Za Milanom Hamadom

Bolo to pred pár rokmi, pozval som pánov Milana Hamadu a Ladislava Kováča na obed v meste. Roky sa nevideli, pritom ich toľko spájalo a poznali sa už od mladosti. Z domu – na moje sklamanie – prišli už najedení, dali si len kávu, rozhovor bol príjemne dlhý. Milan Hamada už dobre nepočul, sedeli sme na ulici v reštaurácii neďaleko Dómu svätého Martina, okolo samí úspešní mladí ľudia, keď sa Ladislav Kováč v závere rozhovoru svojho priateľa spýtal:

„Milan, a čo bude po smrti, riešiš?“

„Nuž, áno..“

„A k čomu si dospel..?“  

„Zavolal som si rodinu, deti, povedal som im, som starý, jedného dňa tu už nebudem. Aby vedeli, aby s tým počítali..“

„Ale ja to tak nemyslím,“ reaguje Kováč, „pýtam sa na večný život..“

„Aha, to som ešte neriešil.“

Ľudia okolo, najskôr vyrušení hlasným rozhovorom, sa s priazňou usmiali. Na poslednú otázku Ladislava Kováča už Milan Hamada pozná definitívnu odpoveď. Včera, v pondelok 13. februára, zomrel vo veku 89 rokov.

Bol nositeľom Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy, Zlatej medaily SAV, Ceny Dominika Tatarku, ale všetky tie ocenenia, ktoré si plne zaslúžil, tak trochu zakrývajú, že jeho životný osud bol príbehom sizyfovským.

Nie v osobnej rovine, Hamada mal oporu v svojej manželke a rodine, tento pokoj si chránil a obetoval mu najviac, ako vedel. Sizyfovský údel zažil na poli slovenskej kultúry.

Dlho to tak nevyzeralo, profesijný štart mal – podobne ako mnoho iných talentov slovenskej kultúry – impozantný.  

Po štúdiu slovenčiny, literárnej vedy a ruštiny (1952 – 1957) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pomerne rýchlo (1959) začal pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV, ako kritik aj redaktor prešiel viacerými  a v svojej dobe najdôležitejšími časopismi, aby sa po zániku Kultúrneho života stal šéfredaktorom týždenníka Literárny život. Žiaľ, nie nadlho.

Hneď na úvod treba povedať, že Hamada mal v istom zmysle šťastie. Možno najväčšie, aké kritikovi môže doba dopriať.

Čo viac si môže veľký kritik želať, ako to, aby mal v svojej tvorbe partnera – veľkého génia, a to Hamada mal. Dokonca vrchovato.

Stal sa v tom najlepšom zmysle slova kritikom našich najvýznamnejších básnikov 20. storočia – Vojtecha Mihálika, Miroslava Válka a Milana Rúfusa. Hamada bol od nich o 5 až 7 rokov mladší, ale jeho tvorbu nemožno od nich oddeliť. Všetkých ich prežil a ponúkol viac vrstiev interpretácie a záujmu o týchto autorov.

Príkladom nie je len Válek a Rúfus, o čom sa písalo najviac, ale aj Mihálik. Dlho po páde komunizmu a takmer dve dekády po Mihálikovej smrti, keď sa jeho básnické dielo opomínalo vinou Mihálikovej komunistickej minulosti (bol predsa dlhoročným poslancom a členom ÚV KSS), vydal starnúci Hamada značné úsilie, aby opäť knižne vyšlo Mihálikovo dielo. Podarilo sa to a Hamada nanovo ocenil jeho majstrovstvo. 

Osudovým sa mu stal pomer k tvorbe a mysleniu Miroslava Válka.

Ešte v roku 1966, keď Válek pracoval v Romboide a vydal svoju básnickú zbierku Milovanie v husej koži, Hamada napísal: „V predposlednej zbierke povedal Miroslav Válek: ,Človek je večný!’ V poslednej hovorí: ,Ach človek! Slnečník slnečnice, dáždnik dážďoviek, barlička pod pazuchami hliny!’ Teda nič, skoro nič.“ Hamada porozumel slovu aj myšlienke za ním, Válkovi vytkol „posadnutosť“ premenou človeka na zviera, „vyprázdnenosť“ sveta bez Boha a aj bez človeka a zacítil v jeho tvorbe niečo, čo hraničí s barbarstvom. „Eros a étos si navzájom odporujú. Človek klesá na úroveň zvieraťa alebo číreho ducha. To prvé je skutočnosť, to druhé nádej, ktorá je bez skutočnosti odsúdená na zánik. Prečo však básnik spája akt lásky s aktom smrti?“ pýtal sa. Neprekážali mu zvolené prostriedky, Beckett je podľa Hamadu v „demaskovaní človeka a sveta bezohľadnejší a prenikavejší,“ prekážal mu nihilizmus, ktorý je na konci – a preto, ako sám píše, je s Válkom v spore: „Spor, na dne ktorého je nedôvera, nie dôvera v poznanie, veď dnešné Válkovo poznanie nie je nové, ale nedôvera v gesto, ktoré toto poznanie sprevádza a programovo dovádza do krajnosti. To je bod, v ktorom sa porozumenie rozchádza so stotožnením,“ napísal kritik.

Válka to muselo zasiahnuť na citlivom mieste, pretože sa mu osobne (a z pozície moci) pomstil. Hamadu po invázii sovietskych vojsk vyhodili z Akadémie, a vinou nového ministra kultúry si kritik nevie nájsť miesto. Keď konečne svitne nádej, voľné miesto v univerzitnej knižnici do dvoch dní neexistuje. Hamada ešte nemá 40, rozhodujúci vek pre tvorbu, rodinu.

On to však so cťou a hrdo zvládne a v malej Bratislave žije, neverejne tvorí, vytvorí si okolo seba malý priestor slobody. Aj keď bez uznania a bez čitateľov. Za to s integritou, o ktorú prišiel básnik a politický oportunista. Válka to dovedie až do hotela Carlton, odkiaľ sa prizerá na zásah proti Sviečkovej demonštrácii v marci 1988.

Nemali by sme opomenúť, za čo presne je Hamada trestaný.

Je august 1968 a Milan Hamada napíše jeden z najdôležitejších textov svojho života.

„Sizyfovský je údel malých národov. Kritériom sily vo svete sa čím ďalej, tým viac stáva množstvo hmotných statkov. Najmocnejší je ten, kto má najviac nebezpečných zbraní. Jedna-jediná moc vládne tomuto svetu a jej meno je veľmoc. Táto moc už dávno zabudla, že jej povinnosťou je chrániť ľudstvo.“

Hamada vie, čím sa treba vymedziť, verí v moc „ľudského ducha,“ „moc mocensky bezmocnú,“ v kultúru. „Čo môže robiť kultúra v takomto civilizovanom nekultúrnom svete? Veriť vo vlastné sily, nedať sa zničiť ani moci, ktorá sa predsa zrodila z kultúry (…). Teda zápas medzi mocou a kultúrou bude pokračovať a každý z nás, kultúrnych ľudí, vie, kde je jeho miesto. Sizyfovský je údel bezmocných. Pokúšajú sa silou ducha zmeniť svet. Je to údel ťažký a bojím sa, aby sme sa ho veľmi rýchlo nevzdali.“

Tento text by mal byť v čítankách, ale širšej spoločnosti je naďalej neznámy. Ani Rudolf Chmel a László Szigeti ho neskôr nezaradia do výberu najlepších slovenských esejí 20. storočia. Patril tam, povedal mi neskôr Chmel, ale počíta sa výsledok.

Hamada sa údelu, o ktorom písal, nevzdá, ale tiež zažije vlastnú krehkosť. Keď som v úvode napísal, že pre svoju rodinu obetoval najviac, mal som na mysli tento príbeh.

Sedel som raz u neho doma, rozprávali sme sa o knižke alžírskeho spisovateľa Kámela Daúda Mersault, prešetrenie, ktorou reagoval na Camusovho Cudzinca, keď Hamada otvoril vlastnú otázku. Hovorili sme o Charte ´77 a on považoval za svoje zlyhanie, že Chartu nepodpísal.

Mohol ju podpísať, mal tú možnosť, ale neurobil to a vyčítal si to. Dôvodom bola jeho rodina, hovoril, obával sa, čomu všetkému by svojich najbližších vystavil.

Sedel som oproti nemu, mužovi, ktorý obstál ako málokto v slovenskej kultúre, ten podpis v jeho prípade vlastne ani nebol potrebný, zviedol možno ešte ťažší a osobnejší spor, ale jemu podpis pod Chartou navždy chýbal.

Cez túto prizmu treba vnímať aj jeho vzťah k Rúfusovi, ktorý mu bol istým spôsobom najmilším z trojice veľkých básnikov.  

Rúfusa v podstate objavil Hamada, považoval ho za mimoriadny prirodzený talent a citlivého človeka. V máji 1968 o Rúfusovi napísal: „Vtedy, v čase manifestačného odovzdávania lístkov, ktorými sme sa prihlasovali k revolúcii, boli aj takí, čo sa k nej hlásili so štipkou strachu, pochybností, hoci odovzdane a celou bytosťou. Medzi nich patril aj básnik Milan Rúfus. Halasovsky povedané, nemyslel tak, ako mnohí, na ,malost istot,’ ale aj na ,velikost obav’.“

Tieto riadky treba čítať ako prejav priazne voči Rúfusovi, je v nich ozvena obáv, ktoré zažije Hamada pri Charte ´77, aj ocenenie básnika, že sa mu podarilo nájsť si priestor na osobnú slobodu a tvoriť. Rúfus – na rozdiel od Mihálika a Válka – nikdy nebol členom komunistickej strany a v centre jeho poézie zostalo niečo, čo Hamada oceňoval: „Napriek všetkej tragickosti na dne Rúfusovej poézie je ukrytá radosť, pod jeho smutnou piesňou, pod tragickými tónmi zaznieva odkiaľsi z hĺbky tichý a čistý akord radosti.“ Kritik v tom videl dôkaz vnútornej slobody. Oceňoval Rúfusov vzťah k transcendencii, jeho hľadanie istôt, bol to prejav „nefalšovanej ľudskej a básnickej pozitivity,“ a teda významne iná cesta, akou sa v porovnaní s komunistickými básnikmi Mihálikom a Válkom vybral Rúfus.

Potom však prišiel rok 1972 a osobné sklamanie. Nie v básnikovi, ale občanovi Rúfusovi. „Jedného dňa prišiel Rúfus za mnou do knižnice a doniesol mi nejaké svoje knihy. Chcel sa asi porozprávať o tom, čo bude so mnou ďalej. Nepovedal to naplno, ale domnieval sa, že by som nemal trvať na svojom postoji,“ povedal Hamada neskôr, bol to pre neho šok.

Básnikovo správanie považoval za ponižujúce, veď ním spochybňoval čin, ktorý Hamada považoval za jediný mravný, prišlo od muža, ktorý vedel, že je nad nami Boh a že slovo má váhu, básnik, s ktorým spojil svoju profesijnú dráhu a o ktorom si myslel, že sa vyjadruje, aj keď mlčí.

Sklamaný bol aj z jeho občianskych postojov aj po Novembri, keď mečiarovská nekultúrna elita obmedzovala akademické a umelecké slobody. Hamada Rúfusa navštívil a vyzval, aby sa tomu postavil, mal predsa autoritu, a teda aj zodpovednosť. Ale on mlčal.

Hoci Milan Hamada sa stal po roku 1989 profesorom, jeho hviezda už nikdy v plnosti nezažiarila. Nie preto, že by nebol na správnom mieste, že by si to nezaslúžil svojou pracovitosťou aj mravnou integritou, ale čas, ktorý ušiel, sa akosi nedal vrátiť späť. A už vonkoncom sa nedalo nadviazať na to, čo bolo prerušené na začiatku normalizácie v roku 1972.

Patril som k skupine študentov, ktorých na Trnavskej univerzite učil politickú filozofiu, čo ma hlboko ovplyvnilo, ale k jeho príbehu patrí to, že ani my, jeho študenti, sme najskôr nevedeli, s kým máme tú česť. Nemal nám to kto povedať, starnúci profesor bol prirodzene skromný, a tak sme jeho talent a integritu mohli objaviť iba sami.

Myslím, že aj táto životná etapa a práca ho napĺňala a tešila. Mal hlboké znalosti politickej filozofie, jeho texty ukazujú, ako blízko stojí filozofia a poézia. Ani tu však nedošlo k naplneniu, aké by si profesor Hamada zaslúžil. Katedra sa nevyvíjala dobrým spôsobom, Hamada nebol na akademickej pôde docenený tak, ako si zaslúžil. (Patrí k záväzkom súčasnej generácie, aby sa to v blízkej budúcnosti napravilo.)

Životný príbeh Milana Hamadu bol v pravde sizyfovský, „prevyšoval múdrych v myšlienkach,“ ako to pripisuje grécky mýtus Sizyfovi, ale jeho úsilie akoby nebolo celkom naplnené. Každých dvadsať-tridsať rokov akoby začínal v niečom nanovo. A opäť, nemožno povedať, že by sa mu to nedarilo, ale zavŕšenie, aké by si bol zaslúžil, sa nekonalo.

Keď mu komunistický režim zakázal publikovať a vykonávať akúkoľvek verejnú činnosť v oblasti kultúry, keď prišiel kritik o svojich básnikov, obrátil svoju pozornosť späť do dejín slovenskej literatúry, a venoval sa hlbšie tomu, o čom písal už predtým – baroku a klasicizmu.

Neskôr, už v slobodných pomeroch, keď stratil záujem o súčasnú slovenskú literatúru a poézia samu seba vytlačila na úplný okraj, objavil čaro katolíckej moderny a písal o nej. Jeho výber a spracovanie katolíckych básnikov sa stalo základnou „učebnicou“ tejto generácie básnikov.

Osud súčasnej tvorby ho nijako netešil. Raz mi hovoril, ako odmietol miesto v porote Anasoft litera, pretože tvorba, ktorú mal hodnotiť, ho nedokázala zaujať. Jeho kritika bola jemná, hovoril aj vtedy, keď sa rozhodol nehovoriť. O jednej známej feministickej spisovateľke, ktorú považoval kedysi za talentovanú, poznamenal, že jej prestal rozumieť. Nedokázal o jej tvorbe už napísať ani riadok, miesto v komisii odmietol.

Na záver ešte jedna spomienka.

Keď bol pred pár rokmi profesor Hamada v nemocnici, bol vo vážnom stave, hrozila mu, myslím, amputácia nohy. Okolie si myslelo, že nevníma, že je v bezvedomí, ale on – aj keď slabo, vnímal. Počul, čo sa okolo hovorí, bol bezradný, mal obavy. Mali ho už pripraviť, a potom odviesť na sálu, keď náhle prišla lekárka, ktorá sa spýtala, ako sa pacient volá. Milan Hamada, povedala sestra. „Počkajte, toho poznám, čítala som od neho niečo,“ povedala lekárka.

„Neviete si predstaviť, ako sa mi uľavilo,“ povedal neskôr Milan Hamada. Lekári zmenili prístup, amputácia nebola potrebná a všetko dobre dopadlo.

Milan Hamada si zaslúži, aby sme na jeho meno a zápas za slovenskú kultúru nikdy nezabudli. Pre kultúrny národ je to povinnosť. Vlastne mu dĺžime ešte niečo viac.

Nech odpočíva v pokoji a nech mu je zem ľahká!