Pápež nadobro ukončil konzervatívnu revoltu vo Švajčiarsku

Odvtedy sa veľa zmenilo. Zhruba 35 percent švajčiarskeho obyvateľstva sa dnes deklaruje ako katolícke a už len 30 percent sú protestanti rôznych denominácií. Drvivá väčšina švajčiarskych katolíkov by už historickej nálepke „ultramontanistov“ nerozumela – do Ríma majú totiž ďaleko. Vatikán má v záležitostiach švajčiarskej pobočky len obmedzené právomoci, funguje „duálny švajčiarsky systém“, suverenitu nad cirkevnými daňami má napríklad kantón, z čoho vyplýva veľký vplyv svetskej moci na chod cirkvi.

Hlavný prúd švajčiarskej cirkvi je dnes výrazne liberálny. Napríklad kath.ch, oficiálny web Konferencie biskupov Švajčiarska, prináša v niektorých dňoch viac textov od protestantských kazateľov a sekulárnych autorov ako od katolíkov. Keď švajčiarsky parlament nedávno hlasoval o zavedení manželstva osôb rovnakého pohlavia, prišiel kath.ch s titulkom: „Katolíci dúfajú v manželstvo pre všetkých – Katolíci vo Švajčiarsku sú nadšení.“ Na obrázku k článku bola silueta dvoch mužov s dúhovou vlajkou a s heslom It’s normal. Kresťanskodemokratická ľudová strana (CVP), scvrkávajúca sa reprezentácia švajčiarskych katolíkov v Spolkovej vláde, sa práve premenovala na Stred (Die Mitte).

Švajčiarske biskupstvá ako Bazilej a Sankt Gallen sú dlhoročné bašty progresívneho katolicizmu. Práve u sanktgallenského biskupa sa roky stretávali v absolútnom utajení cirkevní hodnostári, ktorí presadzovali reformy v cirkvi, medzi nimi kardináli Danneels, Kasper, Lehmann a Bergoglio. Zaprisahaný kruh, ktorému sa hovorilo „sanktgallenská mafia“, istým spôsobom vo Švajčiarsku pripravoval aktuálny pontifikát.

Zároveň je tu diéceza Chur, v mnohom výnimočná. Chur je najstaršie švajčiarske mesto, leží v údolí Rýna blízko hlavného hrebeňa Álp a je už od štvrtého storočia biskupským sídlom. Až do roku 1951 nosil churský biskup titul „kniežací biskup“.

Jadrom diecézy je riedko osídlený vysokohorský kantón Graubünden, ktorý svojou pestrosťou a trojjazyčnosťou tvorí také Švajčiarsko v malom. Len tu žije írečito švajčiarska národnosť rétorománov, len v tých izolovaných dolinách sa od neskorého stredoveku udržali tucty nezávislých sedliackych republík. V časoch reformácie tu nerozhodoval vladár, akej viery sa budú poddaní držať, ale hlasovali o tom slobodní občania každej dediny. Výsledok je, že k jazykovej pestrosti (úradnými jazykmi sú nemčina, taliančina a päť dosť rozličných „idiómov“ rétorománčiny) sa pridružila katolícko-evanjelická náboženská mozaika. Ani jedna dolina nie je jednoliata, napríklad veľký subregión Surselva je výrazne katolícko-rétorománsky, v politike kantónu sa hovorilo o „čiernej lavíne“ katolíckeho konzervativizmu zo Surselvy, no aj Surselva má nemecko-evanjelické, rétoromansko-evanjelické a paritné enklávy. Autora týchto riadkov fascinoval Graubünden natoľko, že o ňom napísal cestopisnú knihu. Kvôli až legendárnej neprístupnosti tých svojbytných vrchárov to bola nevďačná úloha.

Diéceza Chur je ale oveľa väčšia ako južnovýchodný kantón Graubünden, patrí k nej aj Urschweiz (pôvodne Švajčiarsko, doslovný preklad je Prašvajčiarsko), čiže tri kantóny, ktoré uzavreli v roku 1291 prvú zmluvu o konfederácii. A patrí k nej najľudnatejší švajčiarsky kantón, arciliberálny a kozmopolitný Zürich. Práve tam, v aglomerácii veľkomesta Zürich, žije väčšina z približne 680 000 veriacich tejto diecézy. Progresívni zürišskí svetobežci, zatvrdnutí prašvajčiarski nacionalisti a nezhovorčiví vrchári rétorománskeho, talianskeho a nemeckého jazyka – všetci sú pod churským biskupom. Samozrejme, že sa to nedá zvládnuť.

Pozoruhodné ale je, že práve z diecézy Chur vychádzajú, alebo v nej pôsobili, mnohé z najvýraznejších konzervatívnych osobností, ktoré nemeckojazyčný katolicizmus súčasnosti rodil. Churská diecéza požíva už 572 rokov neobvyklé privilégium – dómska kapitula si volí biskupa sama. Zaužívaným právom je, že pápež navrhuje troch kandidátov („terna“) a 22 dómskych kapitulárov si z troch vyberú jedného.

Dlhoročné churské nezhody vyvrcholili túto zimu do nevídanej konfrontácie: 23. novembra mali churskí kapitulári zvoliť nového biskupa a odmietli všetkých troch pápežových kandidátov. Bola to bezprecedentná facka pápežovi. František tento týždeň vrátil úder, trval na svojom a vymenoval jedného kandidáta z pôvodnej terny za biskupa, bodka.

Aby sme pochopili, čo sa tu stalo, musíme si predstaviť zopár z tých výrazných churských konzervatívcov.

Návrh pápežovej terny býva tajný, aj tak ale všetci poznáme tie tri mená. Všetci traja boli považovaní za „stredových“. Autor týchto riadkov pozná jedného z nich, prezradiť meno sa nepatrí, nie všetko z rozhovoru bolo určené pre verejnosť. Kapitulári údajne tomuto kandidátovi vyčítali, že nie je dosť diplomaticky zdatný pre takú háklivú pozíciu. Môžem to len potvrdiť, kandidát napríklad predo mnou posmešne spochybnil zázrak kanonizovaneho svätca, ktorého relikvie sú mu zverené, takéto vyjadrenia môžu pôsobiť pohoršujúco. Na druhej strane, reagoval hlboko dojatý na moju otázku, či dáva ľudom, o ktorých vie, že žijú dlhodobo v hriechu, sväté prijímanie. Dáva, ale láme mu to srdce. Na švajčiarske pomery asi nie je progresívcom.

Jedna z konzervatívnych tvárí churskej diecézy je jej doterajší referent pre médiá, čiže hovorca. Volá sa Giuseppe Gracia, je uznávaným spisovateľom, píše romány v nemčine a komentáre v najväčšom a jedinom tabloide Švajčiarska – v Blick-u. Ako je možné, že najčítanejší mainstreamový denník nechá každý druhý pondelok písať devótneho katolíka? Nuž, Gracia píše veľmi zábavne, s chuťou rozoberá progresívne šialenstvá, jeho kniha o stave slobody slova v západnej Európe sa volá Das therapeutische Kalifat (Terapeutický kalifát).

Druhá tvár churského konzervativizmu je končiaci pomocný biskup Marian Eleganti. Eleganti bol jedným z mála biskupov, ktorí už úplne na začiatku pandémie kritizovali kopírovanie svetských opatrení cirkvou. Pýtal sa: „Ako môžem od prijatia prijímania čakať nešťastie, kontamináciu a nákazu?“ Priznal sa, že vyprázdnenie sväteníc a zákaz prijímania do úst „sa mi nezmestí do srdca“. Churský pomocný biskup pripomenul, že veľkí svätci ako Karol Boromejský a Gregor I. Veľký organizovali počas morov procesie. Eleganti povedal: „Opatrenia sú kapituláciou viery pred vírusom.“

Tretia výrazná tvár Chury je takisto končiaci generálny vikár Martin Grichting. Práve tohto brilantného rečníka obviňujú liberálne kruhy, že podnietil vzburu v dómskej kapitule. Podľa uniknutého protokolu sa hlásil Grichting ako prvý o slovo a odpálil priam podpaľačskú reč: Vatikánska terna má podľa neho „umlčať hlas diecézy Chur, ktorá sa doteraz odkláňala od spoločenského mainstreamu“. Vyčítal progresívnym biskupom z Bazileja a Sankt Gallenu, že si v Ríme vylobovali toto zloženie terny. A povedal: „Očividne tu už nemá byť nikto, kto narúša progresivistickú líniu nemecko-švajčiarskych biskupov aj opátov a predstaviteľov štátno-cirkevnoprávneho systému.“

Grichting je známym kritikom duálneho švajčiarskeho systému, ktorému už venoval svoju (samozrejme v Ríme napísanú) dizertáciu. Už v tej doktorskej práci označil dualizmus za „trójskeho koňa“, ktorým „môže duch doby preniknúť do katolíckej cirkvi“, následkom toho „môžu ovce vládnuť svojim pastierom“. Grichting, ktorého v posledných rokoch považovali za sivú eminenciu diecézy, je pre establišment švajčiarskej cirkvi červené súkno. Po vzbure z 23. novembra zverejnil šéfredaktor kath.ch surové polemiky namierené proti Grichtingovi. Odmietnutie vatikánskej terny nazval „poslednou špinavou hrou“ Grichtinga a vyhlásil ho, s odvolaním sa na jedného anonymného kapitulára, za „chuligána“.

Grichting to asi naozaj prepálil, ešte len 53-ročný kňaz má svoju domácu kariéru nateraz za sebou. V danej chvíli možno očakávať, že smeruje do ústrania, ako už v rokoch 1998-2005, keď vládol v Chure umiernený biskup Amédée Grab. Vtedy robil veľkomešťan z zürišskej robotníckej štvrte, ktorému spolužiaci už na strednej hovorili „pápež“, farára na odľahlých lazoch. Hore v rétorománskej Surselve, 1346 metrov nad morom, v dedine Surcuolm. Tam sa staral neskorší „kardinál Richelieu churskej diecézy“ o maximálne sto farníkov, určite sa ale v domovine čiernej lavíny necítil zle. Autor tohto príspevku strávil raz na surselvskej dedinke časť adventu a Silvestra a môže dosvedčiť, že nezažil v rámci švajčiarskeho katolicizmu nič krajšie a zbožnejšie ako roráty v sursilvanskom jazyku, v rannej temnote a tichosti vysokých Álp. Po omši, keď niekde za bielymi kopcami začalo vychádzať slnko, stáli veriaci mlčky na hroboch svojich predkov. Bolo to silné.

Ak sa Grichting zase stiahne, bude švajčiarskej verejnosti chýbať. Údajný chuligán je totiž skvelý diskutér, ktorý vyniká fajnovým citom pre sebairóniu. V jednej zábavnej relácii švajčiarskej televízie sa predstavil ako very bad cop (veľmi zlý poliš) a prekvapil zabávačov bystrými pointami o prepychu v biskupskom paláci, o Adamovi a Eve, o samotnej švajčiarskej televízii. Je celkom možné, že si teraz už bývalý generálny vikár zaslúži nálepku zákulisného intrigána. Na druhej strane, nikdy nezostane nepovšimnuté, keď sa Grichting vyjadruje k témam našich čias. Trefne hovorí o islame, o genderizme, o 68-ičkároch, o náhradnom materstve, ktoré nazýva „otroctvo 2.0“.

Výreční konzervatívci ako Gracia, Eleganti a Grichting by sa nikdy nedostali do vysokých funkcií, ak by v Chure nepôsobili dvaja výrazne tradicionalistickí biskupi. Pravda ja taká, že tá diecéza je už 33 rokov bojiskom.

Začalo sa to v roku 1988, keď pápež Ján Pavol II. cirkevnoprávne korektne obišiel dómsku kapitulu a postupne presadil biskupa Wolfganga Haasa. Ohnivý tradicionalista Haas si u väčšinovo liberálnych churských katolíkov nikdy nemohol uplatniť svoju autoritu, štátno-cirkevnoprávne organizácie ho finančne bojkotovali. Martin Grichting, vtedy ešte mladučký chránenec Haasa, mohol v priamom prenose čerpať inšpirácie pre svoju dizertáciu.

Haas zastával churský úrad len od roku 1990 do roku 1997. Potom aj poľský pápež videl, že štiepenie diecézy je neúnosné až po hranicu nefunkčnosti. Niekto vymyslel geniálne operetné východisko: Lichtenštajnské kniežatstvo tradične tvorilo v rámci churskej diecézy bezvýznamný dekanát, viac si štátik s 27 000 katolíkmi ani nemohol nárokovať. No v roku 1997 povýšil pápež Lichtenštajnsko jedným šmahom rovno na arcidiecézu.

Tak sa stal rodený Lichtenštajnčan Haas prvým arcibiskupom svojej vlasti. Aj keď v obrovskom vesmíre rímskokatolíckej cirkvi ťažko nájdeme menšiu arcidiecézu, cítil sa Haas prvé roky medzi svojimi dobre. Majiteľ štátu, staré knieža Hans-Adam, je konzervatívnym katolíkom a brzdil svojím právom na veto demokratické iniciatívy na legalizáciu potratov a zavedenie registrovaného partnerstva. Lenže progres ide aj v superbohatom Lichtenštajnsku. V roku 2011 vyhlásil arcibiskup Haas, že v budúcnosti už nebude čítať slávnostnú omšu na štátny sviatok, lebo „by to bol nepravdivý a nečestný signál proti verejnosti“. Neoblomný reakcionár Haas sa tak dostal aj doma na okraj spoločnosti.

Počas pontifikátu Benedikta XVI. prebehlo menovanie biskupa podľa starodávnych pravidiel. Vatikán v roku 2007 preložil dómskej kapitule ternu s troma menami a kapitulári zvolili konzervatívca zo Surselvy – Vitusa Huondera. Samotný Huonder je duchovný intovert, no s jeho nástupom bila hodina Grichtinga, Elegantiho a Graciaho.

Mnohé z Haasových rokov sa opakovalo, len pomalšie. V roku 2011 zverejnilo 11 zo 17 dekanov vyhlásenie, v ktorom biskupovi vyčítali, že ich ženie do vnútornej emigrácie. Namiesto zaužívaného slova Seelsorger (dušpastier) použili pritom zvláštny rodovo neutrálny výraz „Seelsorgende“. Huonder sa obrátil na Rím a pokračoval s dôverou pápeža Benedikta v úrade. Rozruch vyvolal v roku 2013 jeho pastiersky list s názvom Gender – hlboká nepravda jednej teórie. Dostal za to viac ako 3 000 ďakovných listov, ale aj udania od mimovládky Pink Cross, ktorá biskupovi vyčítala, že údajne žiada trest smrti pre homosexuálov. Pre takýto skutok graubündenská prokuratúra však nenašla dôkazy a ukončila konanie.

Huonder paradoxne požíval podľa zdrojov autora aj osobnú dôveru pápeža Františka, ten mu v každom prípade po dosiahnutí vekovej hranice 75 rokov maximálne predĺžil mandát. Pápežovi zrejme už niekto priblížil situáciu, že ten Chur je na veky vekov horúci zemiak. František si dal s hľadaním nového biskupa na čas a vymenoval v roku 2019 apoštolského administrátora – a to toho Pierra Bürchera, ktorý na rozdiel od svojho slovenského nástupcu Dávida Tencera nevydržal v diecéze Reykjavík chlad a sopečný prach.

Až o rok a pol neskôr prišiel pápež so svojou ternou. A zožal nevídanú vzburu churskej kapituly. Pápež vyčkal ďalšie dva mesiace a pol a legálne prekonal veto kapitulárov. Za biskupa vymenoval jedného z kandidátov z pôvodnej terny, 72-ročného Josepha Mariu Bonnemaina. S Bonnemainom konzervatívni kapitulári údajne nemali väčší problém, vadil im najmä jeho pokročilý vek, churské výtržnosti teda o tri až päť rokov vypuknú opäť.

Nový biskup má krásne priezvisko, Bonnemain znamená „dobrá ruka“, tú zrejme má a bude ju aj potrebovať. Aby človek vnímal rozhádanosť diecézy, stačí krátka návšteva v Chure. Návštevnosť omší v katedrále bola posledné roky mizerná, v provizórnom chráme pravoslávnych churských Eritrejčanov sa zhromažďuje v nedeľu viacnásobok veriacich.

Nateraz sa zdá, že všetci katolíci diecézy majú z Bonnemaina radosť. Konzervatívci, lebo je aspoň členom Opus Dei, liberáli, lebo ho majú za pápežovho človeka. Bonnemain má široký horizont, vyrastal – ako Švajčiar s koreňmi vo francúzskom Švajčiarsku – v Katalánsku a rozpráva plynule po nemecky, španielsky, katalánsky, taliansky a francúzsky. Široko sa osvedčil, robil so študentmi, s robotníkmi, s roľníkmi aj so zdravotníkmi, od roku 2002 je tajomníkom komisie s názvom Sexuálne obťažovanie v pastorácii, a v časoch korony chodil vypomáhať do zürišskej covid-nemocnice. Najmä je to na rozdiel od mnohých iných skvelý diplomat.

Drzí konzervatívci Grichting a Eleganti už odstúpili, Bonnemain pre svoj projekt zmierenia potrebuje asi iných ľudí. Cirkevný web kath.ch – ktorému mimochodom už aj niektorí švajčiarski biskupi vyčítali zbytočne agresívnu líniu – tento týždeň triumfoval. Mladý šéfredaktor vyhlásil nového biskupa v editoriáli za „supermana“ a s tolerantnosťou typickou pre moderných liberálov dodal: „Kňazi, ktorí boli proti Bonnemainovi, by tiež mali s okamžitou platnosťou odstúpiť, alebo mlčať navždy. Diecézu Chur čakajú búrlivé dvadsiate roky. Pápež František, ďakujeme!“

Foto: wikimedia, flickr, fb, youtube, archív