Organizátor legendárnych akcií v Trenčíne: Z času na čas zaparkovala pred Hviezdou Lada kombi a vyhľadali ma súdruhovia

Pán Konečný, ako sa to začalo? Ako ste sa vôbec dostali do Hviezdy?

Vyrastal som v Trenčíne do roku 1969. Potom sa moji rodičia museli odsťahovať do iného mesta z dôvodu emigrácie príbuzných na západ a následnej výpovede otca zo zamestnania. Po vojenčine som sa v roku 1980 vrátil do Trenčína. Ako vyštudovaný konštruktér som sa chcel zamestnať v jednom z viacerých strojárenských podnikov v meste. To sa mi nepodarilo pre zlý kádrový profil.

Následne som sa na inzerát zamestnal na najväčšom stredoškolskom internáte v Trenčíne za mostami ako údržbár. Asi po roku sa uvoľnilo miesto osvetára v Opatovej. Táto práca ma oslovila, zoznámil som sa s mladými ľuďmi v obci a začal som v kultúrnom dome organizovať koncerty amatérskych skupín, divadelných súborov, ale aj výstavu o histórii Opatovej.

Tu som narazil na problémy s miestnymi funkcionármi komunistickej strany, ktorých som striedavo videl chodiť na stranícke schôdze a v nedeľu dopoludnia na omšu v miestnom kostole. Moje pôsobenie sa ukončilo bizarnou príhodou počas nedeľného divadelného predstavenia románu Ladislava Balleka Pomocník. Trenčianski ochotníci šťavnato stvárnili dej, ktorý je o medziľudských vzťahoch, vrátane ostrých dialógov. Po predstavení ma čakali pred kultúrnym domom miestni chlapi s vidlami, ktorých manželky a babky boli pohoršené z predstavenia. Nič iné mi nezostalo, len ujsť zadným vchodom. Takto sa skončila moja kariéra osvetára.

Kam viedli vaše kroky potom?

Následne som dostal ponuku pracovať v Okresnom osvetovom stredisku (OOS) v Trenčíne, ktoré sídlilo v budove kina Hviezda. V tomto období bol riaditeľom OOS Miroslav Kocian, ktorý nastúpil po pani Koníkovej. Písal sa rok 1982.

V tom roku som ešte v KD Opatovej zorganizoval prvý vianočný koncert rockových kapiel pre 150 ľudí (AB normal z Trenčína, City z Komárna, Paravion zo Žiliny a Demikát z Bratislavy). Bol to prelomový koncert. Kulturák vydržal dvojnásobnú presilu v počte divákov a dva nákladiaky aparatúry.

V budove Hviezdy (okrem Okresného osvetového strediska) bolo v tomto období jediné funkčné kino v meste s kapacitou 398 osôb, ale tento priestor sa využíval aj ako koncertná a divadelná sála. Bol funkčný aj klub Lúč, v ktorom sa konali obľúbené diskotéky a z času na čas koncerty, besedy a iné.

Okresné osvetové stredisko bola organizácia, ktorej úlohou bolo evidovať a rozvíjať tradičné aj netradičné umenie v okrese a podporovať folklór, výtvarníkov, fotografov, sochárov, hudobníkov a iných amatérskych umelcov. Ale malo aj oddelenie mimoškolskej výchovy a vzdelávania, ktoré okrem kurzových činností malo aj ideologickú úlohu, organizovať takzvané odpútavacie podujatia s dôrazom na zníženie účasti ľudí na cirkevných akciách, ako boli omše, púte a podobne.

Ako posledné oddelenie, ktoré bolo významné pre túto dobu, bolo oddelenie NAaP, čo znamenalo oddelenie Názornej agitácie a propagácie. Malo za úlohu aj propagáciu kultúrnych a spoločenských akcií pomocou všakovakých transparentov, panelov a plagátov. Ale v skutočnosti bolo zamerané najmä na komunistickú propagandu. Sídlilo naproti Hviezdy v tehlovo-papundeklovej budove.

Jedna z posledných výborných akcií za éry OOS a vtedajšieho šéfa Miloša Žáčika v Lúči sa uskutočnila v auguste 1983. V tomto období popularizoval reggae hudbu na Slovensku Miro Bruna, brat architekta Jula Brunu. Hybnou silou reggae bola výborná speváčka Jana Pope Kratochvílová s kapelou Heval. V Lúči sa odohral koncert trenčianskej kapely AB normal s hosťami Janou Kratochvílovou, bubeníkom Pražského výběru Jiřím Hrubešom v štýle reggae. Koncert bol inšpirujúci pre vznik nových undergroundových a novovlnových kapiel v Trenčíne.

Čo sa zmenilo po delimitácii?

Na konci roka 1983 došlo k významnej zmene v histórii budovy kina Hviezda – delimitácii. Novým prevádzkovateľom Hviezdy sa stalo Mestské kultúrne stredisko (MsKS), ktoré sa sťahuje z bývalých priestorov nad pasážou Zlatá Fatima. OOS odišlo do iných priestorov.

Mestské kultúrne stredisko (MsKS) malo pôsobnosť nielen v centre mesta, ale aj v takzvaných satelitoch, napríklad Kultúrne stredisko Dlhé Hony (prezývané Centrálka) a Kultúrne stredisko Sihoť. Riaditeľom bol Jozef Vakoš. Po delimitácii mi bolo ponúknuté miesto vedúceho kina Hviezda po pani Klčovej, ktorá ma okrem iného zaučila, ako rezervovať miesta na sedenie v oficiálne neexistujúcej rade sedadiel (18 miest) na balkóne kina. Miesta využívali prominenti tejto doby na „západné“ kinotrháky. Bolo to jediné funkčné kino v meste.

Druhé kino Moskva (teraz Metro) bolo opäť otvorené po rekonštrukcii až v roku 1985. Najväčší trhák bol Jakubiskov veľkofilm Tisícročná včela, ktorý Hviezdu beznádejne vypredal na viac ako dva týždne. Rekordy lámal aj Hriešny tanec s Patrickom Swayzeim a Jennifer Grey. Obdobná situácia bola aj s predstaveniami Radošinskeho naivného divadla (RND), ktoré boli okamžite vypredané. Protekčné vstupenky žiadali hlavne tí, ktorých sa „naivné príbehy“ Stanislava Štepku priamo aj nepriamo týkali.

Okrem vedúceho v kine som pracoval aj ako kurič v kotolni, ktorá bola technicky dosť zaostalá a občas to tam aj trochu buchlo, prípadne sa dalo jemne priotráviť, ale mali sme šťastie. Nakoľko som bol aj muzikant, vypomáhal som aj ako javiskový majster pri koncertoch a divadlách. V roku 1986 sme sa s manželkou nasťahovali do domovníckeho bytu.

Koncom roka 1985 bol v meste slávnostne otvorený Okruhový dom armády (ODA), v ktorom boli reprezentačné priestory využívané hlavne armádou a politbyrom KSS. Malo to jednu výhodu – že sa konečne oslavné podujatia, takzvané slávnostné akadémie na počesť napríklad Víťazného februára a „VOSR“, presťahovali do ODA. Všetky ostatné kultúrne a spoločenské akcie organizované MsKS z Hviezdy boli v ODA za úhradu.

Kuriča ste nerobili dlho. Ako sa začala vaša kariéra organizátora podujatí „všeho druhu“?

Po istej dobe mi riaditeľ Mestského strediska ponúkol novú prácu na oddelení záujmovo-umeleckej činnosti (ZUČ). Práca spočívala v organizovaní koncertov, divadelných predstavení a inej profesionálnej a amatérskej produkcie pre občanov mesta. Okrem toho aj čiastočnú starostlivosť o domáce súbory, ktorých zriaďovateľom bolo aj MsKS. Táto práca ma zaujala a pripomenula mi moju krátku kariéru osvetára v Opatovej.

Nakoľko moje kolegyne na oddelení organizovali vystúpenia hlavne profesionálov, ako boli napríklad Helena Vondráčková, Hana Hegerová, Elán, Modus, Team a mnoho ďalších interpretov, ja som sa mohol zamerať na inú sféru, ktorá vyplývala aj z môjho postoja k socialistickej kultúre. Išlo o koncerty alternatívnej a undergroundovej scény, ktorá nemala u nás slobodný priestor. Bolo totiž podmienkou pre koncertnú činnosť mať zriaďovateľa, v prípade profesionálov vás musela zastupovať monopolná umelecká agentúra Slovkoncert na Slovensku a Pragokoncert v Čechách. A k tomu cenzúra.

Takže ako sa dali zorganizovať takéto akcie? Oficiálne cez môjho zamestnávateľa to nešlo, takže mi napadla myšlienka založiť pri folklórnom súbore Družba, ktorého zriaďovateľom bola práve MsKS, základná organizácia SZM, ktorá mohla mať zriadený oficiálny účet v banke – sporiteľni a takto zriadený subjekt mohol vykonávať aj umeleckú a organizačnú činnosť, za ktorú mohol v zmysle vtedajších zákonov požadovať odmenu prípadne opačne vyplácať.

Týmto prvým krokom som mohol organizovať aj koncerty. Druhým krokom bolo, že takto sme mohli vyplácať slobodných umelcov, osoby, prípadne skupiny ľudí bez zriaďovateľa. Stačil občiansky preukaz a podpísaná dohoda o vykonaní práce.

Ale vystúpenia umelcov boli veľakrát „na hrane“ vtedajšej ideológie, a to prebiehali v centre mesta, kde oproti v budove sa vyučovalo VÚML (večerná univerzita marxizmu-leninizmu) a v druhej budove sídlil predvoj KSS, teda okresná centrála SZM.

Ako sa hovorí, pod lampou je najväčšia tma. Takto sa nám podarilo privítať v kine Hviezda, prípadne v klube Lúč vlastne celú nezávislú scénu 80. rokov. Vystúpili v nej Jaromír Nohavica, Pavel Dobeš, Karel Plíhal, Ivan Hoffman, Jakub Noha, Juraj Bindzár, Vladimír Merta, Z kopce, Mňága a Žďorp, Zuzana Homolová, Pepa Nos, Ciment, Vašek Koubek, Vladimír Mišík & ETC, Betula Pendula, Jiří Dědeček, Iva Bittová & Pavel Fajt, Dunaj, Michal Prokop & Framus Five, Masomlejn, Avocado, Betónová záhrada, Karpatské chrbáty, Törr, Citron, Arakain, Vitacit, Babalet, Abraxas a mnohí ďalší.

Samozrejme, dali sme šancu aj domácim: Stonohad, Pavučiny, Musica Poetica, začínajúce undregroundové ikony CHVM (Chór vážskych muzikantov) a BLAS (Bez ladu a skladu), ktorí pomohli vzniku festivalu Gympel Rock na Gymnáziu v Trenčíne, ďalej Home Made, ŠMOKS, AB normal, Ajhľa, Hoja Ďuňďa, Ivan Masaryk, Dvojité Ž a mnohým ďalším.

Spomínali ste, že v meste bývali stretnutia členov KSS a v blízkosti Hviezdy fungovala večerná univerzita marxizmu-leninizmu. Propagovať takéto akcie ste nemohli masovo. Ako sa ľudia o koncertoch dozvedeli?

Propagovať tieto akcie cez vtedy fungujúce masmédia (plagáty, vývesky a trenčianske noviny, rozhlas po drôte) nebolo možné, pretože by sa to skončilo okamžitým stopnutím a je možné, že by som skončil aj ako kurič vo Hviezde. Takže informácie sa zdieľali ústne a plagátiky sme vylepovali na dohodnutých miestach.

Návštevnosť bývala od 30 ľudí až po vypredané. Raz sme sa zmestili do Lúču a raz sa hralo v kinosále. Bez výraznej pomoci priateľov by tieto akcie nemali šancu na úspech. Produkčne mi pomáhal Milan Repka, ktorý bol priateľom výborného dramaturga z Valašského Meziřičí Karla Prokeša, ktorý je dušou známeho multižánrového festivalu Valašský Špalíček. S organizáciou mi pomáhali Martin Barčák, Martin Steininger, Miloš „Slemo“ Slemenský, Tono „Šokec“ Pažítka, Peter „Bosa“ Szabo, Luboš Domin a ďalší, ktorých som nespomenul.

Spomeniete si na nejaký zaujímavý moment z koncertu, ktorý vám utkvel v pamäti?

Nedávno mi jeden taký moment pripomenul skvelý gitarista Joe Hajšo. Na koncerte Jaromíra Nohavicu mu počas koncertu praskla struna na jeho akustickej gitare a nemal so sebou náhradnú. Ako predskokan hrala kapela s Joeom Hajšom, ktorý mu požičal svoju elektrickú gitaru. Prvýkrát hral svoj koncert na elektrickú gitaru a znelo to veľmi dobre. Po koncerte na posedení v Lúči sme sa spolu rozprávali, že by to mohol skúsiť s elektrickou gitarou a aj s kapelou. A tak sa aj stalo na ďalšej koncertnej platni.

V klube Lúč tradične zostávalo po koncerte jadro fanúšikov a organizátorov spolu s účinkujúcimi. Pri pohári najlacnejšieho červeného vína z Prioru a horčicových chleboch s turistickou salámou sme sa snažili pri debate „prefarbiť šeď tých dní na modrú, slobodnú.“

Náš domovnícky byt sme nie raz poskytli na prespanie hudobným hosťom, ktorí na druhý deň ráno obdivovali výhľad z terasy domovníckeho bytu na Trenčiansky hrad.

Aby som uspokojil aj heavy-metalistov z celého Považia, pozval som do Trenčína black-metalovú kapelu Törr z Prahy. Koncert bol vypredaný a kapela „šlapala“ šialeným tempom. Pod publikom „kľaklo“ prvých 5 rád sedadiel v kinosále. Našťastie, metalová jazda sa skončila bez ujmy na zdraví. Na druhý deň bolo prvé filmové predstavenie o 16:00. Po koncerte nasledovala ďalšia nočná šichta, aby sme dali celú sálu do poriadku.

Tieto koncerty ste robili komunistom priamo pod nosom. Nemali ste s nimi problémy?

Z času na čas zaparkovala pred Hviezdou Lada kombi a vyhľadali ma súdruhovia, ktorí mi zariadili, že som sa po škole nezamestnal vo svojej profesii. Vypytovali sa ma, ako sa mi darí v práci, ako som spokojný so životom v socialistickej republike a ako sa majú moji príbuzní na západe. V túto chvíľu som si myslel, že je koniec. Po roku 1988 som však už Ladu kombi nevidel.

V piatok a v sobotu sa v Lúči konali pravidelne diskotéky, v podstate v jedinom klube v Trenčíne. Obyčajne sa striedali dvaja diskotekári Mišo Csillagi a Roman Fabián. Ako hosť počas vojenčiny hrával aj dnes veľmi známy diskotekár a majiteľ dnes najväčšieho diskoklubu na Slovensku Ministry of Fun v Banskej Bystrici Rudolf Tuček. V tomto klube účinkovali všetky svetové mená elektronickej hudby.

V roku 1985 klub Lúč vykradli. Je pravda, že vás z krádeže podozrievali?

V tej dobe neboli žiadne elektrické ani mechanické alarmy či zabezpečenia, takže stačilo vypáčiť okná a zvuková aparatúra Rudolfa Tučeka bola fuč. Aj mne zmizla časť kapelovej aparatúry, ktorú som v klube poskytoval kapelám na cvičenie. Pri vyšetrovaní na VB to dopadlo tak, že som ako podozrivý vo vyšetrovačke strávil 48 hodín. Mal som vtedy pocit, že je to celé narafičené. Zlodej sa nikdy nenašiel a diskotekár zostal bez aparatúry.

Spomeniete si na najvýznamnejšie podujatia, ktoré ste vtedy organizovali?

V roku 1983 dostala začínajúca Tublatanka pozvánku od Riša Müllera na vystúpenie na festivale Mladá vlna ´82 v Bratislave. Tam som sa zoznámil s Martinom Sarvašom, textárom a manažérom Tublatanky. Ponúkol som im účasť na vianočnom koncerte v Trenčíne. Bol to ich prvý koncert mimo Bratislavy. Potom sme spolu spáchali koncerty v športovej hale a odskúšal som s nimi aj koncert na Trenčianskom hrade.

Dovtedy na hrade nerobil nikto takéto veľké koncerty. Bolo to logisticky náročné. Problém bol s prudkou cestou a úzkym podjazdom pod bránami. Stalo sa nášmu šoférovi, že mu počas prípravy jedného koncertu na dodávke Škoda 1203 aj s naloženou aparatúrou rupli brzdy. Našťastie, o pár metrov dole ju oprel o pokladňu. Koncerty limitovalo aj počasie. Ale odvážnym šťastie praje. Pri týchto koncertoch sme mali niekedy „bloknutú“ aj kinosálu vo Hviezde.

Za zmienku stojí aj koncert pražskej kapely Stromboli z roku 1987 s Michalom Pavlíčkom a Bárou Basikovou. Koncert je pre mňa dodnes na hrade hudobne neprekonaný.

Posledným koncertom v roku 1990, ktorý som už mohol spoluorganizovať s MsKS, bol koncert Karla Kryla na Trenčianskom hrade. „Básnik s gitarou“ predviedol silné posolstvo, ktoré je aj dnes aktuálne. Na koncerte bolo cez 3 000 ľudí.

Počas 80. rokov bolo vo Hviezde veľmi rušno. V 70. rokoch, v období silnej normalizácie, fungovala Hviezda viac-menej uniformne. Keď som tam nastúpil, priestory Hviezdy boli už technicky zastarané, ale podarilo sa niečo zmodernizovať – nová zrkadlová sála, úprava klubu Lúč, oprava okien a kotolňa prešla rekonštrukciou.

Nežná revolúcia v novembri 1989 sa takisto dotkla kina Hviezda. V prvých dňoch prebiehali zhromaždenia ľudí na Mierovom námestí. Ozvučenie na vlečke (pódium) bolo z Hviezdy. Po zriadení koordinačného výboru VPN v Trenčíne som poskytol svoju kanceláriu a zasadačku na 1. poschodí pre potreby hnutia VPN. To bolo asi na 3 týždne do doby, kedy komunisti vyprázdnili priestory „Bieleho domu“.

Dnes zdiaľky sledujem rekonštrukciu Hviezdy a spomínam na 11 rokov môjho života v kine Hviezda. Dúfam a prajem jej, aby v novom Kultúrno-kreatívnom centre Hviezda bolo rušno.