Preskočiť na obsah
Spoločnosť

Ako sa dá dnes cestovať po Európe? Martin Leidenfrost pozná odpoveď

Aj svoju tlačiareň ťahám so sebou, pri papierovaní sa mi zíde. Dva dni na cestách je v korone dlhé obdobie.

Publikované: 

Čoraz častejšie sa ma pýtajú, ako je možné, že v týchto lockdownových časoch neúnavne jazdím po Európe. Dá sa to, odpovedám s dlhým povzdychom, lenže z mojich reportérskych ciest sú bezsenné slalomy. O cieľoch a trasách už nerozhodujem ja, ale päťdesiat európskych vlád. Neplatí ani žiadna všeobecná náuka o farbách, pre Talianov predstavuje „žltá zóna“ túžbu (otvorené kaviarne), pre Rumunov hrôzu (vysokoriziková krajina) a v srbskom semafore som spoznal mne doteraz neznámu farbu – tmavo fialovú. Už aj kompas slúži inak. Jedna z mojich koronových ciest ma zaviedla do Prahy a súčasne do Srbska. Pýtate sa, či nie som na hlavu, že to leží v úplne opačných smeroch? Moja odpoveď znie: Normálne hej, lenže aj svetové strany sú už zrušené.

Základom sú informácie. Štáty síce zavádzajú obmedzenia ako v časoch vojny, väčšinou však nie sú schopné o tom včas a presne informovať. Nepomôže mi, že viem čítať v desiatich až dvanástich jazykoch. Webstránka slovenského ministerstva zahraničných vecí je pre začiatočníkov relatívne v poriadku, stránka môjho rakúskeho ministerstva je národnou hanbou. Pre niektoré krajiny sú pokyny tak aktuálne, že stále ohlasujú letné uvoľnenie opatrení. Raz v živote si človek povie: Teraz aspoň viem, na čo máme tých 82 veľvyslanectiev po celom svete – a zistí, že na nič.

Viedeň, letisko. Foto: Julien O/flickr.com

Ja ale potrebujem spoľahlivé informácie. Zamiloval som si stavovskú organizáciu, ktorej som nikdy nebol členom – Obchodnú komoru Rakúska. Iba na wko.at sa dozviem, aké hraničné priechody Kosova sú v akých hodinách otvorené, aké služby dennodenného života sú k dispozicii a či sa dá v danej krajine vôbec ubytovať. Od určitého stupňa lockdownovej tvrdosti totiž také prenocovanie v krajine už neprichádza do úvahy. Niektoré krajiny sú pre našinca úplne uzavreté, väčšina z nich je na severe.

Cestovateľským šekom našich čias je PCR-test. Ten je veľmi drahý, preto sa snažím dostať s jedným testom do viacerých krajín a ideálne ešte aj bez trčania v karanténe späť do Rakúska. Mám na to 72 hodín. Od toho sa musí odpočítať dĺžka dňa, počas ktorého čakám na výsledok. Jedna z mojich vzoriek bola hraničným prípadom, museli ju „ešte raz hodiť do stroja“, takže som mohol vyraziť až nasledujúci deň. Tým, že väčšina krajín akceptuje maximálne 48-hodín staré testy, je okno príležitostí dodatočne zúžené.

Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Kliknite na tlačidlo Registrovať sa a obdržíte odkaz na registráciu. Tým súhlasíte s obchodnými podmienkamiochranou súkromia.