Vzácna gemerská pamiatka desaťročia chátrala. Dobrovoľníci ju zachránili v hodine dvanástej

Rozdiel v obidvoch palivách dobre ilustruje ročná produkcia surového železa. U Etelky to bolo 5000 ton, ale koksové vysoké pece dokázali vyprodukovať až 40 000 ton. Na Gemeri však bol dostatok lesov na výrobu drevného uhlia, takže obidve pece dokázali byť napriek tomu ziskové.

Nová kapitola v Rimamuránskej spoločnosti

Emanuel Andrássy v roku 1891 umrel a jeho majetky zdedil syn Gejza. Ten sa ich najprv snažil zmodernizovať, ale rýchlo zistil, že v tom čase už koksovým peciam naozaj nedokážu zmysluplne konkurovať. Preto ich spolu s ďalšími železiarskymi majetkami predal vtedajšej najväčšej uhorskej súkromnej spoločnosti na ťažbu a výrobu železa, Rimamuránsko-šalgotarjánskej železiarskej spoločnosti.

„Ani železiareň nemala záujem priamo o zastaralé koksové pece, ale o bane, ktoré ich zásobovali železnou rudou, pretože mala veľké koksové pece v maďarskom Ózde a Likieri pri Hnúšti, pre ktoré ju potrebovala. Preto medzi rokmi 1903 až 1905 začala zastarané pece rušiť,“ priblížil historik.

Postupne tak zanikli vysoké pece v Brzotíne, Gombaseku, Betliari a Dobšinej. Etelka a Karol ešte krátky čas vydržali, pretože predsa len boli o čosi modernejšie, ale v roku 1907 prišiel rad aj na ne. Etelka však na rozdiel od iných vysokých pecí, ktoré boli zbúrané, mala viac šťastia. Prestavali ju na úpravňu železnej rudy. Stalo sa tak v roku 1910.

„Keď železnú rudu vyťažíte z bane, nie je vždy čistá. Má v sebe aj minerály, ktoré nepotrebujete, napríklad ankerit. Tie by pokazili výslednú kvalitu železa. V úpravni sa ruda preto drvila a triedila pomocou drviacich bubnov so sitami, ktoré ju delili na niekoľko frakcií,“ vysvetlil Patera a doplnil, že celému procesu výrazne pomáhala gravitácia, keďže Etelka bola postavená na svahu.

Nové využitie dostal aj vodný náhon od rieky Slaná. Vznikla na ňom nová hydroelektráreň, postavená na mieste bývalej kolesovne pri vysokej peci. V kolesovni, ako názov napovedá, sa nachádzalo vodné koleso, poháňajúce dúchadlo, ktoré do vysokej pece vháňalo vzduch. V hydroelektrárni ho nahradila Francisova turbína s výkonom 150 koní, ktorá vďaka dynamu dokázala elektrinou zásobovať celý závod, vrátane strojov.

Postupný úpadok a nádej na nový začiatok

Etelka ako úpravňa rudy fungovala do 30. až 40 rokov 20. storočia, keď ju postupne začala nahrádzať úpravňa v Rožňave. „Potom v 50. rokoch, po znárodnení baní, komunisti iniciovali výstavbu nového závodu, ktorý v sebe kombinoval všetky úpravnícke procesy,“ ozrejmil historik. Pozostatky tohto areálu sú v Nižnoslanskej Bani dodnes.

V druhej polovici 20. storočia bola Etelka prakticky nevyužívaná, ale miestni baníci a technici ju mali v úcte a preto občas na nej niečo opravili. Závod Siderit Nižná Slaná však v roku 2007 skrachoval a väčšina jeho zariadenia sa demontovala, alebo proste rozkradla.

Dlhoprstí sa zamerali aj na hutu Etelka a podarilo sa im z nej vybrať niekoľko železných tiahel, ktoré jej konštrukciu spevňovali. Našťastie ju celkom nezničili a v roku 2016 sa dostala do rúk neziskovej organizácie (NO) Barbora. Jej členovia za posledných sedem rokov sčasti revitalizovali a získali aj menšie čiastky na architektonický výskum a ďalšie predpísané prieskumy.

„Tento rok sme získali peniaze na poslednú fáze architektonického výskumu a následne by malo prísť k vypracovaniu projektovej dokumentácie na jej obnovu. Chceli by sme ju realizovať do podoby, v akej bola Etelka v roku 1908. Naším cieľom je prezentovať históriu Gemera, pretože Etelka bola železné srdce Gemera a ten bol zase železným srdcom Uhorska,“ vyzdvihol člen NO Barbora Jiří Vitáloš.

Zámerom neziskovky je z budovy v blízkosti huty vybudovať Vzdelávacie centrum Emanuela Andrássyho. História tohto rodu na Gemeri má síce niekoľko storočí, ale počas bývalého režimu sa na túto históriu schválne zabúdalo a okrem hradu Krásna Hôrka, mauzólea v Krásnohorskom Podhradí či kaštieľa Betliar v povedomí širokej verejnosti nebolo takmer nič iné.

Súčasťou plánov združenia je i vybudovanie malého amfiteátra pri bývalej vysokej peci, ktorý by slúžil na rôzne kultúrne a spoločenské podujatia. Počíta sa aj s muzeálnou expozíciou, ubytovaním a reštauráciou. „Veríme, že za pár rokov to tu bude vyzerať úplne inak,“ zakončil Vitáloš.