Lev a jednorožec zízajúci na harfu

Štáty potrebujú zakladateľskú legendu, nejakú svoju martyrológiu, krvou mučeníkov posvätený zrod. Írsko nie je výnimka, ba je príkladným spoločenstvom, ktoré na svoje dejiny hľadí ako na sériu rán, ktorú na jeho krásnom tele spáchali iní. V tom sa Íri podobajú nám, Čechom, s naším tisícročným stretnutím s nemectvom, ktoré nás malo zaplaviť, ba azda priam vyhubiť – ale ktoré nám podobne ako Angličania v prípade Írska prinieslo aj všeličo užitočné, napríklad západnú kultúru, právny poriadok a skoro aj ten jazyk. Skvelí a svetoví írski spisovatelia sú príkladom, ako sa im jazyk „okupantov“ vyplatil. „Násilím Angličanov som bol prinútený, aby som sa vyjadroval jazykom Shakespearovým,“ napísal Oscar Wilde, na ktorého zvláštny pomník v rohu Merrion Square oproti jeho rodnému domu na Westland Row som sa po rokoch zašiel znova pozrieť.

Skvelé miesto na meditáciu

Výborným miestom pre meditáciu je Phoenix Park, vraj dvakrát väčší ako newyorský Central Park alebo londýnsky Hampstead Heath. Je odtiaľ pekný pohľad na Dublin, za ktorým sa dvíha na juhu pohoria Wicklow, ktorému dali meno Vikingovia. Tu v Dublinskom zálive sa prvýkrát vylodili. Ľudia v parku konali také tie veci, aké sa v parku robia, to znamená behali, prechádzali sa, niektorí len tak polihovali. Sídli tam írsky prezident, je tam tiež rozsiahla rezidencia veľvyslanca Spojených štátov, čo je privilégium pre krajinu, ktorá má pre Írsko obzvlášť význam: v USA žije asi štyrikrát viac Írov ako v samotnom Írsku, írske korene mal John Fitzgerald Kennedy, Ronald Reagan a po matke tiež Barack Obama. A je tam tiež zoo, po viedenskej a parížskej vraj najstaršia v Európe z roku 1830, v Londýne si ju zaobstarali až o pár rokov neskôr. Tam som nešiel.

Stačil mi obelisk, stojaci akoby bezprizorne v okrajovej časti parku, hoci vďaka svojim obrovským rozmerom je viditeľný zo všetkých strán. Nebola pri ňom jediná ceduľa, ktorá by vysvetľovala, komu je tu ten masívny pylón vztýčený. Rozhodne to nebolo miesto, kam prichádzali delegácie s vencami. Pôsobilo pri všetkej monumentalite trochu opustene, ako odložený kolos nejakej cudzej slávy. Dočítal som sa, že mu všetci hovoria jednoducho obelisk.

Menej dôležité je, že patrí Wellingtonovi, Arthurovi Wellesleymu, prvému vojvodovi z Wellingtonu, víťazovi nad Napoleonom a dobyvateľovi Indie. A tiež rodákovi z Dublinu, k čomu mal však rezervovaný vzťah. Vraj hovoril: Keď sa niekto narodí v stajni, neznamená to ešte, že je z neho nutne kôň. On sa skutočne v stajni nenarodil, jeho otec patril k typickej angloírskej honorácii, ktorá sa vyskytovala a mala sídla v priestore okolo Dublinu, ktorému sa hovorilo Pale alebo tiež Ohrada, jednoducho tá najanglickejšia a tu aj „najcivilizovanejšia“ časť Írska. Neviem, či sa o tom môže dnes takto rozprávať. Ale tu to azda prekážať nebude.

Íri vraj nemajú britskú koloniálnu mentalitu

Írsko je ostrov, ale usadený tak blízko Británie, že tá ho po stáročia považovala za svoju zvláštnu, ale prirodzenú súčasť – veľa Angličanov si ešte nedávno myslelo, že írska samostatnosť je vlastne omyl a nedorozumenie. Alegoricky by britský údiv nad tým, čo tí Íri chcú, mohli vyjadrovať kamenné výjavy na streche dublinskej colnice, Custom House, jednej z tých okázalých klasicistických budov, ktorými Dublin poctil koncom 18. storočia architekt James Gandon (1743 – 1823). Anglické heraldické zvieratá lev a jednorožec s výrazom zdeseným, doslova s otvorenou papuľou, pozerajú na štít s írskou harfou. V roku 1791, teda v roku dokončenia budovy colnice, v ktorej teraz sídli úrad vlády, však malo Anglicko najväčšie problémy s Írskom len pred sebou – a Íri s Angličanmi taktiež.

Keď som sa raz spýtal, čím sa írska povaha líši od anglickej, dostal som odpoveď, že Íri nemajú tú britskú koloniálnu mentalitu, ten pocit, že im patrí celý svet, a oni sú tu preto, aby v ňom zavádzali poriadky, čo je ich poslanie aj bremeno, to patetické kiplingovské bremeno bieleho muža. Íri majú vraj dosť starostí sami so sebou, nieto aby ich robili iným. Znie to rozumne a zároveň trochu, ehm, alibisticky.

Írsko patrilo k tým niekoľkým európskym krajinám, ktoré sa vyhli druhej svetovej vojne: Portugalsko, Švajčiarsko, Švédsko, Španielsko, ktoré ale malo za sebou práve krvavú občiansku vojnu – v tom sa mu trochu Írsko podobá, tu sa skončila v máji 1923. V Írsku nenarazíte azda ani na jediný pomník druhej svetovej vojny, prečo tiež? Vojnovú skúsenosť má zato Severné Írsko: Belfast bol masívne bombardovaný, hoci branná povinnosť v Severnom Írsku zavedená nebola, bojovali v britskej armáde tisíce ulsterských dobrovoľníkov – Severné Írsko slúžilo ako zázemie a cvičisko pre Britov aj Američanov, a keď sa na to sťažoval Éamon de Valera, Briti mu rázne odpovedali, že ho do toho nič nie je. A mali pravdu.

Iný vzťah k Nemecku

V knihe Dejiny Írska, ktorú som ťahal so sebou, sa ani raz nevyskytne meno Hitler. Holokaust tu nie je tou večne prítomnou témou, teda aspoň v našom slova zmysle – v írskych emóciách ho nahrádza pohroma, ktorá krajinu postihla o sto rokov skôr: Great Famine, veľký hladomor: v každom kníhkupectve je niekoľko kníh na túto tému. Vôbec vzťah k Nemcom je tu vraj dosť iný ako práve v Anglicku alebo napríklad vo Francúzsku a Holandsku: Íri proti nim vlastne nič nemajú, nie sú zaťažení resentimentmi, naopak, Nemecko bolo spojencom írskych nacionalistických sprisahancov počas prvej svetovej vojny, aj keď nie veľmi spoľahlivým.

Povstanie, ktoré vypuklo na hlavnej pošte a ktorému sa hovorí Easter Rising, bolo o niekoľko dní porazené. Bolo zle organizované, nemecké zbrane skončili na dne mora, zúčastnilo sa ho oveľa menej mužov, než sa počítalo: namiesto päťtisíc sotva tisíc. Nasadené proti nim boli írske pluky, ktoré predtým bojovali na západnom fronte práve proti Nemcom. V dublinských bojoch padlo 64 vzbúrencov a dvesto civilistov. Zabitých bolo okolo stovky príslušníkov vládnych síl.

Zvyšok Írska v podstate mlčal. Na začiatku mája bolo pätnásť vodcov povstania popravených. Pôvodne ich malo byť šestnásť, Éamon de Valera, neskorší prezident Írskej republiky, bol ušetrený, pretože mal americké občianstvo. Marxistu a nacionalistu Jamesa Connollyho, po ktorom je pomenovaná stanica, museli na popravu doniesť na nosidlách: zastrelili ho pripútaného na stoličke.

Bol som sa pred rokmi pozrieť na miesto činu, vo väznici Kilmainham Gaol na okraji Dublinu, kúsok za pivovarom Guinness. Pochmúrna stavba z konca 19. storočia je premenená na národný pamätník. V skupinke turistov nás viedol muž, ktorý vyzeral ako jeden z povstalcov. Na začiatku nás upozornil, že sme na mieste utrpenia a smrti írskych vlastencov a že tomu zodpovedá úcta, ktorú cíti každý Ír, ba každý človek vážiaci si slobodu. S tým som nemal jediný problém.

Text, ktorý bol krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.