Neokon Richard Haass: Najväčšie riziko pre USA v budúcom desaťročí treba hľadať v samotnej Amerike

„Sú desaťročia, keď sa nič nedeje, a sú týždne, kde sa dejú desaťročia.“ Tieto slová sú apokryfne pripisované boľševickému revolucionárovi Vladimirovi Leninovi odkazujúc na rýchly kolaps cárskeho Ruska pred viac ako 100 rokmi. Ak by tieto slová Lenin skutočne povedal, mohol by dodať, že existujú aj desaťročia, keď sa dejú storočia, píše Richard Haass vo svojom článku v magazíne Foreign Affairs. Dal mu názov Nebezpečná dekáda.

Haass, americký diplomat a analytik, konštatuje, že svet je uprostred jedného takého desaťročia a nebezpečenstvo dnes pramení z prudkého úpadku svetového poriadku.

„Ale viac ako v ktoromkoľvek inom nedávnom momente hrozí, že tento úpadok bude obzvlášť strmý v dôsledku sútoku starých a nových hrozieb, ktoré sa začali pretínať v čase, keď Spojené štáty nie sú v dobrej pozícii s nimi bojovať,“ varuje.

Na jednej strane, pokračuje Haass, je svet svedkom oživenia niektorých najhorších aspektov tradičnej geopolitiky, ako „veľmocenská konkurencia, imperiálne ambície či boje o zdroje“.

„Dnes je na čele Ruska tyran, prezident Vladimir Putin, ktorý túži po znovuvytvorení ruskej sféry vplyvu a možno aj ruského impéria. Putin je ochotný urobiť takmer čokoľvek, aby dosiahol tento cieľ, a je schopný konať, ako sa mu zachce, pretože vnútorné obmedzenia jeho režimu väčšinou zmizli. Medzitým, za prezidenta Si Ťin-pchinga, sa Čína pustila do hľadania regionálneho a potenciálne globálneho prvenstva a vydala sa na trajektóriu, ktorá povedie k zvýšenej konkurencii alebo dokonca konfrontácii so Spojenými štátmi,“ myslí si analytik.

Ale to nie je ani zďaleka všetko, pokračuje. Tieto geopolitické riziká sa podľa neho stretávajú s komplexnými novými výzvami, ktoré sú pre súčasnú dobu kľúčové – klimatické zmeny, pandémie či šírenie jadrových zbraní. Neprekvapuje ho, že diplomatické dôsledky rastúcej rivality takmer znemožnili veľmociam spolupracovať na regionálnych a medzinárodných výzvach, „aj keď je to v ich záujme“.

Situáciu ďalej podľa Haassa komplikuje skutočnosť, že americká demokracia a politická súdržnosť sú ohrozené do takej miery, „akú sme nevideli od polovice 19. storočia“.

„To je dôležité, pretože Spojené štáty nie sú len jednou krajinou z mnohých: vedenie USA podložilo poriadok, ktorý vládne vo svete posledných 75 rokov – a dnes zostáva nemenej ústredným bodom. Vnútorne rozpoltené Spojené štáty však budú stále menej ochotné a schopné vedúceho postavenia na medzinárodnej scéne,“ konštatuje.

„Tieto podmienky spustili začarovaný kruh: zvýšená geopolitická konkurencia ešte viac sťažuje vytváranie spolupráce, ktorú si vyžadujú nové globálne problémy. A zhoršujúce sa medzinárodné prostredie ďalej podporuje geopolitické napätie – a to všetko v čase, keď sú Spojené štáty oslabené a rozptýlené. Desivá priepasť medzi globálnymi výzvami a reakciami sveta, zvýšené vyhliadky na vojny medzi veľmocami v Európe a Indo-Pacifiku a rastúci potenciál Iránu spôsobiť nestabilitu na Blízkom východe sa spojili a vytvorili najnebezpečnejší moment od druhej svetovej vojny. Nazvite to dokonalo – alebo presnejšie nedokonalo – búrkou,“ píše analytik.

Varovať pred nebezpečenstvom však neznamená predpovedať budúcnosť, zdôrazňuje: „V ideálnom prípade sa veci obrátia k lepšiemu. Dobré veci sa však len zriedka dejú samé od seba; naopak, ponechané svojmu vlastnému osudu sa systémy zhoršujú. Úlohou politikov v USA je teda znovuobjaviť princípy a prax štátnictva: nastoliť národnú moc a kolektívne akcie proti náchylnosti k neporiadku. Cieľom musí byť zvládnuť kolíziu starej geopolitiky a nových výziev, konať disciplinovane v tom, čo sa hľadá, a vybudovať opatrenia, alebo ešte lepšie, inštitúcie, kde panuje dostatočný konsenzus. Aby to Washington všetko dokázal, bude musieť uprednostniť nastolenie poriadku pred pestovaním demokracie v zahraničí – a zároveň sa snažiť podoprieť demokraciu doma.“

Ruská agresia

Za najväčšiu bezprostrednú hrozbu pre svetový poriadok považuje Haass ruskú agresiu proti Ukrajine. Správne zvládnutie vojny si bude podľa neho vyžadovať „jemnú rovnováhu“, ktorá spája odhodlanie s realizmom.

„Západ musí Ukrajine poskytnúť rozsiahlu vojenskú a ekonomickú podporu, aby zabezpečil jej trvalú životaschopnosť ako suverénneho štátu a zabránil Rusku kontrolovať viac územia, ako už má. Západ však musí tiež akceptovať, že samotná vojenská sila nemôže ukončiť ruskú okupáciu. Tento výsledok by si vyžadoval politickú zmenu v Moskve a príchod vedenia ochotného znížiť alebo ukončiť ruskú prítomnosť na Ukrajine výmenou za uvoľnenie sankcií. Putin takúto dohodu nikdy neprijme. A na to, aby mohol Washington a jeho partneri ponúknuť hypotetickému budúcemu režimu v Moskve hodnotný kompromis, museli by uvaliť oveľa drastickejšie sankcie na všetok ruský vývoz energie – predovšetkým zákaz vývozu zemného plynu do Európy,“ domnieva sa analytik.

Čína

Pokiaľ ide o Čínu, Spojené štáty potrebujú podľa Haassa posilniť základy regionálneho poriadku – uprednostniť svoje spojenectvo s Japonskom, iniciatívou Quad (Austrália, India, Japonsko a Spojené štáty) a zoskupením AUKUS (Austrália, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty).

Využijúc poučenie zo sledovania „nešikovného tanca“ Európy s Ruskom musia Spojené štáty znížiť svoju vzájomnú závislosť s Čínou, ktorá v príliš mnohých prípadoch veľmi pripomína závislosť od Číny, tvrdí Haass.

Znamenalo by to podľa jeho mienky obmedziť hospodárske vzťahy, aby sa dovoz z Číny a vývoz do nej stali menej dôležitými pre ekonomické zdravie Spojených štátov a ich partnerov, „čo uľahčí postaviť sa Číne alebo ju dokonca sankcionovať, ak to bude potrebné“.

Washington a jeho partneri budú musieť tiež rázne reagovať, ak Čína zasiahne proti Taiwanu, pretože ak by sa umožnilo Číne dobyť tento ostrov, malo by to obrovské následky, upozorňuje Haass. Argumentuje, že každý americký spojenec a partner by totiž prehodnotil svoju bezpečnostnú závislosť od Spojených štátov a rozhodol by sa buď pre uzmierenie s Čínou, alebo pre nejakú formu strategickej autonómie, ktorá by pravdepodobne zahŕňala získanie jadrových zbraní.

„Konflikt o Taiwan by viedol aj k hlbokému globálnemu ekonomickému šoku v dôsledku dominantnej úlohy Taiwanu vo výrobe pokročilých polovodičov. Zabránenie takémuto scenáru – alebo, ak je to potrebné, obrana proti čínskemu útoku – si vyžaduje, aby Washington zaujal strategicky jasný postoj k Taiwanu, pričom niet pochýb o tom, že Spojené štáty by vojensky zasiahli na ochranu ostrova a zaviedli bezpečnostné a ekonomické prostriedky na podporu tohto prísľubu,“ píše analytik.

Vzťahy s Ruskom a Čínou

Predseda CFR ďalej konštatuje, že vzťahy s Ruskom aj Čínou zostanú zložité, pretože nebudú „jednorozmerné“, aj keď budú do značnej miery „konkurenčné alebo protichodné“.

„Súkromné strategické dialógy na vysokej úrovni by sa mali stať súčasťou oboch bilaterálnych vzťahov,“ uvádza.

K tomu ale poznamenáva, že zdôvodnenie takýchto dialógov nesúvisí s tým, čo by mohli dosiahnuť, ale skôr s tým, čomu by mohli zabrániť, hoci v prípade Číny by podľa neho mohol existovať väčší priestor na skúmanie pravidiel, ktorými sa budú riadiť vzťahy medzi týmito dvoma mocnosťami.

„Rozdielne a súperiace postoje a ambície USA, Ruska a Číny môžu znemožniť viac než len obmedzenú spoluprácu na svetovom poriadku, ale tieto zlomové línie pravdepodobne spôsobujú, že komunikácia medzi týmito tromi krajinami je o to dôležitejšia, aby sa znížila možnosť vážneho nesprávneho odhadu v geopolitických záležitostiach,“ vysvetľuje analytik.

Avšak upozorňuje, že politika USA by sa nemala snažiť transformovať Rusko alebo Čínu, „nie preto, že by to bolo nežiaduce, ale preto, že obhajovanie zmeny režimu by sa pravdepodobne ukázalo ako irelevantné alebo kontraproduktívne“.

Spojené štáty musia brať obe krajiny také, akú sú, prízvukuje Haass. Hlavným zameraním zahraničnej politiky USA voči Rusku a Číne by podľa neho nemalo byť pretváranie ich spoločností, ale ovplyvňovanie ich zahraničnopolitických rozhodnutí.

„Postupom času je možné, že obmedzovanie ich vonkajšieho úspechu a vyhýbanie sa konfrontácii s nimi vytvoria tlaky vo vnútri ich politických systémov, čo by mohlo viesť k želanej zmene – podobne ako štyri desaťročia zadržiavania v prípade Sovietskeho zväzu. Ale Washington by nemal predstavovať existenčnú hrozbu pre žiadnu vládu, aby neposilnil ruky tých v Moskve a Pekingu, ktorí argumentujú, že nemajú čo stratiť tým, že budú konať bezohľadne. A že selektívnou spoluprácou so Spojenými štátmi nemožno nič získať.“

Svetový poriadok

Na uprednostňovanie presadzovania poriadku pred presadzovaním demokracie vidí Haass ešte jeden dôvod – ten, ktorý nemá nič priamo spoločné s Ruskom a Čínou.

Svetový poriadok založený na rešpektovaní hraníc a spoločnom úsilí pri riešení globálnych výziev je podľa neho vhodnejší než „liberálny svetový poriadok“, ktorý nie je založený na ničom z tohto. Ako príklad uviedol skutočnosť, že množstvo krajín sa nezapojilo do uvalenia sankcií proti Rusku.

„Niet divu, že rámcovanie krízy na Ukrajine ako krízy demokracie verzus autoritárstvo medzi mnohými neliberálnymi vodcami vyšlo naprázdno. Rovnaká logika platí pre vzťah USA so Saudskou Arábiou, o nápravu ktorého sa administratíva prezidenta USA Joea Bidena snaží oneskorene: uprednostňovanie demokracie a ľudských práv je jedna vec, ale zahraničná politika založená na takejto preferencii vo svete definovanom geopolitikou a globálnymi výzvami je nerozumná a neudržateľná,“ zdôrazňuje Haass.

 „Podobne jasný pohľad by mal určiť, ako Washington pristupuje k spolupráci na globálnych výzvach. Multilateralizmus je oveľa vhodnejší ako unilateralizmus, ale úzky multilateralizmus je oveľa sľubnejší ako univerzálne alebo široké formy kolektívneho konania, ktoré len zriedkakedy uspejú,“ píše analytik a ako príklad uvádza „kurz diplomacie a obchodu v oblasti zmeny klímy“.

Podľa neho je lepšie usilovať sa o realistické partnerstvá „podobne zmýšľajúcich“, ktoré môžu svetu priniesť určitý stupeň poriadku vrátane špecifických oblastí „obmedzeného“ poriadku, ak nie celkom svetového. „Aj tu musí realizmus zvíťaziť nad idealizmom,“ konštatuje.

Hrozby voči USA

Haass sa ďalej domnieva, že Spojené štáty budú čeliť množstvu vážnych hrozieb nielen zo strany Ruska a Číny, ale aj zo strany Iránu a niekoľkých „zlyhaných štátov“, ktoré by mohli „poskytnúť kyslík“ teroristom na širšom Blízkom východe, ako aj zo strany Severnej Kórey, ktorej konvenčné vojenské a jadrové kapacity stále rastú.

„Bezpečnosť si preto bude vyžadovať, aby Washington zvýšil výdavky na obranu až o jedno percento HDP, čo je stále výrazne pod úrovňou z čias studenej vojny, ale ide o významný krok nahor. Americkí spojenci budú musieť urobiť podobné kroky,“ navrhuje Haass.

Upozorňuje, že pri riešení mnohých hrozieb, ktoré budú definovať toto desaťročie, budú musieť Spojené štáty konať s väčšou opatrnosťou a väčšou odvahou aj v hospodárskej oblasti.

Podľa Haassa „zatiaľ neexistuje žiadna seriózna alternatíva k doláru ako svetovej de facto rezervnej mene, ale ten deň môže prísť, najmä ak Washington bude pokračovať v zbrojení dolára prostredníctvom častého uvalenia sankcií – najmä tých, ktoré sa zameriavajú na centrálne banky. Ak sa objaví konkurenčná mena, Spojené štáty stratia svoju schopnosť požičiavať si za nízke sadzby a nafúknu si cestu zo svojho obrovského dlhu, ktorý v súčasnosti predstavuje viac ako 30 biliónov dolárov. Aj teraz hrozí, že tento dlh vytlačí produktívnejšie vládne výdavky, pretože náklady na jeho obsluhu porastú spolu s úrokovými sadzbami“.

„V konečnom dôsledku však najväčšie riziko pre bezpečnosť USA v nasledujúcom desaťročí treba hľadať v samotných Spojených štátoch. Krajina rozdelená proti sebe nemôže obstáť; nemôže byť ani vo svete efektívna, pretože rozhádané Spojené štáty nebudú považované za spoľahlivého alebo predvídateľného partnera alebo lídra. Nebudú schopné riešiť ani svoje domáce výzvy. Premostenie rozpoltenej krajiny si vyžiada trvalé úsilie zo strany politikov, pedagógov, náboženských vodcov a rodičov,“ uvádza analytik.

Nebezpečná dekáda

Manévrovanie v tomto desaťročí, ktoré bude zrejme „náročné a nebezpečné“, ktoré bude predstavovať „staromódne“ geopolitické riziká spolu s rastúcimi globálnymi výzvami, si podľa Haassa vyžaduje takú zahraničnú politiku, ktorá sa vyhýba extrémom, akými sú napríklad snaha „pretvárať svet“ alebo ho „ignorovať“, či túžba „pracovať sám alebo so všetkými“.

Podľa analytika si to vyžiada veľké úsilie zo strany mnohých amerických politikov a diplomatov, pretože krajina, pre ktorú pracujú, je hlboko rozdelená.

„Isté je to, že priebeh tohto desaťročia a nasledujúcich desaťročí bude závisieť od kvality politických schopností predstaviteľov doma a ich štátnického umenia v zahraničí,“ dodáva predseda CFR.