Môže byť EÚ liberálnym impériom, ako by to chcel ukrajinský minister Kuleba?

Naposledy to bol nemecký kancelár Olaf Scholz, ktorý navrhol, aby Európska únia v oblasti spoločnej zahraničnej politiky, ale aj v iných, napríklad v oblasti daňovej politiky, postupne prešla na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou. Podľa neho je nutné konať rýchlo a pragmaticky. Ak by EÚ prišla o veto štátov, zásadne by sa zmenila rovnováha moci v Únii. Nevyhnutne by sa objavil imperiálny duch.

„Tam, kde je dnes nutné rozhodovať jednomyseľne, však s každým ďalším členským štátom rastie riziko, že veto jednej jedinej krajiny zablokuje vôľu všetkých ostatných členov. Kto si myslí niečo iné, popiera európsku realitu… Musíme si totiž uvedomiť, že trvanie na jednomyseľnom rozhodovaní môže fungovať iba v dobe, ktorá nevyžaduje rýchle rozhodovanie. To však najneskôr od ruského útoku na Ukrajinu neplatí!“ vyhlásil Scholz v pondelok počas návštevy Prahy.

O pár dní neskôr zverejnil holandský filozof práva Jaap Hoeksma na portáli EUobserver článok s názvom Prečo nie je EÚ „impériom“, v ktorom sa zaoberá suverenitou štátov na starom kontinente.

Hoeksma píše, že hoci po prvej svetovej vojne v rokoch 1914 – 1918 boli poslední cisári na kontinente zrušení, zabití alebo vyhnaní, koncept impéria naďalej fascinuje súčasných európskych intelektuálov z oboch strán spektra.

Zanietení stúpenci brexitu v Spojenom kráľovstve podľa neho vykresľujú Európsku úniu (EÚ) ako „Štvrtú ríšu“, zatiaľ čo nadšení priaznivci Únie sa ju odvážia vykresľovať ako reinkarnáciu Rímskej ríše alebo znovuobjavenie Rakúsko-Uhorska – konštitučnej dualistickej monarchie.

Hoeksma pripomína, že v čase veľkého rozšírenia EÚ o desať nových členských štátov v roku 2004 oxfordský vedec poľského pôvodu Jan Zielonka vo svojej knihe Európa ako impérium navrhol, aby sa EÚ vzdala sna o „vestfálskom superštáte“ a namiesto toho prijala „neo-stredovekú paradigmu“.

„Európsky štát je mŕtvy, nech žije európske impérium!“ napísal Zielonka.

Krátko nato vtedajší predseda Európskej komisie José Manuel Barroso počas tlačovej konferencie uviedol, že EÚ sa má stať vôbec prvým „neimperiálnym impériom“, poznamenal Hoeksma.

A spomenul aj ukrajinského ministra zahraničných vecí Dmytra Kulebu, ktorý v rozhovore pre denník New York Times vyjadril presvedčenie, že EÚ by sa mala vnímať ako „liberálne impérium“.

„Nech je dôvod príťažlivosti koncepcie EÚ ako impéria akýkoľvek, je v rozpore s myšlienkou aj budovaním Únie,“ zdôrazňuje holandský filozof práva.

Víziou otcov zakladateľov bolo podľa neho skôr obmedziť absolútnu suverenitu „bojovných“ európskych štátov, než zveriť absolútnu suverenitu novému zastrešujúcemu európskemu impériu.

„Cieľom povojnového usporiadania bolo podľa slov holandského historika Johana Huizingu poskytnúť menším štátom Európy bezpečnosť a ochranu pred útlakom zo strany dominantných mocností. Susedia Ruska dosvedčia, že tento účel platí dnes rovnako ako v polovici 20. storočia. Európa sa po svojich katastrofálnych vojnách znovu objavila s cieľom prekonať nedostatky systému moderných štátov, aby sa nevrátila k predmodernej svojvôli,“ uvádza Hoeksma. Za rovnako dôležité považuje skutočnosť, že otcovia zakladatelia a súčasné členské štáty chcú, aby Únia bola demokratická.

„Je zrejmé, že demokracia nie je v DNA impérií. Impériá sú organizované zhora nadol a rozhodnutia sa presadzujú vojenskými prostriedkami. V dôsledku toho neexistuje právo na secesiu. Na rozdiel od toho je EÚ chápaná ako organizácia organizovaná zdola nahor, ktorá funguje na dobrovoľnom základe,“ vysvetlil.

„Demokracia nie je len požiadavkou pre kandidátske štáty, ale aj charakteristickým znakom samotnej Únie. EÚ je prvou medzinárodnou organizáciou, ktorá funguje demokratickým spôsobom. Analýza Súdneho dvora EÚ v jeho nedávnych verdiktoch o mechanizme podmienenosti odráža realitu. Členské štáty sa najskôr dohodli na svojich ústavných princípoch a následne ich aplikovali na Úniu,“ píše Hoeksma.

Stručne povedané, pokračuje, EÚ prekonala starú dilemu štátu alebo zväzku štátov, a to aplikovaním ústavných princípov demokracie a právneho štátu na medzinárodnú organizáciu. Jej vnútorný raison d’être by sa mal tak odraziť v zahraničnej politike EÚ.

Podľa Hoeksmu sa Európa počas prvej polovice 20. storočia naučila, že „starý kontinent“ sa stal príliš malým pre vestfálsky koncept absolútnej suverenity. Európske štáty sa teda dohodli, že sa vzdajú neobmedzenej suverenity výmenou za záruku mieru.

„O storočie neskôr klimatické zmeny, šírenie jadrových zbraní a ďalšie globálne problémy ukazujú, že svet sa stal príliš vzájomne prepojeným, než aby si mohli uplatňovať absolútnu suverenitu aj globálne mocnosti. Z tohto dôvodu by sa EÚ nemala stavať do pozície ďalšej imperiálnej mocnosti, ale skôr do pozície spoľahlivého partnera vo svetovej politike. V oblasti zahraničných vecí by mala byť úlohou EÚ podpora multilateralizmu a zlepšenie ochabujúceho systému globálneho riadenia zo strany OSN,“ konštatoval filozof práva.

Európa podľa neho vstupuje do novej etapy svojej existencie. „Po ničivých náboženských vojnách, ktoré koncom stredoveku vyčíňali na nemeckých územiach, Európa nahradila feudálny koncept difúznej suverenity vestfálskou paradigmou absolútnej suverenity. Hoci slúžil Európe a celému svetu tri storočia, vestfálsky systém medzinárodných vzťahov vyústil do svetových vojen v 20. storočí. Keď sa starý kontinent ťažkou cestou naučil, že sa stal príliš malým na absolútnu suverenitu, znovu sa vynašiel tým, že obmedzil uplatňovanie suverenity. Zničené štáty Európy sa začali deliť o moc v záujme mieru. Jedinou charakteristikou, ktorú majú predmoderná a postmoderná doba spoločné, je tá, že nie sú založené na princípe absolútnej suverenity,“ doplnil Hoeksma.

Ako poznamenal, celkovo sa stredoveký koncept „nejasnej“ suverenity úplne líši od dnešnej multilaterálnej paradigmy „zdieľanej suverenity“.

„Porovnávanie EÚ so stredovekým impériom je preto ahistorické a neužitočné,“ dodal Hoeksma.