A hlavne: ak by referendum zhorelo, bol by to signál, že slovenská spoločnosť celkom stratila nároky na úroveň politiky. A v tichosti dokáže akceptovať čokoľvek. Aj nepríčetný stav, v ktorom koalícia nedokáže ani vládnuť, ani odísť.

Mizerná účasť v referende by znamenala, že voliči autorizovali všetko, čo tu tri roky predvádzali folkloristi z „novej vlády“ (do ktorej patrila aj SaS). Od ponižujúcej pandemickej drezúry a demolácie základných práv až po šialenú sebadeštrukciu Matoviča so Sulíkom…

Nie, referendum 2023 nie je o Ficovi ani o návrate Smeru. Tak ďaleko nie sme a ani nechceme byť. Referendum dokonca nie je ani o rozhodnutí o predčasných voľbách. Hlasovať sa má len o tom, či sa zmenou Ústavy SR umožní rozhodovanie o prípadných predčasných voľbách. Alebo sa nad tým mávne rukou a nechá sa to tak.

Januárové referendum je v prvom rade o tom, čo spoločnosť od „autorít“ znesie, respektíve čo už neznesie. A povie dosť. Stačilo.

V druhom rade je o tom, či chceme mať v ústave možnosť – obyčajnú možnosť – vynútiť si predčasné voľby.

Táto otázka je principiálna a v konečnom dôsledku nie je ani o Ficovi, ani o Hegerovi. A ani o iných odrodách „našich ľudí“. Je za ňou oveľa viac.

Konkrétne: je za ňou ochrana zastupiteľskej demokracie. A váha občana – voliča.

V referende sa má vyriešiť dôležitá otázka, či v ústavnom poriadku umožníme voličom „odvolať“ parlament. Napríklad referendom. Alebo hlasovaním v parlamente.

Táto otázka je fundamentálna práve dnes, keď už nesledujeme len krízu v Smere, SaS či OĽaNO, ale v systémovom nastavení. Rozklad v opozícii (Smer, Hlas) či vláde (Obyčajní) nie sú príčinou, ale následkom hlbšej systémovej krízy.

Jadro problému je v tom, že prestáva fungovať stará dobrá zastupiteľská demokracia. Nepozorujeme to len na Slovensku. Je to tak aj v krajinách EÚ či priamo v Európskej komisii, v Spojenom kráľovstve, v Kanade, v Spojených štátoch…

Politickí lídri už nezastupujú ani národ či národný záujem, ani voličov. V ére globalizácie a hybridnej vojny robia podozrivo často rozhodnutia, ktoré idú proti záujmom domácej spoločnosti. A ktoré slúžia „cudzej moci“ (nadnárodnej oligarchii).

Väzba medzi voličom a jeho politickým zástupcom v parlamente či vo vláde je čoraz tenšia. Prípadne rovno nulová.

Práve v takýchto prípadoch je dôležité, aby existovala možnosť – hoci len krajná a náročná – odvolať volených zástupcov. A vynútiť si nové voľby. Úlohou voliča predsa nie je raz za čas nabehnúť k urne a „odovzdať hlas“ (moc). V slobodnej spoločnosti je úlohou voliča kontrolovať vládu aj parlament. S možnosťou zakročiť, ak sa to zvrháva.

Najhorším stavom je faktická neodvolateľnosť tých, ktorí opakovane zlyhávajú. Ešte k tomu v krízovej ére, keď „lídri“ strácajú kompas.

Mimochodom, za Mečiara, za Dzurindu či za Radičovej možnosť referenda alebo skrátenia volebného obdobia rozhodnutím poslancov fungovala celkom hladko. Predčasné voľby sa presadili v rokoch 1994, 2006 a 2012. V rokoch 2000 a 2004 boli na Slovensku referendá o predčasných voľbách.

Je príznačné, že zmena prišla na vrchole pandémie, keď na smrť vystrašení ľudia počúvali od „autorít“, či a kedy smú ísť von. Alebo čo si musia pichať. Posilnil sa režim výnimočného a núdzového stavu, osekali sa základné práva a slobody. Po intervencii prezidentky Čaputovej a následnom rozhodnutí Ústavného súdu sme zistili, že ústava neumožňuje skracovať funkčné obdobie parlamentu. Vraj kvôli stabilite inštitúcií.

Môžeme očakávať, že strážcovia poriadku (bývalí demokrati) nás budú aj 21. januára poúčať, aby sme nevyskakovali v referendách. A oprú sa pri tom o mimoriadne účinný a mimoriadne tupý argument „lebo Fico“.