Čo bude z Bieloruska po vojne? Spojenec Číny, súčasť Ruska alebo niečo iné?

To všetko je však len úvod k tomu, čo dnes Bielorusko znamená na šachovnici. Málokto pochybuje, že rozhodujúce slovo budú mať veľmoci.

Bielorusko pôsobí raz ako slabý, raz ako dôležitý štát. Len relatívne nedávno média rozšírili zvesti o zhoršenom zdravotnom stave dlhodobého bieloruského diktátora Alexandra Lukašenka. Pochopiteľne, vyvolalo to vlnu hypotéz o budúcnosti celej krajiny, keďže v Minsku nemajú vyriešenú otázku nástupníctva. Hoci sa neskôr fámy ukázali ako veľmi prehnané, otázky zostali: Akým smerom pôjde Bielorusko ďalej? Čo čaká túto krajinu?

Chvíľami sa zdá, že sa už dostalo do väčšieho područia Ruska, a chvíľami sa zdá, že ani nie. S tým, ako sa spolu s Ruskom stalo Bielorusko v Európe vyvrheľom (viď blokáda športovcov), aký-taký kontakt s Minskom udržuje ešte Budapešť, aj to k veľkej nevôli Američanov a Západu. Súčasne s tým rastie napätie s Poľskom a Pobaltím. Inak povedané, situácia je neurčitá. A niečo také je to dosť typické pre krátke dejiny Bieloruska.    

Neurčitá krajina

Podľa niektorých etnografov sa tento východoeurópsky národ sformoval v 17.-18. storočí, na základe konvergencie obyvateľstva susediacich častí Ruska, Poľska a Litvy, na územiach, kde sa usídlili potomkovia slovanských, baltských a finouhránskych kmeňov (sú aj iné koncepty). Nemali však štátnosť a až do 19. storočia si ani neuvedomovali svoju identitu. Aj pomenovanie a sebaidentifikácia, že sú „Bielorusmi“, sa ustálilo až koncom 19. storočia.

V roku 1919 Bielorusi uskutočnili prvý pokus a pokúsili sa vytvoriť samostatný štát. Dôsledkom bola Litovsko-Bieloruská republika, ktorá však prežila len niekoľko mesiacov. Potom vznikla „socialistická“ Bieloruská republika, ktorá sa nečakane stala spoluautorom až niekoľkých svetových historických udalostí. Tento „čerstvo upečený“ štát bol napríklad jedným zo štyroch zakladateľov Sovietskeho zväzu a po druhej svetovej vojne sa zúčastnil aj na založení OSN, kde Bielorusko dostalo trvalé miesto.

Takúto poctu si zaslúžilo vďaka mimoriadnemu príspevku Bielorusov k víťazstvu nad fašizmom a obrovským obetiam, ktoré Bielorusi vo vojne utrpeli. Preto Bielorusko, podobne ako Ukrajina, obsadilo miesto medzi vojnovými víťazmi, hoci vtedy tieto sovietske republiky nemali blízko k samostatnosti. Mnohí historici sa dodnes čudujú týmto rozhodnutiam, ktoré boli robené pod vplyvom emócií. Hneď po najhoršej vojne v dejinách ľudia aj svetoví lídri uvažovali v úplne iných kategóriách, ako je to teraz.

V Sovietskom zväze Bielorusko považovali za najbližší a k Moskve najlojálnejší subjekt zväzu. Dejiny však vedia mať zmysel pre iróniu a Bielorusko, tento spoluzakladateľ Sovietskeho zväzu, sa paradoxne stalo aj jeho hrobárom. Práve na jeho území prezidenti Ruska, Ukrajiny a Bieloruska podpísali Belovežskú dohodu o likvidácii Sovietskeho zväzu.

Potom sa Bielorusi, akoby vystrašení z toho, čo urobili, rovnako náhle vrátili do svojho obvyklého lojálneho stavu k Moskve. Kým nezávislá Ukrajina sa kyvadlovým spôsobom začala vzďaľovať od Ruska, Bielorusko sa k nemu, naopak, vzdorovito približovalo – až to viedlo k vytvoreniu nového (voľnejšieho) zväzu.

V superpozícii

Už som v Štandarde písal o podivuhodnom osude tohto spoločného štátu, ktorý je podobne ako Schrödingerova mačka v superpozícii – je súčasne živý aj mŕtvy. Alebo, ak chcete, pripomína inú mačku – Škľabku, postavu z Alenky v ríši divov, ktorá tu bola len pred chvíľou, no rozptýlila sa do vzduchu a zanechala za sebou len úsmev (presnejšie – výsmech z nenaplnených očakávaní). 

Po vlne protestov, ktoré otriasli Lukašenkovým režimom pred troma rokmi sa zdalo, že Bielorusko bude rýchlo smerovať k integrácii s Ruskom. To je niečo, čo dávnejšie desí aj EÚ, preto sa tomu z času na čas snaží politicky predísť (a rolu v tom zohrávala aj slovenská diplomacia počas pôsobenia veľvyslanca Miroslava Mojžitu). Nedošlo k tomu ani teraz, všetko sa opäť obmedzilo na rozhovory, ktoré neviedli ku konkrétnym dôsledkom. Iné problémy prevážili.

A práve vypuknutie vojny na Ukrajine otvorilo Bielorusku nové nečakané príležitosti. Teraz už tento štát nie je pre Rusov vazalom, ale dôležitým (a takmer jediným) spojencom. Na svoje územie dostali ruské jadrové zbrane (hoci niektorí pozorovatelia pochybujú, že sa tak skutočne stalo) a napriek všetkým sankciám si Bielorusko posilnilo svoje medzinárodné postavenie. Zároveň sa sebe vlastným charakteristickým a neurčitým štýlom nezúčastňuje vojny a dokonca sa zúfalo snaží udržať aspoň nejaké kontakty s Ukrajinou a Európou.

Novým prekvapením bola nedávno úloha Bieloruska a jeho prezidenta počas takzvaného Prigožinovho „pokusu o puč“. Alexandr Lukašenko dostal čestnú úlohu sprostredkovateľa medzi Kremľom a „vzbúrenými“ žoldniermi, ktorých časť sa napokon (hoci nie je jasné v akom rozsahu) rozmiestnila v Bielorusku, zjavne s cieľom provokovať Poľsko a odviesť jeho pozornosť od ukrajinských záležitostí.

Vedenie NATO už vyhlásilo, že prípadný konflikt medzi Poľskom a Bieloruskom nebude považovať za vec, ktorá by súvisela s celou Alianciou. Ani Rusko by s tým formálne nemalo nič spoločné, veď Putin predsa rozhodol, že žoldnieri zo skupiny Vagner sú zakázaní zákonom a formálne vôbec neexistujú, preto za nich štát nenesie žiadnu zodpovednosť (niečo podobné sa ukázalo už v Sýrii, keď tam Američania akoby náhodou v krátkej niekoľkohodinovej vojne zničili skupinu Vagnerovcov, Rusko ani neprotestovalo).

Kremeľských jastrabov určite mohlo napadnúť, že by sa im hodil ďalší front v Európe, ideálne bez rizika priamej kolízie s celým NATO. Ruské vedenie je posadnuté túžbou potrestať Západ a podľa niektorých pozorovateľov je schopné vyprovokovať nový konflikt s úplne nejasnými vyhliadkami. Keby sa tak stalo, ešte viac by to zvýšilo dôležitosť a význam Bieloruska, nielen pre Moskvu. Na druhej strane, Bielorusov nič tak nespája a nedesí ako hrôza veľkej vojny, ktorá zostala v kolektívnej pamäti národa.

Sú však aj iné veľmoci, ktoré majú v regióne svoje záujmy.

Európske predmostie Číny

V Štandarde sme už písali, prečo je Bielorusko lukratívne pre Čínu. Napokon, Peking tam už investoval obrovské peniaze. Čína by tam mohla mať výrobné zariadenia aj isté centrum (hub) pre svoje produkty, určené európskym spotrebiteľom. Niečo ako predmostie svojich záujmov a vplyvu tesne pri hraniciach EÚ. Niektorí experti preto naznačujú, že je to práve Čína, kto brzdí integráciu Bieloruska a Ruska, pretože jej niečo také nevyhovuje.

Rusi, prirodzene, sa na túžby Číňanov vytvoriť zo susednej krajiny svoju základňu pozerajú bez štipky nadšenia: Čína je dnes priateľský štát, ale ktovie, ako to bude zajtra. Teraz však potrebujú podporu Číny a otvorene neprotestujú proti jej tichej expanzii.

Istým obmedzením pre realizáciu čínskych zámerov v Bielorusku je absencia prístupu k moru. Momentálne Čína využíva litovské a ruské prístavy, no Litva im to môže kedykoľvek zablokovať. Pozemná časť krátkej cesty z Petrohradu vedie tiež cez hranice pobaltských štátov. Spoľahlivá tak zostáva len dlhá obchádzka alebo cesta cez celú Sibír.

Tu niektorí odborníci vidia hnaciu silu možného vývoja udalostí. Za priaznivých okolností môže Bielorusko získať požadovaný prístup k Baltskému moru na úkor Litvy alebo Poľska. Potom by aj čínske predmostie dávalo väčší zmysel. To si však vyžaduje jasné víťazstvo Ruska na Ukrajine a prelomenie bieloruských síl do Pobaltia, ktoré je tiež kryté NATO. Otázkou je, či práve to nebude skrytá úloha pre vagnerovcov.

Hmlistá budúcnosť

Takýto vývoj situácie so zmenou hraníc viacerých štátov v Európe momentálne nevyzerá veľmi presvedčivo. Ale je jasné, že víťazstvo Ruska vo vojne nad Ukrajinou môže viesť k jej rozdeleniu a v tomto prípade má Bielorusko veľkú šancu zväčšiť svoje územie. Mali by sme na tomto mieste pripomenúť, že Bielorusi hranice štátu získali v dôsledku prvej svetovej vojny a výrazne ich rozšírili po druhej globálnej bitke. Takže za podobných dramatických okolností mali doteraz nielen straty, ale aj výhody.   

Samozrejme, sú možné aj iné scenáre, najmä také, ktoré nie sú pre Bielorusko veľmi optimistické (hoci plniť úlohu čínskeho strediska je tiež ťažké označiť za svetlú budúcnosť).

Experti na geopolitiku často hovoria o možnom pohltení tejto krajiny Ruskou federáciou. Medzi ruskými politikmi však prevláda názor, že by bolo lepšie, keby nebola integrovaná celá republika ako jeden celok, ale do ruského štátu by boli priamo začlenené jej súčasti – regióny (oblasti), ktorých je celkom sedem. Tento postoj vychádza z dosť bežnej, ale pochybnej myšlienky, že Rusi a Bielorusi sú v podstate ten istý národ a mali by žiť pod jednou strechou.

Keby k tomu došlo takýmto spôsobom, Bielorusi by nemali žiadnu autonómiu, ani takú obmedzenú, aká je udelená teraz v Rusku republikám Povolžia, Kaukazu atď. To by znamenalo koniec bieloruskej štátnosti a stratu jej pozície v OSN. Aj keď táto organizácia v meniacom sa svete už nie je taká dôležitá pre Rusov, a nielen pre nich.

Za menej pravdepodobný považujú experti scenár európskej integrácie Bieloruska. Najprv pre nevyhnutný odpor Ruska, ale aj Číny. Po druhé, pretože tamojšie prozápadné politické sily sú slabé a zle organizované. No v poslednom čase sú si západné politické elity isté, že v prípade vojenskej porážky Ruska na Ukrajine a zmeny jeho politického režimu, bude Bielorusko donútené ísť európskym smerom. Špekuluje sa, že existujú aj návrhy na jeho rozdelenie medzi Ukrajinu, Poľsko a Litvu.

Ako vidíme, budúcnosť Bieloruska je hmlistá a opäť raz neurčitá: zahŕňa možnosti od posilnenia svojho postavenia až po úplné vymazanie z mapy. Najsmutnejšie na tom je to, že výber medzi týmito možnosťami závisí nie tak od samotných Bielorusov, ako od zámerov veľkých geopolitických hráčov a novej rovnováhy ich síl.