej doprave „odporúčajú“ rúška, a to len medzi siedmou a deviatou ráno a medzi štvrtou a šiestou. Pravdou je, že aj keby vláda chcela, ani s novým pandemickým zákonom, ktorý iba v nedeľu vstúpil do platnosti, by nemohla nariadiť zákaz vychádzania. Vo Švédsku skrátka vrchnosť nemôže to, čo sa v ostatnej Európe bez mihnutia oka robí.

Švédi doposiaľ nič také ako lockdown nezažili. Cena je nepochybne vysoká, vysoký počet obetí v domovoch seniorov je neodpustiteľný a máloktorá krajina by mohla švédsku cestu opakovať. V našich šírkach to na jeseň skúsili Švajčiari a aj oni to vzdali a teraz takisto trčia v dlhom celoštátnom lockdowne. Švédi sú jediní, čo sú v pandémii úplne iní. To železné ukotvenie slobody a občianskych práv vo Švédsku ma núti vzdať im obdiv. Celú Škandináviu som mal odjakživa v paži, no od Vianoc sa učím po švédsky. So slovníkom začínam dešifrovať štandardné dielo, ktoré dekóduje túto jedinečnú kultúru, ktorá osciluje medzi silným štátom-vychovávateľom a absolútnym individualizmom. Názov knihy je: Är svensken människa? – Je Švéd človekom?

Mestečko, ktorým som sa minulý piatok prechádzal, sa volá Nyköping. Od „hostiny“ v roku 1317, na ktorej sa kráľ Birger Magnusson zbavil svojich bratov Erika a Valdemara, nespôsobil Nyköping rozruch. Obchody a podniky boli pokryté výzvami, napríklad: „Nečakajte v rade“. Návštevnosť kaderníctiev bola slabá, zato v nechtových salónoch bolo rušno, slúžili tam jemní ázijskí mladíci. Aj keď sa začal víkend, bolo v pešej zóne ticho. Napadalo trochu snehu, občas sa pridala vločka.

Väčšina obchodov a kaviarní obvykle vo Švédsku zatvára už o šiestej, kníhkupectvo Akademibokhandeln kvôli korone už o hodinu skôr. Našiel som tam veľkú poličku s knihami s blondínkami s roztiahnutým úsmevom na obálke. Oddelenie s relevantnými knihami bolo rovnako veľké. Mali tam: Jeffa Bezosa, Georgea Sorosa, záchrancov klímy, knihu Apatické deti a graficky príťažlivú sériu Starec a mačka a Osamelý s mačkou.

Vošiel som potom do švédskeho obchodu – do H&M. Odevná spoločnosť aplikuje striktnú vnútornú hierarchiu, podľa ktorej sa špičkový módny sortiment predáva len v „A-pobočkách“ – vo veľkých metropolách. Minulý piatok som sa dozvedel, že švédski zákazníci nie sú švédskou spoločnosťou uprednostňovaní, musela to byť aspoň C-pobočka, dali sa tam kúpiť akurát gaťky. Kedysi som vo Viedni poznal predavačky H&M ako špecifický druh ľudí, mestský, štíhly, dynamický. V Nyköpingu robili ten džob bacuľaté švédske matróny, ktoré boli namaľované ako v cirkuse.

V kaviarni som čítal noviny. Švédsko je na tom horšie ako kedykoľvek predtým, pri perfektných podmienkach (udržiavanie odstupu majú Švédi v DNA) hlásia štyrikrát do týždňa po 170 až 350 úmrtí. Štátna epidemiologička na 15. strane regionálnych novín Södermanlands Nyheter to prepočítala na „60-70 za deň“. Titulná strana oznámila opätovné otvorenie len nedávno kvôli opatreniam zatvoreného kúpaliska. Noviny citovali vedúceho prevádzky slovami: „Nevidíme v tom žiadny problém.“ V celošvédskom denníku Aftonbladet bola iba 10. strana venovaná koronakríze, niečo nádejné o vakcinácii, počty infekcií a úmrtí chýbali. Keď noviny nerobia rozruch, človek je hneď uvoľnenejší. Nosil som v interiéri FFP2, Švédi rúška nenosia, vyzeral som ako cudzinec.

Prišiel večer, najživšie bolo pri poštovom okienku v supermarkete. Africké dievčatko so šatkou, znudene žuvajúc žuvačku, sedelo pod televízorom, ktorý ukazoval mne doteraz neznámy škandinávsky šport – ľahké konské povozy, ktoré riadili ľudia oblečení v bielom, postupne robili za slabého sneženia tiché kolá. To bol najnezabudnuteľnejší pohľad.

Na večeru som si dal pizzu s pikantným syrom, figovým džemom a hruškami. Jättegott, veľmi dobré. O ôsmej ma gastronómky poprosili, aby som svoj pohár do takých 20-25 minút vypil. Báli sa „veľmi silného odporúčania vlády“, takého silného, že „nám môžu odobrať licenciu na predaj alkoholu“. V tej istej chvíli zatvorili všetky reštaurácie.

Takže som sa nečakane skoro vrátil do útulného dreveného hostela Vandrarhem. Predtým som nazrel do osvetlených okien bez záclon, na jednej rohovej knižnici hore ležali námornícke čiapky a slamené klobúky, pôsobilo to ako žatva vydareného života. Keďže som nemal v superdigitálnom Švédsku šancu dostať sa k lístku, vodič autobusu mi sľúbil jazdu zadarmo. Nakoniec je aj Švéd človekom.

Pred spánkom som dlho listoval v turistických brožúrach. More, jazerá, brezy, leto, veselé blondínky vo voľnej prírode. Hoci som tam ešte stále bol, naplno som zatúžil po Švédsku.