Košická ZOO privítala jedovatý prírastok

Medzi slovenskými hadmi drží teplotný primát

Najrozšírenejší pozemný a tiež najsevernejšie sa vyskytujúci had na Zemi je s užovkou pruhovanou jediným druhom, ktorý žije za polárnym kruhom. Vídať ho tiež v Alpách vo výške 3 000 metrov. Ako informoval inšpektor chovu košickej ZOO Jozef Lenard, vretenici stačí na aktivitu najnižšia teplota spomedzi slovenských hadov – už okolo dvanásť stupňov. Niekedy máva farebné odchýlky, ako je napríklad albín alebo rýdzo čierna forma.

„V prírode sa človeku vždy snažia vyhnúť,“ skonštatoval chovateľ. „Divili by ste sa, koľko hadov a ďalších živočíchov je v prírode, len ich neuvidíte. Hady sú síce hluché, ale vedia o vás vďaka veľmi citlivému bruchu a tomu, že keď chodíte, trošku sa chveje zem. Skôr cítia, že niekto ide ako ho uvidia. Na jeseň alebo na jar, keď sú chladnejšie dni vretenicu môžete prekvapiť, keď sa zabudne na slnku. Rovnako vynikajúci majú hady čuch. Niektoré druhy majú termoreceptory, takže keď lovia myši alebo potkany v norách, vycítia ich nimi aj v absolútnej tme.“

Od užovky ju odlíšite pohľadom do očí

V košickej ZOO chovajú vyše desať druhov hadov. Vretenicu od užoviek možno rozoznať sfarbením a kľukatou čiarou na chrbte alebo – povedané s humorom – pohľadom do očí. Užovka má na rozdiel od zmije, ako sa vretenici takisto hovorí, okrúhlu zrenicu. „Zrenica vretenice je zvislá ako má mačka a najmä cez deň, keď je slnečno, aj tenká,“ vysvetlil J. Lenard.

Našim jediným jedovatým hadom vadia horúčavy a vysoká vlhkosť. Vyložene na vodné prostredie sú viazané užovka obojková a fŕkaná. „Vretenice potrebujú miesto na slnenie, vzhľadom na čo máme väčšie kamene. V lete sa rady zdržiavajú a vyhrievajú na lomikameni, a keď sa slniť nechcú, zalezú pod neho, kde sú v tieni,“ opísal podmienky v košickej ZOO inšpektor chovu. Vretenice v čase najväčších horúčav môžu v stave podobnom hibernácii prečkať i letné dni.

Chovatelia vstupujú priamo medzi hady

V Košiciach majú vretenicu od roku 2019. Neskôr juh presunuli do celkom nových vonkajších terárií. Mláďatám sa prvýkrát potešili minulý rok. Kým bolo hadov iba päť, chovateľ, ktorý potreboval vyplieť burinu a vyčistiť priestor, vstupoval priamo k nim. Iba o každom z nich musel vedieť, kde sa v tej chvíli presne nachádza. Podľa J. Lenarda sa snažia skôr ujsť a keď zaútočia, je to skôr prejav ich snahy o sebaobranu. „Našťastie sa prispôsobili tak, že nepotrebujú živú korisť. Vretenice sú vajcoživorodé; vajíčka nekladú, ale samica ich drží v tele. Kladie ich v podstate vtedy, keď sa liahnu, teda to vyzerá, akoby bola živorodá,“ vysvetlil.

Pred niekoľkými dňami v ZOO pribudlo minimálne osem mladých jedincov, no vzhľadom na hustý porast a kamene, pod ktorými sa môžu schovať, ich môže byť viac. Pri expanzii ich počtu ich ponúknu ďalším chovateľom, inak by medzi nimi mohol vzniknúť kanibalizmus. Počas nášho rozhovoru chovateľ zazrel jedno z mláďat. Jeho sfarbenie navrávalo, že by mohlo ísť o samca, čomu sa J. Lenard potešil, pretože doteraz mala ZOO iba jedného, na ktorého pripadali štyri dospelé samice.

Problémy môže narobiť aj sérum, nielen jed

V ZOO sérum proti jedu vreteníc nemajú, a to z viacerých dôvodov: ako biologická látka má obmedzenú trvanlivosť, je drahé a podľa J. Lenarda jed vretenice zdravému dospelému človekovi neuškodí. „Uhryznutie je iba bolestivé a dlho sa hojí, pretože tkanivo v okolí miesta, kde had zahryzne, ktoré príde do kontaktu s jedom nekrotizuje (odumiera – poznámka). Riziko je u detí do troch rokov a starších ľudí so srdcovými chorobami, takisto u zvierat do desať kíl. „Ak vretenica uhryzne čivavu, psík má problém, ale vlčiak už nie,“ priblížil chovateľ.

Problémy podľa neho niekedy môže narobiť tiež sérum, ak po jeho podaní nastane alergická reakcia. „Pokiaľ teda nejde o život ohrozujúci stav, je bezpečnejšie sérum nepodať,“ odporučil.