Na vrcholy hôr vynáša vlastné sochy horolezcov: Hľadám súvislosti medzi fyzickým a mentálnym svetom, hovorí umelec Papčo

Študovali ste strednú drevársku školu v Žiline. Ako ste dospeli k rozhodnutiu pokračovať v štúdiu na VŠVU? Sprevádzala vás tvorivosť a zručnosť už od detstva?

Určite to má spojitosť s veľkou rodinou, v ktorej som vyrastal. Bolo nás päť bratov a každý prišiel do styku s drevom v otcovej dielni, kde boli základné dláta a drevo všade na dosah. Prvý impulz súvisel aj s posadnutosťou krajinou a pohybom v lese. Počas prvých rokov základnej školy bolo mojím snom byť lesníkom. Ale v tomto období som si začal robiť albumy, kde som prekresľoval zvieratá a robil popisy z encyklopédií. To ma priviedlo k tomu, že som dosť veľa kreslil.

Kamarát, s ktorým sme chodili po lesoch, bol z výtvarníckej rodiny, kreslil a modeloval a aj to ma pritiahlo. A najmä od šiestej či siedmej triedy ma práca s drevom úplne pohltila. Večer som zaspával s tým, čo som cez deň urobil. Každý deň som chodil do ZUŠ-ky a na veciach som robil aj doma. Jediná cesta preto bola ísť študovať rezbu na strednú školu. V tom čase som nemal veľmi rozhľad, aká je kvalita na jednotlivých školách. S rodičmi sme šli tam, kde to bolo relatívne blízko a rozhodnutie padlo na Žilinu.

Zhodou okolností nás dejiny umenia učil Milan Mazúr, ktorý bol aj riaditeľom Považskej galérie umenia, kde nás často brával. Boli tam výborné výstavy, ktoré robil napríklad Richard Gregor s Beatou Jablonskou (výstava súčasnej maľby Prievan, 2005). V tom prostredí sme sa radi stretávali a asi štyria až piati spolužiaci sme šli aj na VŠVU, Daniela Krajčová, Miro Palo, Vlado Martinček a ďalší išli do Košíc. Iná cesta teda ani nebola, celý čas som sa pripravoval na štúdium sochy.

Vaším profesorom bol Jozef Jankovič, jeden z najvýznamnejších sochárov druhej polovice 20. storočia, ktorý by v tomto roku oslávil 85 rokov. Ako si na neho spomínate, akým bol pedagógom?

Jankovič ma jednoznačne ovplyvnil svojou energiou a prístupom k veciam, jeho bojovnosťou. Nezažil som ho bezprostredne potom, ako mal zdravotné problémy, ale počul som, ako nechcel prijať pomoc, keď mu chcel niekto napríklad pomôcť na schodoch. Mal v sebe obrovskú silu a energiu. Aj konzultácie s ním mali, samozrejme, svoje kvality, pretože mal obrovský rozhľad. Vstupovali však do nich aj asistenti a neboli až také konzistentné. V tom období som mal, možno aj podvedome, potrebu vymedziť sa voči profesorovi.

Počas štúdia som veľa sôch neurobil, skôr to boli práce na hranici materiálneho. Pracoval som s akciou a videom. Ale zhodou okolností ma v tom podporoval, asi cítil, že to má svoje opodstatnenie. Spätne mi možno aj trochu chýba, že som sa vtedy soche nevenoval viac. Ale na druhej strane som získal kritickejší pohľad na veci a nastavil si vnímanie celkovej umeleckej prevádzky.

Po skončení školy sa mi niekoľko rokov snívalo o konzultáciách s Jankovičom. Keď som bol na rezidencii v New Yorku v rokoch 2011 – 2012, sníval sa mi rozhovor s ním. Aj nedávno sa mi snívalo, ako debatujem s Jankovičom, Romanom Ondakom a Gandalfom. 

Vo vašej tvorbe sa prelínajú dve oblasti či vášne – sochárstvo a horolezectvo. Ako ste sa dostali k lezeniu? Venujete sa mu stále?

Momentálne sa k horolezectvu trochu vraciam aj vďaka deťom, lebo je to fajn spôsob, ako spolu tráviť čas a zároveň byť v prírode. Aj keď nemajú chuť na lezenie, urobia si v lese základňu. Ale nie je to už také ako počas vysokej školy, keď som mal na to viac času.

Na strednej škole som čítal knihu Hermanna Buhla Od Álp po Himaláje. Napísal ju výborne, človeka to absolútne dostalo. Odvtedy ma to lákalo, no nemal som okolo seba ľudí, s ktorými by som sa do toho mohol pustiť. V rovnakom čase, ako som prišiel na vysokú školu, som sa zhodou okolností zoznámil s ľuďmi, ktorí liezli. V Bratislave bola lezecká stena v Kafé Stena, kde sa dalo začať v bezpečnom prostredí. Zároveň som v rovnakom čase spoznal lezcov v okolí Ružomberka, s ktorými som začal na Halinách a následne v Tatrách a inde. Potom ma to tak chytilo, že sa táto skúsenosť zhruba od druhého ročníka prirodzene preniesla aj do mojich semestrálnych prác. Je to zdroj, na ktorom môžem stavať dlhodobo.

Ako vníma vašu tvorbu horolezecká komunita? Rozumejú jej lepšie, keďže je im táto téma blízka?

Ťažko povedať, keďže nie každý z nich má záujem o umenie, samozrejme, v niektorých prípadoch ich zaujme technické spracovanie. Ale vo všeobecnosti v tvorbe nemám ambíciu sprostredkovávať konkrétny zážitok, ale skôr na ňom stavať a otvárať nové dvere do nových svetov. Tam, kde dochádza k stretu fyzického a mentálneho a vyústi do objektu, ktorý koncentruje danú skúsenosť, ale má ambíciu stávať sa samonosným, samostatne funkčným.

Ak je práca silná, človeka jednoducho vtiahne a ak nie, zabudne na ňu. Podľa mňa je dôležitý moment opodstatnenia a zdroja a aj radosť z procesu a z objavovania, čo môže priniesť šťavu, ktorá dopomôže tomu, aby socha mohla nájsť svoje vlastné miesto. 

Radosť, energia a zážitok z tvorby diel, to je niečo, čo sa vo vašich dielach snažíte preniesť aj na diváka.

Áno, v ideálnom prípade. Keď sa toto podarí skĺbiť, mám pocit že vtedy majú diela najväčšiu intenzitu.

Horolezectvo bolo počas komunizmu oázou slobody, v rámci horolezeckých výprav sa dalo aj vycestovať za hranice Československa.

Mal som šťastie, že som sa stretol s ľuďmi, ktorí boli aktívni v 70. až 80. rokoch. Ako prvé som si na nich všimol vzájomnú súdržnosť a silu komunity. Medzi mladšími ju v súčasnosti nebadám v takej miere, ako som mal možnosť vidieť u nich. Už aj Vysoké Tatry boli pre nich oázou slobody. Vždy, keď som sa s nimi o tom bavil, zasvietili im oči a vedeli vyťahovať z rukáva situácie a zážitky, ktoré ich živia doteraz. Aj také nenápadné veci, ktoré som si všimol pri pohybe v horách s nimi. Napríklad ani jeden z nich si nikdy neotvoril keks alebo nevytiahol chlieb bez toho, aby neponúkol ostatných. To som nezažil s nikým iným, iba s nimi. Vidieť, že vnútorne boli veľmi zjednotení.

Dodnes sa pravidelne stretávajú, napríklad partia okolo zvolenského oddielu, ktorý viedol v tom čase Janko Hazucha, dnes už osemdesiatnik a stále vynikajúci maratónec. Pravidelne obieha svetové maratóny a veľmi dobre sa na nich umiestňuje. Medzi mladých priniesol motiváciu a mám pocit, že ich scelil a silou jeho osobnosti vytvoril, povedal by som až sociálne dielo.

Počas socializmu veľa horolezcov pôsobilo v Tatrách a v reprezentačných družstvách, vďaka ktorým cestovali po celom svete a podávali absolútne svetové výkony. Realizovali najťažšie prvovýstupy v Alpách, aké v tom čase vznikali, ako No Siesta na Grandes Jorasses alebo Ryba na Mamoladu, ktoré sú veľmi cenené a v tom čase predstavovali to najťažšie, čo v Alpách vznikalo. Robili ich horolezci, ktorí vyrástli na Kalamárke a vo Vysokých Tatrách, ako Stano Glejdura a Igor Koller. Sila a odhodlanie ísť na ostrie noža bolo v nich neskutočné. Po roku 1989 sa z mnohých stali úspešní podnikatelia a vedci, napríklad Stano Glejdura je vynikajúci mykológ.

Jedno z vašich najznámejších diel Bivak (2008, dnes v zbierkach SNG) predstavuje drevenú sochu, postavu horolezca v životnej veľkosti. Objavilo sa aj na poštovej známke pri príležitosti stého výročia horolezeckého spolku James. Sochu ste vyniesli na Lomnický štít a nechali ju tam bivakovať, vystavenú vplyvom počasia. Aká bola cesta k tomuto dielu?

Bivak bol vyslovene reflexiou skúsenosti lezca, lebo moment, keď je človek nútený stráviť čas niekde vysoko v stene, je absolútne špeciálny a je nadstavbou voči fyzickému snaženiu. Je to vtedy o mentálnej sile a možnosti, schopnosti uvažovať nad vecami z nadhľadu. Ide o veľmi špeciálny čas, dal by sa prirovnať k pôsobeniu v kláštore v extrémnych podmienkach, kde človek strávi v horách niekedy jednu, niekedy viac nocí.

Bola to pre mňa silná situácia a chcel som ju spracovať. Prišiel som s ideou vytvoriť sochu, respektíve bivakujúceho horolezca z dreva, ktorého vynesiem vysoko do hôr, kde bude niečím ako mojím alter egom a bude možné sledovať jeho premenu vďaka prostrediu, v ktorom existuje. Ako ho premieňa a dáva mu nový život. V tomto období som prišiel s tým, že k soche či performerovi nainštalujem IP kameru, ktorá bude sprostredkovávať proces premeny.

Bivak mal svoje pokračovanie v projekte Občania (2010). Tvorili ho sochy – portréty rôznych známych českých a slovenských horolezcov, ktoré ste umiestnili do hôr v rôznych krajinách. Spolu sa mohli stretnúť vo virtuálnom priestore vďaka webkamerám alebo v priestore galérie, kde ich prenášali online.

Áno, Bivak sa vyvinul do širšieho projektu Občania, kde som pracoval so širšou skupinou horolezcov. Moja predstava bola priniesť silu komunity prostredníctvom niekoľkých kanálov, pretože každá socha je nainštalovaná v inom pohorí Európy, kde pôsobili. Jedna bola vo švajčiarskych Alpách, jedna v Dolomitoch, ďalšia v Tatrách a v Nórsku.

Mojou prvotnou ideou bolo prepojiť ich svety do jedného priestoru prostredníctvom viacerých prenosov. Postupom času som videl, že to nie je jednoduché udržovať pri živote a viac-menej som od streamu upustil. Prijal som, že je možno lepšie keď sú sochy sami so sebou a daným priestorom, vo výlučnom vzťahu s prostredím a žijú to, čo žijú. Teraz som niektoré miesta navštívil a dve sochy som priniesol naspäť. Farebne sa ako chameleóni prispôsobili skale, na ktorej boli umiestnené. Človek by ich ani nespozoroval.

Súsošie pracuje s odkazom na slávne Rodinovo dielo. Je zároveň iným spôsobom uvažovania o forme a význame pamätníku vo verejnom priestore.

Pri Rodinovi ma zaujímalo, že sochy preniesol z piedestálu medzi ľudí, akoby na zem. To bolo v tom čase invenčné. V tomto smere som pracoval s analógiu, s prinesením života prostredníctvom streamov toho, čo sa deje vzdialené tisícky kilometrov od seba a spolu to vytvára jednotu. A zároveň aj politický kontext, ktorý však pre mňa nie je zásadný. Skôr vnímam ako silný moment, že ľudia prostredníctvom pobytu v krajine niečo vytvorili a dokázali slobodne fungovať.

Vaša tvorba je nadviazaním aj na historický land art konca 60. a 70. rokov.

Určite, v tvorbe sa zamýšľam a pracujem s teóriou Roberta Smithsona site a nonsite (miesto a nemiesto). Je to silná teória, s ktorou sa dá pracovať celý život, keďže má obrovské možnosti presahov v umení a silu, ktorej sa oplatí venovať.

Priamej reflexii krajiny a otázkam s ňou spojenými sa u nás venovali napríklad Peter Bartoš, Alex Mlynárčik, Rudolf Sikora, Michal Kern, Dezider Tóth. Július Koller a jeho projekt Galeria Ganku na začiatku 80. rokov reagoval na známu horolezeckú lokalitu. V abstraktnej línii tvorby pracujete aj s horolezeckými trasami.

Na jednej strane som vnímal Kollerovu reakciu na Galeriu Ganku aj vo vzťahu k Smithsonovi. V niečom sa prelínajú. U oboch je veľmi silne prítomná komunikácia s niečím, čo nás presahuje. Pre mňa Galéria Ganku vždy mala v sebe isté tajomno, už len tým názvom, ale aj tým, že sa nachádzala na severnej strane Tatier, kde je prístupovo náročnejšie už len dostať sa pod ňu. Chodieval som tam často v rokoch 2004 až 2005, veľmi sa mi tam páčilo. Chodil som tam na niekoľko dní a pod ňou som bivakoval.

Názov, ale aj Kollerov projekt ma vyprovokovali niečo v Galérii Ganku zanechať alebo vytvoriť nejaký moment, ktorý by ostal prítomný. Napadlo mi urobiť novú cestu, čo pre mňa bolo najrelevantnejším vstupom, aký som mohol vytvoriť. Vyhliadol som si jednu platňu vpravo od Centrálneho piliera, ktorá bola veľmi fotogenická. Sám som sa čudoval, že tadiaľ nevedie žiadna cesta.

Prvovýstupov nemám veľa, ale v tom čase som mal možnosť si vyskúšať, aké to je ísť smerom, ktorý zatiaľ nebol vytýčený a objavený. Keď človek lezie podľa schémy, vie zhruba, čo ho čaká, ale keď lezie prvovýstup, je to o úplne inom kontakte s priestorom. Malo to pre mňa veľkú silu. Celkovo by som sa k prvovýstupom ešte rád dostal, lebo je to asi to najčistejšie, čo vie lezenie ponúknuť.

Takéto cesty sa potom zakreslia a oficiálne sa registrujú?

Áno, akonáhle niekto vylezie novú cestu, zakreslí schému, kde funguje systém značiek, ktoré popisujú priestor. Napríklad platňa má symbol štvorčekov, pilier stromčeky, kút opačný stromček. Každá formácia má svoj spôsob zakreslenia, proporcie a obtiaže. Aj z toho vznikne forma umeleckého diela.

Zaujímavé sú na tom aj názvy ciest, s ktorými dlhodobo pracujem. Táto moja má deskriptívny názov Platňami piliera. Sú dve základné polohy. Jedna je viac poetická a reflektuje vnútorný zážitok, ktorým ľudia prešli, alebo sa im zážitok spojí s dielom či knihou, ktorú čítali, ako napríklad Nirvána, Ruská ruleta, Neklidné duše či Psychovertical. Niektorí lezci majú nápad na názov cesty a čakajú, ktorá línia bude tá správna na jej pomenovanie. Na druhej strane je to deskriptívna forma, ako je Centrálny pilier či Centrálny kút, Pravým okrajom obrovského kúta, čo je z môjho pohľadu zároveň veľmi sochárske.

Keď človek nemá spojenie s pôvodným priestorom, ale iba názov, iným spôsobom to stimuluje predstavivosť. Pracujem s tým v sérii Mohutnosti. Značky a schémy formujem do nových objektov, entít, do ktorých potom vstupujem aj rôznymi materiálovými alebo procesuálnymi zásahmi, kde je mojou ambíciou, aby vznikol samostatný abstraktný objekt, ktorý funguje ako brána, dvere do sveta pracujúceho na základe intuície.

Vystavujete aj v zahraničí, študijné pobyty ste absolvovali vo viacerých krajinách.

Povedal by som, že je to vyvážené. Nedávno som bol na postgraduálnom štúdiu či skôr rezidencii v Gente. Každý sme tam mali svoj ateliér, kde chodili ľudia z celého sveta, kým neprišiel covid. Bolo úžasné konfrontovať sa navzájom s kurátormi a umelcami, ktorí s nami strávili hodinu v ateliéri. Človeka to prinútilo posúvať vlastnú prácu do ďalších rozmerov a uvažovať novým spôsobom. Súčasťou boli výstavy v Belgicku. Tento rok som mal prvú samostatnú výstavu v Paríži a čaká ma výstava v belgickom Waregeme, na čom budem najbližšie mesiace pracovať. Veľká vďaka patrí aj galérii Zahorian&Van Espen, ktorá ma zastupuje už desať rokov, počas ktorých každoročne prezentuje moje diela vo svete.   

Vaša manželka Lucia Papčová je tiež etablovaná výtvarníčka a rovnako sa venovala horolezectvu. Máte aj príbuzné témy tvorby.

Áno, spoznali sme sa pri lezení v Kafé Stena a na druhý deň som ju stretol na VŠVU. Lucia pripravuje videofilm a paralelne sa venuje fotografii, ktorú aj študovala. Máme spolu päť detí. Obdivujem, že to dokáže skĺbiť a nájsť si pri všetkom priestor na uvažovanie.

Na čom aktuálne pracujete?

Paralelne pracujem na viacerých sériách, ktoré mám dlhodobo rozpracované. Vnímam to ako jeden strom, ktorý má rôzne vetvy. Je to dlhodobé hľadanie súvislostí medzi fyzickým a mentálnym svetom a prepojenie s krajinou a vzájomným obohacovaním alebo vytváraním dialógu s nepoznaným prostredníctvom skrytých miest v krajine. To vyústilo do poslednej série Tam, kde som nebol (Where I have been not), v ktorej sa snažím nájsť integritu medzi samostatnými témami, ako sú Občania či Mohutnosti alebo Hmotný, rosný, absolútny bod, kde som reagoval na prirodzené fyzikálne vlastnosti sveta. To sa snažím akoby sceliť a z každej vrstvy vyberám to, čo považujem za kľúčové. Postupne sa to cizeluje od figurálneho nánosu, ktorý bol prítomný najmä v Občanoch, kde mal svoje opodstatnenie.

Pred časom som pripravil sériu vtáčích búdok, ktoré sú rozmiestnené tu v okolí krajiny. Mali rôzne tvary a keď ich obyvatelia opustili hniezda, ostali ich vnútorné objemy. Zároveň využívam kamennú soľ formovanú vysokou zverou, ktorá sa pohybuje v lese. Na tom sa mi páči moment priameho dotyku a spojenia s krajinou a zároveň neobsiahnuteľnosti. To, čo tie lastovičky skumulujú v hniezde, je spojením viacerých materiálov a priestorov. Aj vysoká zver vyformuje krásny objekt, ktorý obsahuje dotyk a povedal by som lásku k priestoru. To sú momenty, medzi ktorými sa snažím hľadať súvislosti.

Komentár Daniely Čarnej k dielu Štefana Papča: Pavel – Občania, 2017, Švajčiarsko.

Land art ako reakcia na problémy životného prostredia a limity galerijného priestoru sa v umení presadil koncom 60. rokov 20. storočia. Popri erbových dielach Robeta Smithsona (Špirálové mólo, Salt Lake, Utah, 1970) či komorných inštaláciách Brita Andyho Goldsworthyho mal land art na Slovensku špecifickú podobu skupinových, ale najmä individuálnych akcií v krajine, blízkych vizuálnej poézii. Umelcom už nestačilo prírodu zaznamenávať na plátno, chceli do nej priamo vstúpiť, viesť s ňou dôverný dialóg a zanechať v nej stopu.

Jednu z prvých akcií v mestskej krajine uskutočnil Vladimír Popovič so zväčšeninou papierovej lodičky plávajúcej po Dunaji (Púšťanie lodičky, 1965). Peter Bartoš realizoval Rozptyl rastra v snehu na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave (1969), kde náhodní chodci chôdzou roznášali čiernu rašelinu v bielom snehu. Rudolf Sikora realizoval akciu Z mesta von (1970), šípku v snehu ukazujúcu zo zvolenského sídliska smerom do lesa, Dezider Tóth vzdal poctu prírode slovom „sneh“ napísaným vápnom na kôru stromu v rôznych svetových rečiach (Sneh na strome, 1970), Michal Kern na Liptove realizoval Hru s kockami (1975) a celou tvorbou hľadal miesto, kde je „človek s prírodou spojený pupočnou šnúrou“ (Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa, 1983).

Ide o jednu z najkrajších kapitol slovenského umenia, ktorá má svoje voľné pokračovanie aj v súčasnosti. Teoretik Lawrence Alloway za jednu z dominantných charakteristík land artu považuje samotu tvorcu, ktorý svoj zážitok komunikuje prostredníctvom fotografie. Samota charakterizuje aj putovania Štefana Papča, ktorý v krosnách vynáša na vrcholy hôr drevené sochy horolezcov, kde ich necháva bivakovať, splynúť s prírodou a jej procesmi. Poctu konkrétnym horolezeckým osobnostiam tak násobí osobným psycho-fyzickým zážitkom, v ktorom sa športový výkon autora ako horolezca prelína s jeho akciou ako umelca – performera. Štefan Papčo svoj zážitok tlmočí fotografickou dokumentáciou, prostredníctvom webkamier, ale aj artefaktom vystaveným v galérii. Dve zo sôch horolezcov je možné dlhodobo vidieť a „zažiť“ v rámci Galérie Slovenského rozhlasu, unikátne inštalované v pilieroch vnútorného nádvoria budovy „obrátenej pyramídy“.

Štefan Papčo (1983, Ružomberok) patrí k najvýraznejším súčasným sochárom strednej generácie. Sochárstvo študoval u prof. Jozefa Jankoviča na VŠVU, kde aktuálne pôsobí. Venuje sa soche, objektu, inštalácii aj práci s novými médiami a experimentálnymi materiálmi. Absolvoval študijné pobyty v Barcelone a Porte, rezidencie v New Yorku a Gente. V jeho tvorbe sa prelína figurálna a abstraktná línia, spracováva podnety vlastných skúseností z horolezectva a zameriava sa na hľadanie prienikov medzi fyzickým a mentálnym zážitkom. Je nositeľom mnohých ocenení, napríklad Best Open Studio a Grand Prize na Dumbo Arts Festival v New Yorku (2011), Cena Tatrabanky Mladý tvorca (2013), bol finalistom Ceny Oskara Čepana (2010). Pravidelne vystavuje doma a v zahraničí, je otcom piatich detí.