Jozef Sedlák: Vizualita je pre mňa bytostne dôležitá. Tak ako idea

Jozef Sedlák (1958, Bratislava) pracuje s dokumentárnou aj výtvarnou fotografiou, ktoré tvoria dve hlavné línie jeho tvorby. Študoval umeleckú fotografiu na FAMU v Prahe (1984), venuje sa sociálnemu dokumentu a zaznamenávaniu života ľudí, ktorí boli režimom pred rokom 1989 odsunutí na okraj spoločnosti (komunity rehoľných sestier, ľudia s hendikepmi a iné). Pôsobí ako vedúci ateliéru komunikácie v médiu fotografie na Katedre umeleckej komunikácie UCM v Trnave. Pravidelne vystavuje a publikuje, pôsobí v Bratislave.

Dnes je fotoaparát ľahko dostupným médiom. Ešte nedávno to však bol cenný prístroj, ktorý nevedel používať každý. Aká bola vaša cesta k fotografovaniu?

Bola tak trocha dramatická, pretože som bol naprogramovaný skôr na kresbu, maľbu. Môj strýko Julián Filo bol maliar, učil som sa u neho kresliť. Keď ma prijali na ŠUP-ku, chcel som ísť na aranžérstvo a stať sa maliarom. Ako druhú možnosť sme mali na prihláške uviesť druhý odbor, ak by sme sa na ten prvý nedostali. Uviedol som fotografiu a automaticky ma tam preradili. Prvého pol roka som sa trápil, keďže som predtým nefotografoval. No potom prišla na školu učiť Milota Havránková a jej prístup, slobodnejší a intuitívnejší, spôsobil, že fotografia sa mi začala otvárať. Začal som jej rozumieť, uvažovať v médiu fotografie. S odstupom času to beriem ako požehnanie pre moju dráhu výtvarného fotografa. Fero Tomík nám sprostredkoval vedomosti technického charakteru, Milota imperatív, ako tvoriť a vytrvať.

V štúdiu ste pokračovali na pražskej FAMU. Ako vás formovalo české prostredie?