Na obranu Martina Leidenfrosta

Ten nebratranec je spisovateľ, tak sa predstavuje, v skutočnosti je publicista, píše progresívne, aktivisticky, korektne v tom novom ideologickom zmysle slova. Platí o ňom to, čím kedysi ktosi urazil Evelyna Waugha: Napísal veľa dobrých viet, ale o jeho románoch (ani textoch) sa to povedať nedá.

Martin je presný opak. Živí sa ako publicista, ale dušou je spisovateľ. Nenapísal teda ešte ani jeden román, čo je jeho veľký hriech (v nemeckom duchu – zanedbávanie dobrého), ale myslí, píše, cíti ako spisovateľ. V srdci má divadlo, drámu a katolicizmus. A slovom pestuje uštipačný sarkastický humor.

Je to jemný človek s pozorným okom, už roky mám rád jeho charakteristiky ľudí, najmä tých, čo poznám. Niekedy stačí slovo, dve. Pamätám si, ako som sa ho raz pýtal na biskupa Bezáka. Boli sme spolu na jednom večierku, bolo to v čase jeho vypätých televíznych vystúpení, Martin nervózne povedal, že ho nedokáže charakterizovať. Ešte aj to niečím hlbším sedelo.

Hoci Martina volajú publicista, on píše poviedky. Alebo aspoň mieša žánre tak, že v jeho textoch ide výrazne o atmosféru, dôležitá je charakteristika postáv a konania, nie až tak argument. Subjektívne písanie v časoch objektívnej krízy.

V poslednej dobe urobil viacero chýb.

Hovoril som mu o nich. Rozhovor s Irenou Bihariovou bol zlý nápad, nemohlo sa to podariť, nemalo sa čo podariť. Robiť z bývalej predsedníčky tejto nahnevanej strany milo pomýlené dievča, to nemohlo dopadnúť dobre. S touto stranou nás dráma ešte len čaká, na komédiu je priskoro.

Potom prišla vojna. Málokto má Ukrajinu pochodenú tak ako Martin. Nečakal vojnu, ale to nečakal ani Ivan Mikloš, Volodymyr Zelenskyj a mnohí ďalší. Nie každý je Kissinger. A ani to žiadny zločin nebol. Lenže Martin sa potom začal kajať a ospravedlňovať. A ešte komu!? Pritom na to nemal najmenší dôvod.

Trpel som. Trpeli mnohí jeho čitatelia! Ak si neverí autor, prestávajú mu veriť aj čitatelia.

Pri píšucom autorovi existuje niečo horšie ako neúmyselný omyl, že sa situácia vyvinie inak, neodôvodnená sebakritika k tomu môže viesť, je to autocenzúra. Práve to bol skutočný cieľ sebakritiky, ako sme ju spoznali za normalizácie.

Lenže to všetko Martin nezažil. On sa stal disidentom až pred pár rokmi a navyše v Rakúsku a nemeckojazyčnom svete. Keď písal o pochode za život a definícii manželstva. Médium, ktoré vlastní katolícka organizácia, ho vytesnilo a takmer vyplo. Keď sme napísali dotyčnému kňazovi na čele tej organizácie protest, ani sa neunúval odpísať. V duchu tých najčervenších tradícií, ako to poznáme z našich dejín.

Teraz čelí Martin Leidenfrost nepríjemnej kritike za stĺpček o jednej svadbe. Pri tom texte som sa nasmial, ale tak smutne. Leidenfrostov článok má v sebe sabaironický náboj, keďže aj jeho manželka sa vydala na Západ.

Podarilo sa mu v ňom vyjadriť to, čo učene opísal ľavičiar David Goodhart ako rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sú Somewheres, niekam patria, ctia si svoju kultúru a nechcú, aby sa menila, a Anywheres, globálnymi ľuďmi, ktorí môžu uspieť hocikde (anywhere) a hocikde aj dokážu žiť.

Tí prví nechcú veľa meniť, skôr chrániť. Vieru, rodinu, zamestnanie, prácu na pôde, rodnú reč, národný štát, hranice, papierové peniaze či debatu tam, kde sa vraj debatovať nemá (vakcíny, demokracia, právny štát atď.). Tí druhí chcú meniť, lebo tento svet je im úzky a ich ambície nemajú radi hranice.

Istý čas sa zdalo, že globalizovaný svet je atraktívnejší a ide mu karta. Lenže to sa dávno zmenilo a zmenili to ľudia, ktorí boli jeho obeťami. Zmena prišla v najneočakávanejšom kúte sveta: to bol brexit a Trump.

Martin teraz napísal, ako sa to najkrajšie zo Slovenska vydáva na cestu, ktorá nedokáže ponúknuť to, čoho sa vzdala. Každý (každá) z nich má na to právo, nikto im ho neberie, ale prečo by nemal mať právo aj spisovateľ napísať, že sa tým niečo nenávratne stráca?

A nie sú to len deti, ktoré stratia domov, starých rodičov a základnú integritu zvykov a volieb, ktorej hovoríme kultúra. Oni ju vymenia za inú, vieme, ale sú medzi nami aj ľudia, ktorí cítia, keď sa to lepšie zamieňa za niečo horšie, niečo, čo nevydrží.

A to je celá jeho vina. Vidí to, cíti to a vie, čo na celej tej pozlátke motivuje najviac.

Martin, na sebakritiku ani teraz nie je dôvod. Spisovateľ nesmie prísť o slová, najmä nie prídavné mená. Čím by bol Quasimodo, keby sme ho pripravili o opis jeho zjavu alebo Ionescovi upreli plešatú speváčku.

Nech sa ti darí. Nielen uchovať si rozdiel oproti nevlastnému bratrancovi, ale aj v tom dôležitejšom a ťažšom.