Prečo podporovať Arménov. Pár myšlienok z cesty po Krajine Noemovej archy

Nechcem sa na vec pozerať z perspektívy geopolitického súperenia na Kaukaze. Ide mi skôr o zdôraznenie významu Arménska pre kultúru a kresťanstvo Západu. Arméni si zaslúžia našu pomoc a ochranu pred zločinmi proti ľudskosti nielen kvôli ich ľudskej dôstojnosti, ale aj preto, že ich duchovné dedičstvo má obrovskú hodnotu.

Ako si ma Arménsko získalo

Nie som nezaujatý a nechcem to ani predstierať. Arménsko si ma úplne získalo svojou krásou počas môjho nedávneho pobytu. Tri slovné spojenia najlepšie vystihujú krásu tejto krajiny pod Kaukazom: uchvacujúca príroda, priateľskí ľudia a hlboká duchovná kultúra.

V texte sa však venujem najmä duchovnému dedičstvu arménskych kláštorov. Krátko sa pristavím pri piatich z nich. Každý z nich je architektonickým klenotom vsadeným do malebných prírodných scenérií: kláštory Sevanavank, Khor Virap, Noravank, Tatev a Geghard.

Tieto kláštory sú pokladmi stredovekej arménskej architektúry a zároveň hlbokými svedkami nepretržitej kresťanskej spirituality tohto kaukazského národa, ktorá ho sprevádza už viac ako 1 700 rokov.

Kláštor na brehu jazera – Sevanavank

Kláštor sa nachádza na severozápadnom brehu jazera Sevan, ktoré je jednou z najväčších sladkovodných plôch v Európe a Ázii. Je tvorený dvoma kostolmi – Surp Arakelots (Svätých Apoštolov) a Surp Astvatsatsin (Svätej Matky Božej), ktoré boli postavené v 9. a 10. storočí z červeného tufu, charakteristického stavebného materiálu arménskych sakrálnych budov.

Kláštorný komplex sa pôvodne nachádzal na južnom brehu malého ostrova. Po umelom znížení hladiny jazera za éry Stalina klesla hladina o 20 metrov a kláštor sa dostal na polostrov.

V blízkosti kláštora sú k dispozícii nádherné výhľady na jazero Sevan a okolité hory.

Z „hlbokej väzenskej kobky“ kláštor – Khor Virap

Kláštor sa nachádza na Araratskej planine v blízkosti tureckých hraníc, s výhľadom na horu Ararat. Osobitým je pre svoje pôvodné využitie na kráľovské väzenie.

Počas dlhých trinástich rokov slúžil ako temná kobka pre kresťana a kráľovho asistenta Gregora Lusavoriča, ktorého tu držal pohanský kráľ Tiridates III. Jeho osud bol tragický – kráľ ho odsúdil na smrť v tejto hlbokej (väzenskej) kobke (v arménskom jazyku „khor virap“), pretože odmietol obetovať pohanskej bohyni Anahite a ostal verný kresťanstvu.

Ale neskôr, v závere tohto temného obdobia, sa jeho život zmenil. Kráľ sa rozhodol udeliť mu milosť a sám prijal kresťanstvo. Gregor Lusavorič sa stal jeho duchovným radcom pri pokresťančovaní krajiny. V nasledujúcich storočiach bola na mieste jeho utrpenia postupne vybudovaná kaplnka, kostol a celý kláštorný komplex na znak úcty k svätcovi Gregorovi.

V roku 301 sa Arménsko s výrazným prispením sv. Gregora stalo prvým kresťanským národom na svete.

Ide o jedno z najnavštevovanejších pútnických miest krajiny.

„Nový kláštor“ – Noravank

Kláštor Noravank založený biskupom Hovhannesom v roku 1205 je považovaný za jednu z najkrajších pamiatok Arménska. Jeho architektonická nádhera je umocnená tým, že je zasadený v očarujúcom červenkastom útese nad úzkou roklinou, ktorú vytvorila rieka Amaghu.

V 13. a 14. storočí sa stal sídlom sýrskych biskupov a neskôr významným náboženským a kultúrnym centrom Arménska.

Kláštorný komplex obsahuje kostol Surp Karapet (svätého Jána Krstiteľa), kaplnku Surp Grigor (svätého Gregora) s klenutou sieňou a kostol Surp Astvatsatsin (svätej Matky Božej). Okrem toho sa tu nachádzajú zvyšky civilných budov a hojný počet chačkarov, známych aj ako „krížové kamene".

Chačkar je jedinečnou formou arménskeho umenia a náboženského monumentu, obvykle vyrobeného z kameňa a zdobeného zložitými rezbami vrátane krížových motívov. Chačkary sú často umiestnené na otvorenom priestranstve, najmä na arménskych cintorínoch a v okolí kostolov.

Pevnosť a centrum vzdelanosti – kláštor Tatev

Tatevský kláštor je ikonický náboženský komplex rozprestierajúci sa v hornatej provincii Sjunik na juhu Arménska. Jeho strategicky významná poloha na vrchole kopca, na skalnej plošine s majestátnym výhľadom na roklinu Vorotan zvýrazňuje jeho kultúrny a historický význam pre Arménsko. Patrí medzi historicky najvýznamnejšie miesta arménskej spirituality, písomníctva a vzdelanosti.

Hlavný kostol Surp Poghos-Petros (svätého Pavla a Petra) bol postavený v 9. storočí s účelom uchovávať významné relikvie. V jeho najslávnejšom období tu žilo a pracovalo viac ako 600 mníchov. V 17. storočí bola okolo kláštora postavená opevnená hradba, čo tomuto miestu ešte viac dodalo na význame.

Kláštorný komplex sa vyznačuje vysokou architektonickou hodnotou a ponúka ohromujúce panoramatické výhľady do okolitej krajiny, keďže je obklopený hrebeňmi a kaňonmi.

Výnimočnou atrakciou je lanovka „krídla Tatevu", jedna z najdlhších svojho druhu na svete, ktorá umožňuje unikátne výhľady do okolitej krajiny a prístup do kláštora naprieč vysokými horami.

„Kláštor kopije“ vyhĺbený (aj) do skaly – Geghard

Geghard je nádherný stredoveký kláštorný komplex, ktorý svojou nezameniteľnou krásou zaujme každého návštevníka. Tento komplex, čiastočne vytesaný do priľahlej hory, je zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Jeho vznik sa datuje až do 4. storočia, keď ho založil Gregor Osvietiteľ na mieste posvätného prameňa vnútri jaskyne. Pôvodne bol preto známy ako „Kláštor v jaskyni", ale v 9. storočí ho zničili Arabi.

Dnešný názov "Geghard" (čo v arménskom jazyku znamená „kopija") v sebe nesie hlboký symbolizmus. Pochádza od kopije, ktorou bol Ježiš prebodnutý pri ukrižovaní. Túto kopiju podľa tradície priniesol do Arménska apoštol Júda, tu nazývaný Tadeáš, a uložil ju medzi iné relikvie.

Osobitú atmosféru kláštora vytvárajú veľkolepé skalné útvary, ktoré ho obklopujú. Niektoré z jeho kostolov sú vytesané priamo do skalných stien, čím získavajú jedinečný charakter. Časť sakrálnych priestorov sú len vylepšené jaskyne, iné sú sofistikovanými architektonickými dielami.

Na priľahlých skalách je množstvo chačkarov, čo robí toto miesto výnimočným.

Symboly autentickej ľudskej kultúry

Arménske kláštory vznikli síce pôvodne ako miesto modlitby a duchovného života. Stali sa však tiež miestami vzdelanosti a kultúry v širokom zmysle slova. Uchovávali totiž umenie a literatúru národa. Ako také stelesňujú nevšednú architektonickú krásu.

Zároveň v priebehu storočí nadobudli aj symbolický význam, keďže sú pripomienkou trvania a trvácnosti arménskej identity a viery. A to najmä počas obdobia prenasledovania a historických turbulencií. Stali sa symbolmi odolnosti a nádeje.

Sledujúc vývoj v Náhornom Karabachu zažívam pocity skľúčenosti. Arménsky národ dnes opäť zažíva ťažké chvíle. Arméni potrebujú podporu slobodného sveta a slobodný svet potrebuje Arménov. Aj my Slováci sa od Arménov môžeme veľa naučiť o sile a význame národnej kultúry, ktorá je vystavaná na hodnotách viery, nádeje a lásky.