Bronk pripomína, že USA dodali Ukrajincom množstvo protirádiolokačných riadených striel vzduch – zem AGM-88 HARM (High-speed Anti-Radiation Missile), ktoré dômyselne integrovali do stíhačiek Mig-29 a Su-27 sovietskej výroby a ktorých cieľom je zničiť nepriateľské protivzdušné systémy.
Posádka protivzdušnej obrany sa však môže vyhnúť a často sa aj vyhne zasiahnutiu tým, že prepne svoj radar do pasívneho režimu. Prestane tak vyžarovať energiu, ktorú môže strela zachytiť. Okrem toho sú ruské protivzdušné systémy (a väčšina ukrajinských) mobilné, a tak sa premiestnia, ak sú terčom paľby. Výsledok je ten, že zatiaľ čo obe strany vypália množstvo protirádiolokačných striel, pomerne málo ich protivzdušné systémy priamo zasiahne. Protirádiolokačné strely by tak neodstránili hrozbu ruskej protivzdušnej obrany voči ukrajinským lietadlám, upozornil Bronk.
Na Rusov by bolo treba plnú silu vzdušných síl NATO
A práve túto skutočnosť považuje za dôležitú, pretože, ako tvrdí, každé západné lietadlo, ktoré by mohla Ukrajina dostať, bude čeliť rovnakej hrozbe zo strany ruských systémov. Dokonca aj plná sila vzdušných síl NATO by si podľa neho vyžadovala ťaženie vo veľkom rozsahu, aby degradovala ruské integrované systémy protivzdušnej obrany - a tým by sily NATO utrpeli straty.
„Zničenie nepriateľskej protivzdušnej obrany si vyžaduje stovky bojových lietadiel a veľmi zložité plánovanie misií, výzbroj, tankovacie lietadlá, sofistikované prieskumné lietadlá a špecializovaný výcvik a prax. A relatívne malý počet západných lietadiel, ktoré Ukrajina možno dostane a bude schopná udržiavať v prevádzke v priebehu nasledujúceho roka, sa ani zďaleka nepriblíži k požadovanej úrovni spôsobilosti,“ domnieva sa analytik.
Piloti v akcii
Okrem toho, upozornil Bronk, by západné stíhačky – ako americké F-16 a F-18 alebo švédske stroje Gripen – museli lietať veľmi nízko, aby ich neodhalili ruské radary. Ale piloti by nemohli využívať nerovný terén (kopce či riečne údolia), ktorý umožňuje pilotom maskovať sa, pretože terén vo východnej a južnej časti Ukrajiny je prevažne rovinatý. A v každom prípade by lietanie vo veľmi nízkych výškach znížilo účinnosť bojových lietadiel v mnohých kľúčových misiách.
„Vo veľmi nízkych výškach majú piloti extrémne krátky čas – iba sekundy – na to, aby skutočne videli potenciálne ciele, a to pre plochý uhol, pod ktorým sa približujú, a vysokú rýchlosť a úhybné manévre, ktoré sú potrebné na zníženie rizík streľby, a MANPADS (prenosné protilietadlové systémy krátkeho dosahu),“ vysvetľuje analytik.
Považuje za nepravdepodobné, že by ukrajinskí piloti mohli poskytnúť ukrajinským jednotkám výraznú a blízku vzdušnú podporu, aj keby dostali západné stíhačky.
Ukrajinci podľa neho potrebujú skôr západné lietadlá, ktoré by umožnili pilotom bojovať proti ruským strojom a riadeným strelám vzduch – vzduch. Pripúšťa, že proti riadeným strelám môžu západné stíhačky operovať (ako to už robia stroje Mig-29 a Su-27) na strednej úrovni v bezpečnejších oblastiach ukrajinského vzdušného priestoru - mimo frontových línií.
Bronk píše, že v bojoch proti ruským stíhačkám a bojovým lietadlám určeným na podporu pozemných síl by západné stíhačky riadené ukrajinskými pilotmi pravdepodobne stále museli lietať nízko, aby sa vyhli systémom S-400. Ak by však boli vybavené americkými strelami AIM-120C/D AMRAAM alebo európskymi strelami Meteor, mohli by podľa neho oveľa vierohodnejšie ohrozovať a vytláčať ruské lietadlá z frontových línií.
Bronk však konštatuje, že v konečnom dôsledku ani ruská, ani ukrajinská armáda nie sú navrhnuté tak, aby sa spoliehali na leteckú podporu, ako to je bežné v silách NATO. Využívajú predovšetkým delostrelectvo a obrnené pozemné sily.
Ukrajinské letectvo podľa neho nepochybne potrebuje západné stíhačky, aby zlepšilo svoje schopnosti protivzdušnej obrany. „Otázne však je, či by neboli zdroje potrebné na realizáciu tohto plánu lepšie využiteľné inde, vzhľadom na to, že západné stíhačky nebudú v najbližších mesiacoch výrazne ovplyvňovať pozemné boje,“ dodal analytik.
