Nešvár v školách: Keď dieťa stráca samostatnosť

Už na prvom stupni základných škôl sa nám v školách vyskytol nešvár v podobe asistentov. Prečo nešvár? Na to je jednoduché vysvetlenie. Vždy v každom čase boli, sú a budú výborní, dobrí, horší a úplne slabí žiaci. Aby sme tie posledné skupiny začlenili a aby sme ich takzvane socializovali, poskytneme im asistentov.

A neustále počúvam, že ich je málo a je potrebné, aby ich bolo viac. Z čoho mi vyplýva, že tých horších a slabších žiakov pribúda. Potom tu máme rôzne ADHD, DIS a títo sa taktiež potrebujú socializovať v skupine seberovnej populácie.

Je mi úplne jasné, že nie všetky deti sú intelektovo na rovnakej úrovni, a to je v poriadku. Tak je to medzi deťmi aj medzi dospelými. Len to treba akceptovať, a nie obchádzať.

Tým, že asistent v podstate doučuje dieťa, ktoré chápe požiadavky vyučovania slabšie, ubližuje nielen jemu, ale aj všetkým žiakom, ktorí s tým nemajú žiaden problém. Tento proces prebieha počas bežného vyučovania.

Jemu preto, lebo dieťa si bude naivne myslieť, že bude mať asistenta celý život a ten ho povedie. Dieťa stráca samostatnosť.

Tým ostatným preto, lebo to spomaľuje prirodzený proces učenia, ruší ako vyučujúceho, tak aj ostatné deti a žiaci, ktorí by išli bez čakania ďalej, sa nudia.

Nie som proti asistentom, nie však v procese vyučovania, ale mimo neho.  Voľakedy sa tomu hovorilo doučovanie. Skôr či neskôr sa predsa len ukáže rozdiel medzi jednotlivými žiakmi. 

Prirodzený výber je predsa úplne normálny a treba u detí vedieť nájsť ich prednosti a podporovať ich v tom, v čom sú dobré. Veď takýchto „odborníkov“ máme plné školy.

Ak už v základnej škole nedôjde k prirodzenému výberu, tak potom máme plné gymnáziá priemerných študentov. Osobne som sa stretla s názorom rodiča, ktorého dcéra začala chodiť na gymnázium (gymnázium bola vždy výberová škola pre tých najlepších),  že na gymnazistov a osobitne na žiakov na výberovej škole sú kladené vysoké nároky.

Preboha, kam sme sa to dopracovali? Ak dieťa nezvláda nároky gymnázia dané učebnými osnovami, nemá tam čo hľadať. Bude frustrované a nešťastné. A možno práve  toto dieťa malo na základnej škole dobré známky vďaka asistentovi. Keby v ňom boli podporované tie jeho talenty, mohlo ísť niekam na odbornú školu a byť šikovným a vyhľadávaným odborníkom v konkrétnej profesii. Mohlo byť spokojné a šťastné. Ale byť odborníkom v bežnej profesii predsa nie je moderné. 

A sme na vysokej škole. Na každú vysokú školu bez rozdielu prospechu sú potrebné prijímacie pohovory. Už tu nastáva prirodzený výber. V našom malom Slovensku naozaj nie je potrebných toľko vysokých škôl. Keby ich bolo menej, nemuseli by sa medzi sebou pretekať, aby nabrali množstvá duší len kvôli dotáciam. Čiže nejde o kvalitu ale kvantitu.

A som na konci školského reťazca. Dobrí stagnujú, slabí sa ťahajú a priemerným je to jedno. Takto to naozaj chceme? Chceme priemer. Elita sa mení na priemer. Ako môžeme žiadať kvalitu, keď jej nedáme šancu?

Už za čias Márie Terézie  bol kladený dôraz na uplatnenie rozumu v ľudskej činnosti. Ak na toto zabúda naše školstvo, treba sa vrátiť do histórie a zamyslieť sa nad tým, čo viedlo Máriu Teréziu k zavedeniu povinnej školskej dochádzky a o čom učenie vlastne je.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.