Výtvarné umenie aj ťažká technika. Toto je príbeh podzemnej dráhy metro

Podložie rieky Temže tvoria bahnité sedimenty a tekuté piesky. Hoci tieto extrémne podmienky preverili geniálnosť Brunelovho raziaceho štítu, tunelovanie bolo ťažké a nebezpečné.

Práce na dlhší čas zastavili dve vážnejšie zatopenia, pri ktorých zahynulo niekoľko robotníkov a mladý Brunel bol ťažko ranený. O vlások unikol smrti. Voda ho zhodila z tunelovacej plošiny, upadol do bezvedomia a vlna ho doplavila k opačnému koncu tunela. Brunel sa z tohto zranenia nikdy úplne nezotavil.

Napriek ťažkostiam dokončili prvý podvodný tunel v roku 1843 a dnes ho využíva linka East London Line.

Metro v Budapešti

Po vybudovaní metra v Londýne sa rozhodla aj Budapešť, že si postaví podzemnú dráhu.

Andrássyho ulica bola v 19. storočí jedna z najdôležitejších tepien mesta a spájala centrum Pešti s novou zástavbou. Keďže táto ulica bola preťažená dopravou, bolo treba vybudovať alternatívu.

Linku metra začala stavať Budapeštianska železničná spoločnosť. Musela však splniť podmienku, že podzemná dráha sa stihne postaviť do osláv tisícročného osídlenia strednej Európy Maďarmi.

Budapeštianske metro postavili pomerne rýchlo. V roku 1896 bolo v prevádzke, a to za 20 mesiacov od začatia výstavby. Mnoho okolností však stavbu uľahčovalo. Pôda bola pevná a relatívne ľahko sa v nej kopalo. Tunel bol plytký a viedol priamo pod vozovkou.

Budapeštiansky magistrát si želal, aby boli jednotlivé stanice estetické. Brány zastrešených vstupov na uliciach a schodiská vedúce k nástupištiam zdobili tepané liatinové mreže. Steny staníc a schodiská zase vyzdobili jemnými vzormi z hnedých a bielych glazovaných kachličiek od výrobcu čínskej keramiky Zsolnaya z Pécsi.

Vlaky poháňané lanom

K najstarším podzemným dráham patrí metro v škótskom Glasgowe nazývané aj mechanický pomaranč. Toto prirovnanie získalo vďaka oválnemu tvaru.

Metro bolo v začiatkoch jedinečné tým, že vlaky boli poháňané obežným lanom. Vozne prenášali do depa žeriavy.

Tragický požiar

V Paríži otvorili podzemnú dráhu až v roku 1900 na počesť Svetovej výstavy, ktorá sa konala v meste.

Pri budovaní tunela využívali belgickú metódu, pri ktorej najprv vykopali malý úsek, ktorý podopreli a zastrešili tehlovou klenbou.

Linku otvorili pod názvom Métropolitain (podľa prepravcu Compagnie du chemin de fer métropolitain de Paris). Názov neskôr skrátili na Métro, ktorý sa v Paríži používa dodnes. Skratka metro sa neskôr rozšírila do celého sveta.

V roku 1903 došlo v parížskom metre k tragickému požiaru. Ku koncu večernej dopravnej špičky spôsobil skrat v motore hnacieho vozňa požiar a drevené časti karosérie začali horieť. Pri požiari zahynulo 84 ľudí. Po tejto tragédii všetky drevené motorové vozne prestavali. Parížske metro objednalo nový systém, vďaka ktorému motory mohli pracovať tak, že ak by jeden prestal fungovať, mohol vlak pokračovať v ceste.

Natlačení ako sardinky

V druhej polovici 19. storočia boli v niektorých veľkých mestách Spojených štátov v prevádzke rozsiahle siete podzemných lanoviek. V San Franciscu jazdia podobné lanovky dodnes.

V Bostone elektrifikovali jednu trať, po ktorej jazdilo 22 vozňov. Pokus bol veľmi úspešný a obyvatelia boli nadšení. Boston sa tak stal priekopníkom v prevádzkovaní električiek.

Na konci 80. rokov 19. storočia však došlo v uliciach Bostonu ku kolapsu. Ulicu Tremont Street upchalo množstvo električiek. Boston preto začal hľadať nové dopravné riešenia.

Podzemná dráha Tremont Street Subway, ktorú otvorili v roku 1897, sa inšpirovala budapeštianskou dráhou metra. Vchody do metra zdobili viktoriánske strechy.

Otvorenie podzemnej dráhy malo veľký úspech. Ľudia sa tlačili, aby sa mohli prvýkrát previezť metrom. Noviny Boston Evening Record pri tejto príležitosti napísali: „Priestor medzi sedačkami bol plný ľudí, ktorí stáli. Na nástupištiach sa ľudia tlačili ako sardinky. Na každej stúpačke stáli ľudia v dvoch radoch a oba nárazníky sa zaplnili tak, že by sa tam nevošla ani mucha!“

Architektonické diela

Tvorcovia metra si väčšinou dávali záležať na tom, aby stanice vyzerali reprezentatívne.

Švédsky architekt Alfred Grenander navrhol budovy berlínskeho U-Bahnu v duchu hnutia Bauhaus. Ide o strohé, funkcionalistické priestory, v ktorých priznali tehly a betón. Esteticky výraznými sa stali aj nadzemné viadukty berlínskeho metra.

K architektonicky hodnotným patria aj stanice metra v Moskve. Sú navrhnuté tak, aby cestujúci na prvý pohľad poznali, kde sa práve nachádzajú. Neoklasicistické steny a stropy sú obložené lešteným mramorom a žulou.

Milovníci umenia oceňujú stanice metra v Štokholme. S návrhom na výtvarnú výzdobu prišli v 50. rokoch umelci Siri Derkert a Vera Nilsson. Umiestnenie umeleckých diel v stanici T-Centralen vzbudilo veľký ohlas, a tak sa pokračovalo v rovnakom štýle aj v ďalších štokholmských staniciach.

Jedinečné je metro vo Washingtone. Stanice sa vyznačujú jednotným vzhľadom a symetriou. Výrazné sú kazetové stropy z betónu, ale aj mrežové oceľové konštrukcie, ktoré zastrešujú presklený vstup do staníc metra.

Pôsobivé je metro v Prahe. Trasu A zdobia lesklé kovové motívy v tvare misky v rozličných odtieňoch, ktoré dráždia oko a priťahujú pozornosť. Ide o poctu kinetickému umeniu Victora Vasarelyho či pohyblivým sochám Alexandra Caldera. Svetlo dopadajúce na vystúpené a vtlačené miskovité tvary vytvára ilúziu, akoby sa tieto útvary vznášali. Vzniká tak dojem pohybu aj pre človeka, ktorý nejde vo vlaku, ale na stenu sa iba pozerá.  

• 

• 

• 

• 

Výtvarné plagáty

S kultúrou metra sa spája aj vizuálne umenie. V roku 1908 spustila spoločnosť londýnskeho metra kampaň, v ktorej propagovali cestovanie za zábavou mimo dopravnej špičky.

Za fenoménom úspechov plagátov metra stál najmä Angličan Frank Pick. Bol to vyštudovaný právnik, ktorý v roku 1908 nastúpil do spoločnosti londýnskeho metra ako manažér pre propagáciu. Spolupracoval s rôznymi umelcami, ktorí tvorili nápadité reklamy.

Plagáty neustále pripomínali cestujúcim zaujímavé miesta na vidieku, čerstvý vzduch a romantickú prírodu. Boli to miesta, kam sa bolo možné dopraviť metrom. Propagovali aj rôzne sezónne atrakcie: Wimbledon, závod Boat Race, kriket v Lords, finále FA Cupu, autosalón či letné a zimné výpredaje.

• 

• 

• 

Kultúra graffiti

S podzemnou dráhou sa spája pouličné umenie graffiti. Ide aj o symbolický význam. Podzemie je totižto miestom pre marginalizované skupiny a rôzne subkultúry.

Na konci 60. a začiatku 70. rokov sa grafitti začínajú objavovať v newyorskom metre. V tomto období sa New York považoval za nebezpečné miesto. Nálada obyvateľov bola pochmúrna a beznádejná. Mesto zasiahla hospodárska kríza a o prácu prišlo mnoho ľudí. To zanechalo stopu v dospievajúcej mládeži, ktorá v betónovej džungli hľadala únik a dobrodružstvo.

Na vlakoch zanechávali svoje podpisy, ale aj vtipy, spoločenské komentáre či vyhrážky. K najznámejším sprejerom tohto obdobia patria Taki 183, Phase 2, Daze, Bill Rock alebo Lady Pink.

Metro lákalo sprejerov preto, lebo ich graffiti videlo na pomaľovanom vlaku veľké množstvo ľudí.

V niektorých mestách nechávajú pomaľovať metro graffitami účelovo. Napríklad železničná spoločnosť v Barcelone najala sprejerov, aby pomaľovali panely na stanici Hostafrancs. Aj v Berlíne či Holandsku nechali vyzdobiť veľké úseky stien výraznými abstraktnými a surrealistickými motívmi.