Kosovo dnes volí. Bez rúška a v nacionalistickom háve s módnou frizúrou

Lëvizja Vetëvendosje!, kosovské hnutie Sebaurčenie! Je to jedna z najzaujímavejších strán v Európe. Kľúčový pojem, ktorý používa, je suverenita. Na jednej strane presadzuje tvrdý albánsky nacionalizmus. Sebaurčenie viedlo v roku 2007 protesty proti obmedzenej suverenite Kosova v Ahtisaariho pláne (dvaja mŕtvi), v rokoch 2015 a 2018 zahmlievalo parlament slzným plynom, naposledy sa vyhranilo voči nehanebnému kolonializmu veľmoci, ktorá svojimi bombami ten štát vytvorila (USA). Na druhej strane je Sebaurčenie aj ľavicové hnutie, mladé, masové a idealistické.

Sebaurčenie zvíťazilo už v kosovských voľbách 6. októbra 2019, keď dostalo 26 percent. Jeho vodca Albin Kurti, večný rebel s kedysi dlhými vlasmi, sa síce stal premiérom, vládnuť však mohol len sedem týždňov, od 3. februára 2020 do 25. marca 2020. Keď sa pre koronapandémiu zdráhal vyhlásiť výnimočný stav, zvrhli ho prostredníctvom intrigy, ktorú pred ním nepretržite vládnuci vojnoví veteráni rozohrali s benevolentnou podporou Washingtonu.

Starí skorumpovaní harcovníci sa bleskurýchlo zbavili outsidera, zúrivé protesty v hlavnom meste Priština nepomohli. Potom však ústavný súd nariadil na 14. februára tohto roku predčasné voľby. Ten istý súd síce zakázal samotnému Kurtimu v týchto voľbách kandidovať, ale jeho Sebaurčenie dosahuje v prieskumoch vyše 40 percent. Moc má na dosah.

Mitrovicu nerozdeľuje len rieka

Presúvam sa do metropoly severného Kosova, do Mitrovice. Je to z čias kosovskej vojny v rokoch 1998 – 1999 rozdelené mesto, južne od rieky Ibar leží výlučne albánska časť, severne prevažne srbská Severná Mitrovica. Husto osídlené mesto je rozdelené na dve samosprávy, jedna (tá väčšia) je albánska, druhá (tá menšia) srbská. Zvlášť srbskú Mitrovicu poznám už dlhšie, fascinuje ma ako taký skanzen srbskosti.

Ako sa len dá, miestni Srbi ignorujú, že sa ocitli v cudzom štáte – jazdia so srbskou značkou, najradšej platia srbskými dinármi. Dlhé roky boli mosty do albánskej Mitrovice zatarasené, po ich opätovnom sfunkčnení blokoval (skôr symbolicky) príjazd k mostu kopec hliny. Teraz funguje premávka normálne, vnútorná hranica pri Ibare je však stále pod dozorom medzinárodných organizácií.

Kosovská vláda rozdeľuje ten zúfalo chudobný štát podľa korona-incidencie do troch zón. Lockdown tu neplatí, v deň môjho príchodu sú ale obe Mitrovice v najhoršej zóne. Nevidieť to, aj v albánskej aj srbskej Mitrovici je korzo plné.

Albánska kandidátka s Egypťanmi

Miestnu centrálu hnutia Sebaurčenie v južnej Mitrovici je ľahko nájsť – zdá sa mi, že všetka mládež sa hrnie do chabej miestnosti na poschodí. Čiernobiele portréty padlých kosovoalbánskych mučeníkov trochu pripomínajú Severné Írsko. Za jediným počítačom sedí zrelšia dáma, všetci ostatní sú mladí, mnohé mladé baby, ľudia vzrušene bežia hore-dole. Keď vstúpia dve vyfešákované osobnosti, hneď ich obklopia. Požívajú rešpekt. Veď s dobrými šancami kandidujú do parlamentu.

Obaja si sadnú za čelo veľkého konferenčného stola a poskytnú mi pred krvavočervenou albánskou vlajkou rozhovor. Ona, Arjeta Fejzanová, nemá ešte 30 rokov, učí na miestnej výške filozofiu a logiku. On, Armend Muja, má okolo 40 a titul Master in Political Economy. Pracoval pre OSN, teda pre jednu z organizácií, ktoré obmedzujú kosovskú suverenitu. Medzitým sa prizná, že aj on je za „zvrchované Kosovo“.

Obaja sa akademickou angličtinou zaväzujú k Charte OSN, k rýchlej integrácii do EÚ, ku Kosovu ako „najmenej xenofóbnej spoločnosti na západnom Balkáne – podľa Eurobarometra“. Nenazývajú dnešné Kosovo failed state, ale unesený štát. Myslia si, že vojnoví páni z Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK), čo tu od roku 1999, s výnimkou tých siedmich týždňov, nepretržite vládnu, „zlyhali“.

On pozná Kurtiho 20 rokov. Rozpráva mi, že Kurti mu dávno v jednej debate povedal: „Som rovnako liberálny ako ty, ale keď príde decentralizácia, Srbi si vytvoria svoje štruktúry. Nechcú svoje práva, chcú svoje územie.“ Dnes hovorí Armend Muja, že „Kurti mal vtedy pravdu a ja som nemal“, pretože „Srbsko je problém, Kosovo nie, v Srbsku vidia svet pozdĺž etnických deliacich čiar.“ „A vy nie?“ V tej chvíli sa ozve ona: „Samozrejme, že nie!“ Sebaurčenie vraj má na kandidátke nielen Albáncov, ale aj Bosniakov, Egypťanov a Aškaliov.

Prekvapuje ma, že obaja naplno bránia útoky slzným plynom, ktorými Sebaurčenie prinajmenšom v roku 2015 paralyzovalo zákonodarný proces. On argumentuje: „Niektoré kruhy v Európe a Srbsku chcú stredoveké delenie Kosova, my to nechceme.“ Ona bola už vtedy, v 23 rokoch, členkou celoštátneho vedenia strany a v ňom hlasovala za slzný plyn: „To nebolo hnusné, bolo to potrebné.“ Mnohí v Európe označujú Sebaurčenie ako „ľavicovo-nacionalistické“ hnutie. Mne to pripadá trefné, on to ale odmieta ako „škatuľkovanie, ktoré na nás vymysleli naši súperi“. Ona zdôrazňuje pokrokovosť Sebaurčenia s ohľadom na gender issues: „Máme ženskú kvótu vo výške 30 percent, naša kandidátka to ale ďaleko prekoná so 40 percentami.“

Pýtam sa ich ešte na tú druhú Mitrovicu, ktorá sa začína o zopár stoviek metrov ďalej. Sestra Armenda Muju žije na srbskom severe, „ale na ulici nikdy nerozpráva po albánsky“. Aj Arjeta Fejzan tam chodí každý týždeň, „mám tam svojich priateľov, ale vždy tu je ten pocit neistoty“. On mal ešte v škole srbčinu, no „zabúda“ ju, ona je mladšia a vôbec nevie po srbsky. Čudujú sa, že som sa tam u tých Srbov ubytoval, veď tam sa človek musí báť. Nepoviem im, že sa tam cítim ako ryba vo vode.

Keď sme hotoví, nasadia si rúška. Celý čas som bol v mitrovickej centrále hnutia Sebaurčenie jediný s rúškom. Začudovane sa pýtam: „Prečo si dávate rúško teraz?“ „Pretože ideme von.“ „Aha, u nás v Rakúsku platí opak, rúško vnútri, vonku nie.“ „Áno, tu je všetko naopak. Zmeníme to.“

Prechádzam sa rozdeleným mestom. Keď som tu bol prvý raz, rozdiely vo verejnom živote boli priepastné. Na albánskej strane vysedávali v kaviarňach takmer výlučne chlapi, kým srbské krčmy boli plné žien. Teraz si všímam, že už aj niektoré mladé Albánky sa odvážia ísť von. Možno to veľa neznamená, možno sa kosovská spoločnosť mení. Určite sa zmenila pôrodnosť, ktorá mala u kosovských Albáncov africké rozmery. Odkedy majú svoj (Slovenskom neuznaný) štát, uteká z neho každý, kto môže, a pôrodnosť prudko padla na úroveň Francúzska.

Srbi: Netreba se opuštati

Je studený zimný deň, chodníky Albánci ani Srbi ľadu nezbavili, atmosféra je ale akási predjarná. Talianski karabinieri, ktorí strážia mosty, sa nudia v džípoch. Medzietnické napätie je relatívne utlmené. Albin Kurti si síce na vrchole kampane neodpustil silácke vystúpenie na srbskom severe Kosova (albánski politici sem bežne nechodia), Srbi ale zachovali pokoj a výtržnosti tu neboli.

Kurti predstavuje pre Srbov veľkú výzvu. Na rozdiel od doterajších vladárov aspoň nie je obvinený z toho, že by spáchal nejaký masaker na kosovských Srboch. Počas horúcich rokov bol vodcom prištinských študentov, cestoval a propagoval vec kosovských Albáncov vo svete a trčal dva roky v srbskej base.

Niektorí uznávajú, že Kurti je aspoň konzistentný, nekritizuje len Američanov za nehorázne predraženú diaľnicu, ale aj za výpredaj národného majetku tureckým oligarchom či emirátom. Počas svojich siedmich týždňov vo funkcii predsedu vlády ukázal pragmatizmus, postupne zrušil trestné colné poplatky (sto percent) na srbský tovar. Ináč, v samom Kosove ho zďaleka nie všetci považujú za poriadneho nacionalistu. Oženil sa s cudzinkou, s nórskou politologičkou, ktorej výskum je zameraný na self-determination – sebaurčenie.

Večer trávim v srbskej Mitrovici. Práve v ten deň sa predlžuje záverečná v červenej zóne na 21. hodinu. A aby sa podgurážení hostia stihli na zľadovatených chodníkoch pošmýkať domov, posunuli zákaz vychádzania na 21:30. „Netreba se opuštati,“ varuje srbské rádio, ale čo vám poviem – v plných prefajčených krčmách srbskej Mitrovice si pripadám ako na Silvestra. Situácia je zlá, nezamestnanosť mladých cez 50 percent, riešenie kosovského konfliktu v nedohľadne, ale nálada je minimálne v ten večer uvoľňovania vynikajúca.