Aj civilný satelit môže slúžiť ako zbraň. Uprednostnia veľmoci zodpovedné správanie vo vesmíre?

„Vesmír ovplyvňuje každého z nás. Je pravdepodobné, že málokedy máte deň, kedy by ste neboli závislí od satelitov, ktoré krúžia nad vašou hlavou. Vesmír, skrytý pred bežným zrakom, sa stal pilierom ľudskej civilizácie. Preskúmajte akýkoľvek sektor spoločnosti – komunikácie, bankovníctvo, poľnohospodárstvo, zdravotníctvo, záchranné služby alebo obrana – a tam niekde nájdete hrdinskú prácu našej vesmírnej infraštruktúry. Napriek tomu sú tieto satelity a všetko, čo od nich závisí, ohrozené,“ varuje Strickland vo svojom článku zverejnenom na portáli Austrálskeho inštitútu pre strategickú politiku (ASPI).

Životne dôležitý vesmír

Varoval, že geopolitické napätie, strategická konkurencia, rozvoj útočných kapacít, rastúca nedôvera, nedorozumenia a nesprávne kalkulácie, to všetko, sprevádzané chronickou diplomatickou patovou situáciou, môže viesť k pádu tohto piliera.

Tento týždeň sa v Ženeve druhýkrát stretne pracovná skupina OSN pre znižovanie vesmírnych hrozieb. Na svojom prvom májovom zasadnutí sa Spojené štáty, Rusko a Čína zhodli na troch základných predpokladoch. Po prvé, vesmír je životne dôležitý. Po druhé, vesmír čelí naliehavým hrozbám. A napokon, že právny a normatívny rámec, upravujúci túto oblasť, sa stal krehkým a zastaraným.

„Náprava tohto nedostatočného rámca je však niečo, čím sú Spojené štáty a ich podobne zmýšľajúci rovesníci uväznení v spore s Ruskom a Čínou – založenom na desaťročiach diplomatických slepých uličiek,“ pripomína Strickland.

Aby sme podľa neho pochopili diplomatický spor medzi týmito vesmírnymi mocnosťami, je užitočné rozlišovať medzi „vesmírnou bezpečnosťou a bezpečnosťou vesmíru“.

Stručne vysvetľuje, že vesmírna bezpečnosť sa zameriava na spôsobilosti – zbrane typu zem-vesmír, vesmír-zem a vesmír-vesmír, akými sú protisatelitné rakety, systémy orbitálneho bombardovania a „proximity operations“, teda úmyselné priblíženie sa k inému objektu.

Bezpečnosť vesmíru, čo je druhá strana tej istej mince, sa zas zameriava na správanie a trvalo udržateľné využívanie vesmíru, teda prítomnosť zodpovedných noriem, správania a princípov.

„Týmto sa dostávame k jadru problému, ktorý sužuje desaťročia pozastavené stretnutia Konferencie o odzbrojení a na tohtoročných stretnutiach pracovnej skupiny OSN o znižovaní vesmírnych hrozieb sa opäť vynára,“ píše učenec.

Problém vidí v tom, či ovládneme naše správanie regulovaním našich spôsobilostí alebo či ovládneme tieto spôsobilosti zmenou nášho správania.

Tento rozdiel ilustruje na protisatelitných zbraniach. Sú navrhnuté tak, aby svojou hybnosťou prerazili satelity. Trosky z rakety aj satelitu sa však sformujú do veľkého a nebezpečného mraku. Táto „deštruktívna hrôza“ sa rozptýli a bez rozdielu ohrozuje všetky satelity alebo vesmírne lode, s ktorými sa stretne.

Ktorý prístup má šancu?

„Ak si myslíte, že najlepším prístupom je kontrolovať správanie reguláciou našich spôsobilostí, pravdepodobne budete uprednostňovať zákaz alebo zmluvu o odzbrojení v prípade protisatelitných rakiet,“ pokračuje Strickland.

Tento prístup však považuje za plný úskalí. „Vesmír je doménou technológie dvojakého použitia. Lusknutím prstov a magickým ratifikovaním globálneho zákazu protisatelitných rakiet sa hrozby nezbavíme. Dokonca aj ten najzdanlivejšie civilný satelit môže byť naprogramovaný tak, aby narazil do iného satelitu a zničil oba, čo by malo rovnaké následky ako protisatelitná raketa,“ poznamenal s tým, že bez zmeny správania štátov bude mať obmedzenie ich spôsobilostí za následok len horizontálny posun problému.

Za lepší prístup považuje kontrolu spôsobilostí zmenou správania: „To znamená vytvorenie transparentného, presného a široko akceptovaného rámca stanovujúceho, ktoré správanie je prijateľné a ktoré nie. Technológia protisatelitných zbraní by nebola zakázaná, ale štáty – pod tlakom hnevu medzinárodného spoločenstva – by boli vyzývané k tomu, aby zmenili svoje správanie.“

Podľa Stricklanda sa síce môže zdať, že zameranie sa na bezpečnosť vesmíru a otvorenie cesty k tomu, aby pokrok organicky prúdil smerom k vesmírnej bezpečnosti, je niečo „bolestne pomalé“, ale je to „jediná cesta“, ktorá má šancu. „V skutočnosti je dôkaz tejto metódy už zrejmý,“ konštatoval.

Nastane posun?

Americká viceprezidentka Kamala Harrisová totiž v apríli oznámila, že Spojené štáty už nebudú testovať protisatelitné rakety. Krátko na to prijali podobné záväzky aj Kanada a Nový Zéland.

„Nestalo sa tak v dôsledku zákazu technológie, ale vďaka zmene správania, ktorá vytvorila organický záväzok k udržateľnosti zdola nahor. Táto zmena správania sa však zatiaľ obmedzuje na malú skupinu,“ píše Strickland.

Už pred desiatimi rokmi sa Európska únia pokúsila riadiť globálny vesmírny sektor pomocou medzinárodného kódexu, ktorý podporoval zodpovedné správanie. Rusko a Čína sa však proti tomuto úsiliu postavili návrhom Zmluvy o prevencii umiestňovania zbraní vo vesmíre (PPWT).

Strickland tvrdí, že PPWT, bola „žiaľ, zameraná na spôsobilosti, chránila nezodpovedné správanie Ruska a Číny a nakoniec dopomohla k neslávnej smrti spomínaného kódexu“.

Podľa jeho mienky čelí teraz nové úsilie o zlepšenie globálneho správania vo vesmíre rovnakému odporu. Rusko a Čína sa totiž stále snažia dostať do centra pozornosti práve PPWT a ostro kritizujú úsilie pracovnej skupiny OSN ako „stratu času, politizáciu a diskrimináciu“.

„Nie je však diskrimináciou hovoriť o neudržateľných praktikách. Nie je to politizácia tlačiť na všetkých, aby konali zodpovedne. Nie je stratou času klásť princípy nad spôsobilosti. Pracovná skupina OSN musí uspieť aj napriek odporu vychádzajúcemu z Ruska a Číny. Je to možno jediný spôsob, ako nasmerovať vesmír k mierovej a udržateľnej budúcnosti,“ dodáva Strickland.