Pavol Minárik

Mnohí Slováci si zrejme kladú otázku, ako sa ich krajina, ktorá na jar patrila v zvládaní pandémie koronavírusu medzi najlepšie, počas druhej vlny stala jednou z najhorších. Zaujímavý názor k tejto otázke priniesol v Postoji Martin Šuster. Pretože s ním súhlasím, že „my ekonómovia milujeme problémy, na ktoré sa dá pozrieť z viacerých strán,“ dovolím si nadhodiť hypotézu, ktorú v debate zatiaľ veľmi nevidím.

Začnem rovno tým, že odmietnem premisu Martina Šustera a mnohých iných o tom, že „v prvej vlne krízy sme si možno nevedomky vybrali tú najlepšiu stratégiu”. Slovensko si možno vybralo najlepšiu stratégiu na dobré výsledky v prvej vlne, ale nedobrú stratégiu na zvládnutie pandémie.

Jednoducho, stratégia na maratón musí byť iná ako stratégia na stometrový šprint. Kto to napáli hneď na začiatku, bude síce chvíľu na čele pelotónu, no na ďalších kilometroch mu dôjdu sily. Už na jar som niektorých hrdých Slovákov upozorňoval, že zajace sa počítajú po hone, a vôbec nie som rád, že došlo na moje slová.

Zlá stratégia hneď od začiatku