Takéto argumenty obchádzajú jadro otázky, či je viac miest v jasliach dobrou alebo zlou politikou. Ponechajme bokom osobné pocity a názory a pozrime sa na výsledky. Pomôže viac miest v jasliach matkám a bude ich to motivovať, aby mali viac detí? A najmä – prečo sa o tomto tak málo hovorí – je to dobré pre deti?

Pozerajme sa k susedom, ale k tým úspešnejším

Nemá zmysel vymýšľať koleso a aj v rodinnej politike má zmysel inšpirovať sa v iných štátoch. Krajniak tvrdí, že „dnes môžeme Slovensko spolu s Poľskom a Maďarskom označiť za najviac prorodinné štáty Európy.“ Prečo si za referenčný bod vybral tieto dva štáty? Lebo majú konzervatívne vlády?

Výsledky našich južných a najmä severných susedov nie sú nijako oslnivé. Miera plodnosti je v Maďarsku v posledných rokoch zhruba na rovnakej úrovni ako na Slovensku. Poľsko je v tomto ukazovateli výrazne horšie. Pozitívnou výnimkou v strednej Európe je len Česko.

Česko má v poslednej dekáde výrazne vyššiu mieru plodnosti než Slovensko. Dokonca patrí medzi štáty s najvyššou plodnosťou v Európskej únii, a to bez výraznej moslimskej menšiny, ktorá pomáha iným šampiónom v tejto disciplíne, Francúzsku a Švédsku.

Pritom ešte na začiatku tisícročia to bolo opačne, slovenská miera plodnosti bola vyššia než česká. Navyše oproti Slovensku (a Poľsku i Maďarsku) má Česko v demografii určité nevýhody – spoločnosť je bohatšia a výrazne menej religiózna. Oba tieto faktory by mali pôsobiť skôr protipopulačne.

Zdá sa, že Česku sa podarilo v ostatnom období nastoliť vhodnú politiku, ktorá umožňuje rodinám mať viac detí. Isto je to prípad hodný štúdia, zvlášť na Slovensku, keďže východiská sociálnej politiky sú s ohľadom na spoločnú minulosť v mnohom podobné.

Neviem, či tento blízky a pozitívny príklad u Krajniaka študujú. Ten vo svojom článku napríklad uvádza, že „nikde inde v Európe nepoberajú matky rodičovský príspevok taký dlhý časový úsek ako u nás.“ Pravda, argumentuje výrazne menšinovým prípadom matiek, ktoré sa starajú o choré dieťa. V prípade zdravých detí to však rozhodne neplatí – v Česku možno čerpať rodičovský príspevok až do štyroch rokov dieťaťa, teda o rok dlhšie než na Slovensku.

Témou však nemá byť rodičovský príspevok, ale detské jasle. Pomáha českej plodnosti väčšia dostupnosť jasieľ, ktorá dáva matkám lepšie možnosti zarobiť si či pokračovať v kariére? Údaje Eurostatu hovoria jasne.

Oba štáty, Slovensko i Česko, majú najnižšiu mieru umiestnenia detí do troch rokov v inštitucionálnej starostlivosti – ale v Česku to zjavne nie je prekážkou, aby ženy mali viac detí. Mimochodom, ďalší štát v poradí je Rumunsko, ktoré tiež patrí medzi tie s najvyššou mierou plodnosti v Európe. Na druhej strane Španielsko či Luxembursko s nadpriemerne vysokým podielom detí umiestnených v zariadeniach majú dve z najnižších mier plodnosti.

Nezdá sa, že by jasle výrazne pomáhali matkám k tomu, aby mali viac detí.

Zvláštna tradícia jasieľ v bývalom Československu

Nízky počet malých detí v inštitucionálnej starostlivosti je v prípade Slovenska a Česka nápadný, dokonca aj v porovnaní s inými postkomunistickými štátmi, ktoré v tomto smere „zaostávajú“ za západnou Európou. Tie čísla však nie sú náhodou.

Niekdajšie Československo si rýchle budovanie ústavnej starostlivosti o deti zažilo v počiatočnej fáze komunistickej vlády. Nasledujúc sovietske vzory kolektívnej výchovy vznikali jasle s celodenným i celotýždenným režimom, a tie mali deťom zaistiť primeranú starostlivosť a ženám možnosť zapojiť sa do práce. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia však prišiel zlom.

Spúšťačom zmeny bola kniha Psychická deprivace v dětství od detského psychológa Zdeňka Matějčka a film Děti bez lásky režiséra Kurta Goldbergera, na ktorom Matějček spolupracoval, oboje z roku 1963. Zvlášť film poskytol širokému publiku silnú výpoveď o tom, ako deti v ústavnej starostlivosti trpia.

Mimochodom, je príznačné, že komunistickí funkcionári, na čele so zväzom žien, sa pokúsili snímku zakázať. Keďže však medzitým získala niekoľko ocenení na filmovom festivale v Benátkach, nepodarilo sa to. Film sa premietal aj na Západe v anglickej, nemeckej a francúzskej verzii a kniha sa publikovala nielen v Spojených štátoch, ale aj v Sovietskom zväze, kolíske kolektivistickej výchovy.

Nezdá sa, že by inde kniha i film zanechali takú stopu, ako doma. Pod ich vplyvom došlo k ústupu od ústavnej výchovy a zmene rodinnej politiky. Okrem iného došlo k postupnému predĺženiu platenej materskej dovolenky na vtedy unikátne tri roky. To všetko v socialistickom režime, ktorý na prvé miesto kládol produkovanú kvantitu a ženy potreboval vo výrobe.

Úplne prorodinný, samozrejme, socializmus nebol, a tak do konca osemdesiatych rokov jasle navštevovalo okolo pätiny detí. V deväťdesiatych rokoch toto číslo ďalej výrazne kleslo. Myšlienka, že malé deti patria do výchovy rodičov, je v česko-slovenskom prostredí silná. A stojí za ňou presvedčenie, že toto je pre deti tá najlepšia výchova.

Problémom je rétorika aj obsah

Milan Krajniak obhajuje jasle spôsobom, ktorý u konzervatívca prekvapuje: „Dieťa má byť vítané a matka dieťaťa má mať možnosť zladiť svoj pracovný a rodinný život podľa svojej slobodnej voľby.” Toto mu podpíše hádam aj najväčší liberál. Lenže u konzervatívca by sme očakávali, že viac než o slobodu sa bude zaujímať o dobro.

Vynaložiť peniaze na jasle zrejme nesleduje dobro dieťaťa. Aspoň sa nezdá, že by sme v našej spoločnosti dospeli k názoru, že to tak je. Sleduje to aspoň dobro matky? Alebo aspoň tú slobodu?

Milan Krajniak poukazuje vo svojej obhajobe jasieľ na dva typy matiek. Prvé sú tie, ktoré musia dať dieťa do jasieľ, aby išli zarábať peniaze. Druhé sú tie, ktoré chcú dať dieťa do jasieľ, aby sa mohli sebarealizovať či robiť kariéru. Štátne financovanie jasieľ poskytne slobodu tým druhým, tým prvým však nie. Tú by získali, ak by dostali od štátu peniaze, a samy by sa rozhodli, či dajú dieťa do jasieľ.

Môžeme len špekulovať, ale zrejme to nie je ďaleko od pravdy, že vládne politiky – na európskej i národnej úrovni – produkujú skôr matky druhého typu, ak ju vôbec vytvárajú pre matky. Šijú ich na mieru sebe a svoju predstavu o živote sa snažia diktovať aj ostatným. Konzervatívny politik aj redaktor by mali byť schopní tieto veci pomenovať.

Napokon, čo myslí Krajniak tvrdením, že ministerstvo pod jeho vedením „v skutočnosti zabránilo tomu, aby na Slovensku 50 percent detí do troch rokov muselo ísť do jaslí”? Vie si niekto predstaviť silu, bruselskú či inú, ktorá by k tomu slovenských rodičov donútila?