To znie ako nový svetový ekonomický poriadok.

Skôr monetárny. On tvrdí, že sa blížime k novej zmene systému. Po druhej svetovej vojne vznikol bretton-woodsky systém, keď boli peniaze viazané na zlato. Tento poriadok sa náhle skončil v roku 1971, keď Richard Nixon „dočasne“ pozastavil konvertibilitu dolára na zlato, keďže pre obrovské náklady nedokázal naďalej financovať vojnu vo Vietname, čo dostalo pod tlak národné rezervy.

Skrátka, potreboval tlačiareň na peniaze, tým pádom musel zrušiť ich väzbu na zlaté rezervy.

Tento krok mal množstvo následkov. Na jednej strane to spochybnilo pozíciu USA vo svete, čo potrebovali rýchlo sanovať. Dostali sa tiež pod tlak krajín OPEC, čiže hlavných svetových vývozcov ropy. Nixonova administratíva sa dohodla so Saudskou Arábiou, že všetky ropné transakcie sa budú robiť v dolároch. Za odmenu Saudskí Arabi dostali napríklad kontrakty na zbrane. Američania tak dosiahli, že keď už ich dolár nie je krytý zlatom, aspoň je krytý inou vzácnou komoditou. To zabránilo vysokej inflácii. Blahobyt v USA stál na tom, že k nim prúdila lacná pracovná sila formou imigrácie, ale zároveň stagnovali nominálne mzdy. To sa vyvážilo lacným tovarom z Číny, za ktorý sa platilo dolárom. V Európe fungovalo niečo podobné, keď sme využívali lacné ruské energonosiče, za ktoré sme platili v eurách. Takto vznikla vzájomná symbióza.

Po II. svetovej vojne boli USA najvyspelejšou ekonomikou na svete, produkovali a vyvážali všetko v najvyššej kvalite do celého sveta. Akonáhle však došlo k odstrihnutiu dolára od zlata, najvýhodnejším exportným artiklom USA sa stal samotný americký dolár. Nastala postupná deindustrializácia USA, a industrializácia Ázie a Číny, ktoré z toho benefitovali, keďže dodávali lacné tovary a služby. Životný štandard na Západe stúpal, pričom ázijské krajiny dostávali za svoj tovar doláre, za ktoré nakupovali americké a európske dlhopisy, ďalej financovali západné štátne dlhy.       

To platilo až dodnes. Podľa vás sa to môže teraz zmeniť?

Celkom dobre to fungovalo, kým Západ nezaviedol sankcie voči Rusku. Z krajín BRICS dlhodobejšie zaznievali hlasy, že Západ si žije nad pomery len vďaka dolárovej dominancii, keďže dolár všetci potrebujú. Dôvera v dolár bola podporovaná jedenástimi lietadlovými loďami a 750-timi vojenskými základňami a miliónom vojakov po celom svete, čo umožňovalo udržiavať súčasný svetový ekonomický poriadok.

Teraz cítia šancu ho ohroziť, pričom sankcie sú zlom, ktorým megakrajiny Ázie dostanú príležitosť?

Určite. Poszar vyslovene hovorí, že dochádza k zlomu a tieto krajiny rokujú o alternatívnom menovom systéme. Prvou lastovičkou bolo to, že Ruská Federácia odmietla prijímať platby v eurách a chceli platby v rubľoch, čím dokázali veľmi efektívne eliminovať oslabovanie rubľa, a jeho pád zvrátili v priebehu niekoľkých týždňov. Kontrakty denominované vo svojich menách oznámila Saudská Arábia, Čína aj India. Je evidentné, že sa tvorí alternatíva k novému monetárnemu poriadku. K takýmto zmenám obvykle dochádza v dôsledku vojny. Dúfam, že to nebude zničujúca vojna, ale relatívny blahobyt Západu závisel od toho, že poriadok fungoval podľa starých pravidiel. Dnes dochádza k zmene.

Čiže dolár, ako rezervnú menu, ktorá kedysi nahradila zlato, môže v budúcnosti nahradiť čosi iné?

Nová mena bude zrejme postavená na komoditách, napríklad na zlate a striebre, ale tými ďalšími komoditami budú zrejme energonosiče. Bude to postupný proces, ktorý môže trvať niekoľko dekád. Eventuálne dôjde k dedolarizácii svetovej ekonomiky. Aktuálne síce vidíme aj protichodné procesy, pretože dolár všetci potrebujú, ale niektoré krajiny to dostáva do brutálnych problémov.

Keďže stúpa dopyt po americkom dolári, stúpa aj jeho cena voči ostatným fiat menám. Niektoré ekonomiky, napríklad Srí Lanka, s tým majú vážny problém. Eventuálne s tým bude mať problém aj Európa, čo už dnes vidíme na oslabovaní eura voči doláru. Jedna z mála mien, ktorej sa voči doláru darí, je ruský rubeľ. No krajiny, ktoré majú v rukách vzácne komodity, ako energonosiče, budú za to chcieť čosi viac, ako dostávajú. Pokiaľ dôjde k premene meny, ktorá nie je krytá, na menu, ktorá je krytá komoditami, bude to mať zásadné dôsledky aj na to, ako funguje celý svetový poriadok.   

Sú teda krajiny, ako India, Čína a Saudská Arábia, ktoré v spolupráci s Ruskom, ktoré síce nie je ekonomicky silné, ale má obrovské množstvo energetických zdrojov potrebných na ich prudký rast, schopné v tejto koalícii vytvoriť konkurenčný alternatívny ekonomický poriadok?

Neviem, či to dokážu, ale usilujú sa o to. Na rastúce ceny energií sa však môžeme pozerať aj ako na proces zreálňovania cien. Keďže platíme viac, sme chudobnejší, pretože náš disponibilný príjem sa znižuje. Väčší podiel vo výdavkovom koši spotrebujú energie, ktoré oni vlastnia, kým mi chudobnieme. K tomu už v Európe dochádza. Dôjde teda k zvýhodneniu druhej strany a zreálneniu ekonomických vzťahov medzi svetovým Severom a Juhom. Namiesto toho, aby veľké rozvojové krajiny držali devízové rezervy, budú držať rezervy v komoditách, ktoré vlastnia, čím zreálnia nazeranie na ekonomickú silu Ruska.

Ktoré by tak mohlo mať svojimi zdrojmi v rukách silnejšie karty, ako si myslíme?

Ruská Federácia dodávala do Nemecka energie za 27-miliárd eur. A na tomto energetickom pohone stojí nemecká priemyselná produkcia v hodnote takmer dvoch biliónov eur. Je tam obrovský pákový efekt. Akonáhle dám preč tú „drobnú“ ruskú časť na ľavej strane, napravo mi proporčne klesne priemyselná produkcia. Zrejme to nepôjde na nulu, ale zásadne sa to zníži. Ruské zdroje sa budú musieť nahradiť za vyššie ceny.

Aj keby sa tá náhrada v strednodobom horizonte podarila, a za vyššie ceny, nepôjde to v najbližších rokoch.

Áno, ak sa uskromníme a znížime spotrebu energií o 15 percent a budeme mať šťastie na teplú zimu, prežijeme najbližšie obdobie.

Prežijeme vďaka tomu, že sme tie zásobníky plnili tento rok ešte, paradoxne, ruským plynom. Čo bude ďalšiu zimu, keď ho už mať nebudeme?

Otázka je, akým plynom ich budeme plniť ďalší rok. Plynárenská infraštruktúra je na hrane. Možno to doplníme za cenu ohromných nákladov.

Zásobníky sú teraz v kurze, nedajú sa dobudovať za pár mesiacov?

To nie, ide o geologické štruktúry pod zemou, z ktorých sa predtým vyťažil plyn. Väčšinou ide o pórovitú skalu zakrytú nepriepustnou vrstvou, do ktorej sa plyn vtláča a následne vytláča. Ale pri vyťažovaní zásobníkov klesá tlak a spotrebujeme viac energie pri vyčerpávaní, pričom v tej štruktúre musíme nechať určité percento plynu, pretože ak by sme ho vyčerpali úplne, zaleje sa nám spodnou vodou, čím sa úložisko navždy znehodnotí. Táto tzv. poduška je asi 20 percent, tá tam musí zostať. Nikdy v histórii sa nestalo, že by sme šli len zo zásobníkov, ruský plyn vždy priebežne tiekol.

Bude k nám však pritekať plyn cez LNG terminály.

Ak sa tieto ruské toky úplne zastavia a budeme využívať iba prítok cez morské terminály, aj tak sa dostávame do hraničnej situácie. Máme niekoľko scenárov vývoja, podľa niektorých plynu jednoducho nebude dosť. A to bez ohľadu na cenu.

Rusi teda nie sú v až tak beznádejnej pozícii, ako sa to všeobecne sugeruje?

Majú silnejšie karty, ako sa zdá, respektíve ako si väčšina ľudí myslí. A to najmä na ambície na zmenu monetárneho systému ázijských mocností. Západ sa pokúsil Rusov dostať na kolená aj ekonomicky skrze sankcie a zmrazenie devízových rezerv ruskej centrálnej banky. Ruská Federácia proti tomu zjavne bojuje znížením energetických tokov. Zjavne sa tu odohráva hra nervov, kde Západ dúfa, že v Rusku pod tlakom dôjde k politickej zmene, kým na druhej strane sa snažia vydržať. Otázne je, ako to celé dopadne. Pre Rusov je to síce veľmi bolestivé a nákladné, ale na rozdiel od nás sú energeticky a potravinovo sebestační. Surovinovo sú teda zabezpečení, môžu sa preto obzerať po iných obchodných partneroch. Hoci to prinesie náklady, nebudú napríklad jazdiť na luxusných západných autách, ale ak budú ich energie pre nás na konci dňa násobne drahšie, my si tiež nebudeme žiť nad pomery ako doteraz.    

Čo bude pre nás znamenať strata ruských energonosičov?

Musíme ich nahradiť z iných zdrojov, domácou ťažbou a dovozom z iných krajín. To ale prinesie veľké množstvo nezamýšľaných dôsledkov, na ktoré sa dnes veľmi nehľadí. Zmenia sa napríklad trasy tankerov, ktorých bude nedostatok. Aj to zvýši tlak na cenu dovážanej ropy. K nám a do Maďarska šla ropa cez ropovod Družba. Ale zvyšok ruskej ropy sa prevážal tankermi z Primorska do Hamburgu a odtiaľ sa distribuoval do rafinérií. Teraz budú tieto tankeri musieť obchádzať Európu a ísť do Číny, tá trasa sa z niekoľkých dní pretiahne na mesiace.

Takže hoci je plynu vo svete dostatok, naša prirýchla a závažná zmena dlhodobejších kontraktov môže trh výrazne obmedziť a náš priemysel v rámci konkurencie s Amerikou pôjde do kolien?

Európa na to dopláca najhorším možným spôsobom zo všetkých zúčastnených strán. Sme na tom nielen oveľa horšie ako Američania, ale podľa mňa aj o dosť horšie ako Ruská Federácia. Ak niekto benefituje, tak to rozhodne nie je Európa.

Môže to Európa finančne a politicky uniesť? Čiastočným indikátorom je posun v Nemecku, kde sa donedávna väčšina Nemcov hystericky klepala pred klimatickou apokalypsou a preto podporovala každý kontroverzný zelený nápad. Okrem iného tým urobili Európu závislou od Ruska.

Dnes už aj ich prieskumy verejnej mienky signalizujú, že najväčšie obavy Nemcov sú pragmatické, ide najmä o obavy z inflácie a drahých energií. Zabezpečené elity ich síce presviedčajú, že musia trpieť, ale stredná trieda sa môže s nimi ocitnúť v konflikte.

Opäť ide o politickú tému, nerád by som sa k tomu vyjadroval, ale určite sa otvoria nové otázky, ktoré zmenia kurz, a tieto debaty tam prebiehajú. V tomto si ale zakrývame oči. Dúfame, že v Rusku dôjde k zmene režimu a potom sa predsa nejako dohodneme a bude to opäť dobré. To považujem za naivné. Najlepšia by bola mierová dohoda a obnovenie vzťahov, ale niektoré procesy už začali a, zdá sa, že sú ťažko zvládnuteľné. Krajiny BRICS si uvedomovali, že súčasný monetárny stav pre nich nie je výhodný a chceli to zmeniť. Tou vhodnou iniciatívou sa im stali práve sankcie proti Rusku. Je to nezamýšľaný dôsledok použitia peňazí a platobnej infraštruktúry ako zbrane.      

Čiže zneužitie neutrálneho menového systému, ktorý ovládajú Američania, na vojenské ciele.

Ak vychádzam z premisy, že peniaze by mali byť neutrálne, tak áno, ide o využitie finančnej infraštruktúry, ktorá by mala byť nezávislá, ako zbrane. Peniaze majú byť uchovávateľom hodnoty, zúčtovacou jednotkou a prostriedkom obchodnej výmeny a finančná infraštruktúra tomu má napomáhať. Akonáhle to použijete ako zbraň, spustíte sériu nezamýšľaných dôsledkov. A protistrany si uvedomia, že táto zbraň môže byť použitá proti nám. A to, prirodzene, nechcú. Predsa každý politik vo svete má svojho prirodzeného nepriateľa či súpera. Každý má niekoho, kto na neho ukáže, že je zlý. Ak má ale potenciálny súper v rukách takúto zbraň, prirodzene sa toho boja.

Napokon, o alternatívne dovozy plynu a ropy sme požiadali krajiny, ako Azerbajdžan, Katar, Venezuela či Saudská Arábia, voči ktorým jestvujú porovnateľné morálne dôvody s nimi nespolupracovať ako s Ruskom. Čiže tie krajiny sa môžu oprávnene domnievať, že tento nástroj sa skôr či neskôr použije aj proti nim, keď sa aktuálne morálne pokriky obrátia inam.  

Prižmúrili sme oči aj nad konfliktom napríklad v Náhornom Karabachu. Tieto dvojité metre si oni, pravdaže, uvedomujú. Ak budeme chcieť byť principiálni, budeme mať problém. V tomto prípade iná mocnosť až tak principiálna nebola. K dohode došlo so Saudskou Arábiou, ktorá sa rozhodne nedá považovať za morálny etalón. Dokonca bola snaha aj o dohodu s Iránom.    

Foto – Matúš Zajac