Teraz o riziku alebo o opatrnosti s rozdelením dovtedajšej republiky.
Ján Klepáč vyvracia našu údajnú vtedajšiu obavu pred českým odporom k rozdeleniu idúcim až do vojenského zásahu. Ale taká obava nikdy nebola a nikdy sme o nej vážne nediskutovali. Jednoducho český potenciál nestačil na prípadný vojenský zásah a Česi o takom nikdy neuvažovali.
Nebudem tu detailne rozoberať, ako bolo možné vtedy destabilizovať samostatné Slovensko zvnútra a z iných smerov. Len pripomeniem, ako už neskôr Mečiar hovoril o pohyboch maďarskej armády, či už pravdivo, alebo nepravdivo, ako slovenský minister zahraničných vecí Káčer nedávno špekuloval, že keby Mečiar v roku 1998 neprehral voľby, Slovensko by nemuselo udržať terajšie hranice, opäť či už kvalifikovane, alebo nekvalifikovane, ako belgickí policajti v roku 2018 pri zabití slovenského občana na letisku v Belgicku si – podľa vlastnej policajnej kamery – posmešne ukazovali hitlerovské fúziky, ako americká štátna tajomníčka Madeleine Albrightová v roku 1998 označila Slovensko za čiernu dieru Európy. Albrightovej označenie nikdy neprijmeme, ale bola to štátna tajomníčka svetovej superveľmoci. Pri takej konštelácii vnútorných a vonkajších podmienok by nebol problém zorganizovať štátny neúspech samostatného Slovenska. A záujemcovia o štátny neúspech Slovenska by sa našli. Po smutnom konci vojnového slovenského štátu štátny neúspech ďalšieho pokusu o samostatnosť by sa rovnal úderu na solar. Ale Ján Klepáč mi vyčíta, že som neviedol KDH a Slovensko do všetkých tých slepých uličiek.
Po volebnom víťazstve HZDS v roku 1992 ešte pred rozpadom spoločného štátu s Čechmi KDH vyhlásilo, že prijíma nový štát a bude pracovať na jeho úspechu. To sa aj stalo.
KDH nevyhralo žiadne ďalšie voľby, ale politika Slovenska – skôr alebo neskôr – sa pohybovala po línii vytýčenej KDH. Kresťanská demokracia sa stala vedúcou silou opozície. Vďaka tomu sa Mikuláš Dzurinda stal po voľbách 1998 predsedom vlády. Pravda, Pavol Rusko píše v knihe Markíza, politika a mafia, ako ho na jeseň 1997 navštívil Mikuláš Dzurinda a dohodli sa na jeho mediálnej podpore. Opakujem, netrvám na kompetentnosti Káčerovho výroku o kľúčovom význame porážky Mečiara vo voľbách 1998, ale o víťazstvo opozície vo voľbách sa najviac zaslúžilo KDH s politikou – prepytujem – Čarnogurského, a nie Klepáča.
Vtedy čo aj len prijatie našich susedov do EÚ skôr ako nás by malo pre Slovensko závažné a negatívne dôsledky, pretože pri našom neskoršom uchádzaní sa o členstvo by mali právo veta a mohli by si klásť podmienky. Dosiahli sme dokončenie priehrady Gabčíkovo, vtedy veľký politický aj ekonomický problém, na čo si žiadna dovtedajšia vláda netrúfala, ani Mečiarova. Európska únia zaslala Mečiarovej vláde dva demarše. S Mečiarovou politikou, ku ktorej nás ťahal Klepáč, by sa Slovensko do EÚ nedostalo, ale členstvo v EÚ bolo vtedy pre Slovensko priam existenčné.
Pred voľbami 1994 som ponúkol Klepáčovi, aby jeho strana nešla do volieb – prieskumy im nedávali šancu na vstup do parlamentu – s tým, že ich ľuďom dáme miesta v komunálnej správe, ktorú sme mali v rukách. Klepáč to teraz popiera, ale bolo to tak. Na našom stretnutí v kaviarni sa nevyjadril, ale z volieb neodstúpili, do parlamentu sa nedostali a pripravili kresťanskú demokraciu o 2 percentá. KDH vtedy dostalo 10 percent, KSÚ dostala menej hlasov ako vo voľbách 1992.
Argumentu, že som plánoval vymeniť Klepáča za Mikloška nerozumiem. Obaja by boli členmi predsedníctva a zrejme aj poslancami. Posuny v kandidátke sa neplánovali, nakoniec, o kandidátke rozhodovala Rada KDH a v nej mali jeho prívrženci slovo. Od oboch, v tomto prípade od Klepáča, by záležalo, aký vplyv by získali v strane aj vo verejnosti. Áno, politické názory Františka Mikloška boli reálnejšie, ale to bola vec každého z nich.
Tri desaťročia od oných udalostí už dávajú aký-taký odstup a prehľad a umožňujú postaviť otázku: akú zaujímavú myšlienku priniesli vtedajší národní radikáli ako strany aj ako jednotlivci. Čo zostalo po Kresťansko-sociálnej únii, ktorú vytvoril Ján Klepáč a jeho prívrženci? Ako je možné, že zakladateľ štátu Vladimír Mečiar prežíva v podstate opustený v Trenčianskych Tepliciach?
Zakladateľská výzva sa pre Slovensko ešte neskončila. Sledujete napríklad, ako často sa stáva, že keď v zahraničí vymenúvajú štáty nášho regiónu v súvislosti s budúcnosťou, Slovensko akosi vynechávajú? Blíži sa krízové obdobie, keď prestanú platiť všetky doterajšie istoty vrátane medzinárodných zmlúv a možno aj hraníc. Je možné, že všetko bude potrebné presadiť akoby nanovo. Je na to Slovensko pripravené?
Michal Čop sa opakovane vracia k založeniu Slovenskej republiky a zjavne ho mrzí, že na zakladateľskej listine nie je konzervatívny podpis. To je od neho sympatické. Ale opakujem: otázka samostatnosti Slovenska nebola kľúčovou témou volieb 1992. Súťažiť s Vladimírom Mečiarom v akejkoľvek téme vo volebnej kampani 1992 aj predtým, aj potom, by vyžadovalo prekonať ho v gadžovskom štýle. Po svojom odvolaní z funkcie predsedu vlády sľuboval, že na jeseň potečie krv. Po únose prezidentovho syna v Športovej hale avizoval, že vyšetrovateľ prípadu bude odvolaný, bol príliš aktívny a nezávislý. Nuž, založenie Slovenskej republiky nebolo krvavé, chvalabohu, ale nebolo ani salónne. Jej úspešné udržanie si však už vyžadovalo znalosť európskej politiky a tú malo KDH a jeho nasledovníci. Pripúšťam však, že na môj postoj voči Prahe vplývala aj skúsenosť spoločného zápasu proti komunizmu s českými disidentmi.
Zakladateľská výzva sa pre Slovensko ešte neskončila, skončila sa len jej doterajšia etapa. Problém slovenského konzervativizmu vidím v tom, že slúži skôr globalistickým silám než Slovensku. Ale to je už iný problém.
