Výstava Marie Bartuszovej v Tate Modern potvrdzuje, že je klenotom domácej aj medzinárodnej vizuálnej scény

Bartuszovej život bol zdanlivo chudobný na vonkajšie udalosti, ale o to bohatší na hlboké vnútorné prežívanie. Tvorivá cesta k organickým plastikám, ktoré prepájajú prírodné procesy s univerzálnymi princípmi života, viedla cez dialóg a napätie archetypálneho zrodu a zániku, bezpečia, úkrytu, ohrozenia či zranenia, plnosti objemu a prázdna, vertikály a horizontály. To sú princípy, ktoré akcentuje aj londýnska výstava, ktorá je situovaná v piatich miestnostiach, s vyváženou prezentáciou asi osemdesiatich autorkiných komorných a monumentálnych plastík a reliéfov z bronzu, hliníka a zo sadry (viaceré sú zapožičané zo zbierok slovenských galérií): „Moje pokusy o vlastný výraz sa začínajú malými plastikami modelovanými z hliny, z jednoduchých oblých tvarov vychádzajúcich z prírody – kvapka vody, obilné semeno, puky klíčiacich rastlín, často motív klíčenia, tvary pripomínajúce delenie buniek, alebo dotýkanie buniek. Modelovanie som postupne nahradila odlievaním dokonalých tvarov z nafukovacích gumených balónikov priamo do sadry.“ O procesoch jej tvorby vypovedajú výsledné názvy ako Klíčenie, Semienka púpavy, Zrno, Kvapka, Dážď, aj keď pri väčšine diel názvy zámerne absentujú, aby boli otvorené vnímaniu všetkými zmyslami aj bez slov.

Experimenty so sadrou a inšpirácia detskou hrou

Bartuszovej postupy charakterizuje hľadanie a experimentovanie s materiálmi a s formami, predovšetkým s bielou, neutrálnou a zároveň symbolickou sadrou nielen ako s pomocným, ale definitívnym médiom. K myšlienke odlievania sadry do balónových foriem smerujúcich k autorskej technike gravistimulovaného tvarovania, s ktorým začala pracovať od roku 1961, ju inšpiroval každodenný život: loptové hry s dcérou Annou. Touto autorskou technikou vznikali ovoidné tvary a škrupinky, ktoré evokujú na jednej strane bezpečie domova, na druhej prázdne skrýše tých, ktorí už dávno hniezdo opustili.

V katalógu výstavy s textami ôsmich teoretičiek a teoretikov sú uverejnené reprodukcie diel viacerých autorov dokresľujúce prostredie výtvarnej scény, v ktorom tvorba Márie Bartuszovej vznikala.
Medzi nimi landartové dielo Michala Kerna, ktorého s Máriou Bartuszovou spájal záujem o nekonečné pozorovanie prírodných procesov, ako sú tečúca voda, topenie snehu a ich pretavenie do tvorby. Aj diela Petra Bartoša, Jany Želibskej či Stana Filka, ktorých vo svojom texte o súvislostiach M. Bartuszovej a konceptuálneho umenia uvádza Lucia Gregorová-Stach. Jednu z tém a spoločných menovateľov naprieč ich tvorbou ponúka symbolika bielej farby ako nositeľa transcendentných významov diel. Od ikonického Bieleho priestoru v bielom priestore (1973 – 1974) Stana Filka, Miloša Lakyho a Jána Zavarského k land-artovým zásahom, ktoré vo veľkej miere vznikali v zimnej zasneženej krajine ako Festival snehu iniciovaný Alexom Mlynárčikom, 1970, Pax et Gaudium Milana Adamčiaka, 1970, akcie Petra Bartoša od konca 60. rokov, Dezidera Tótha, Michala Kerna v 70. a 80. rokoch. Načrieť však môžeme aj k hlbšej genéze do minulosti, k bielym zasneženým krajinomaľbám Ladislava Mednyánszkeho.

Plastiky na sokloch z výstavy Augusta Rodina

Termín londýnskej prezentácie Márie Bartuszovej bol pre pandémiu presunutý a pôvodne sa mala ocitnúť v susedstve výstavy Augusta Rodina zameranej na význam sadry v jeho tvorbe. Nie je nepodstatnou zaujímavosťou, na ktorú upozornila Gabriela Garlaytová na nedávnej prednáške v bratislavskej DOT Gallery, že výstava Márie Bartuszovej „zdedila“ sokle z jeho výstavy, na ktorých sú pod sklenenými krytmi umiestnené jej plastiky. Napokon tvorba Márie Bartuszovej s citlivým pohľadom na svet, kotrý je pretavený do krehkých, no výpoveďou silných plastík, patrí do rodiny veľkých sochárskych osobností. Tvorbou sochárov, ako sú Constantin Brancussi, Hans Arp, Henry Moore, Lucio Fontana, Louise Burgeois, Barbara Hepworth, Eva Hesse, Eva Kmentová, Alina Szapocsnikow aj iných sa inšpirovala najmä z dostupnej literatúry a monografií.

Ako integrálnu časť Bartuszovej diela výstava ukazuje realizácie do architektúry, ktoré vychádzali z autorského uvažovania vo voľnej tvorbe a tvorili jediný zdroj jej príjmov. Sú zároveň environmentmi, o ktorých uvažuje v širších súvislostiach dialógu s krajinou a prostredím. Viaceré by sme našli v Košiciach, ktoré sú jedinečnou sochárskou galériou, napríklad objekt pred košickým Krematóriom (Premena, 1979 – 1982), fontánu pred obchodným domom Dargov (1986 – 1987) alebo preliezačku a šmykľavku v škôlke v Revúcej (1969 – 1970).

Najzaujímavejšou časťou minimalisticky komponovanej výstavy je však čiastočná rekonštrukcia košickej výstavy z roku 1988, kde plastiky vytvárajú živé vzťahy a súvislosti s priestorom galérie aj s divákom, ktorý sa ocitá naplno pohltený, zasiahnutý a akoby vpradený do príbehu sochárky, jej diel a svojich vlastných hľadaní. Toto očarenie bolo zaujímavé sledovať na účastníkoch vernisáže z radov medzinárodnej odbornej verejnosti, ktorí sa s tvorbou Márie Bartuszovej stretli prvýkrát, ale aj na nás, ktorí jej tvorbu už poznáme. Zisťujeme však, že stále nie dostatočne a radi sme sa dali zasiahnuť až prekvapivo intenzívnym zážitkom zo živého stretnutia „tu a teraz“.

Diela ako didaktické pomôcky pre nevidomé deti

Ďalším výrazným momentom výstavy sú haptické plastiky – skladačky prezentované na čestnom mieste v hlavnej výstavnej miestnosti. Bartuszová ich realizovala pre nevidomé a slabozraké deti v Levoči v spolupráci s Gabrielom Kladekom, autorom unikátnych a prvý raz vystavených dokumentárnych fotografií z workshopov, realizovaných v rokoch 1976 a 1983 (Maria sa osobne zúčastnila prvého z nich). Patria k prvým príkladom tvorivej spolupráce s handicapovanými deťmi u nás a k unikátnym ukážkam prepojenia autorského uvažovania v didaktických súvislostiach v prepojení s výtvarnou pedagogikou. Autorka ich koncipovala ako „didaktické pomôcky, napríklad plastiku vodnej kvapky pre pochopenie aerodynamiky a gravitácie alebo ako hračky – rébusy pre rozvoj hmatovej orientácie“.

Výstava nám dáva dobrý dôvod vycestovať do Londýna, kde potrvá do 23. apríla 2023. Za návštevu iste bude stáť aj kolektívna výstava Fragilités v Rudolfine v autorkinej rodnej Prahe, v ktorej zatiaľ samostatne nevystavovala. Po skončení londýnskej výstavy sa uvažuje o sprístupnení jej tvorby v centre Košíc, čo by bola popri plánovanom vzniku Múzea Jána Mathé dobrá správa nielen pre Košice, ale pre nás všetkých. Príklad úspechu Márie Bartuszovej je zároveň výzvou zaujímať sa o hodnoty umenia a kultúry, ktoré máme na dosah, vedieť ich naplno oceniť a dať im adekvátny priestor. Maria Bartuszová zastupuje generáciu autorov, ktorí nám aj svetu majú čo povedať. Slovami kurátora Jana Verwoerta, Bartuszovej dielo sa „neprihovára len zraku. Aj keď sa ho nedotknete, ono sa dotkne niečoho vo vás, čo leží mimo vizuálnej pamäti“.