Arméni po prehratej vojne

Predtým som o ceste do Libanonu rozhodne nesníval, arabskému svetu som sa skôr vyhýbal, nie je to moja krvná skupina. A odrazu som mal v neznámom Bejrúte všetko podstatné vytipované: mal som prehľad, v akých štvrtiach žijú aké frakcie z občianskej vojny. Sledoval som pouličné nepokoje v treťom najviac zadlženom štáte sveta, najprv nepokoje kvôli absencii vlády, potom kvôli prítomnosti vlády. Akceptoval som, že nemôžem ísť z letiska do priľahlých dedín, lebo tie sú už územím povestných milícií Hizballáh. Zmieril som sa s tým, že Bejrút má síce pláže, ale v znečistenom mori sa naozaj neodporúča kúpať.

Tešil som sa. Prechádzať sa pri mori, vy­sedávať v arménskych kaviarňach, elegantne sa vyhýbať pouličným bit­kám. Takisto som sa tešil na Jerevan. Chcel som písať veľký triptychon troch arménskych miest, Marseille-Bejrút-Jerevan. A v tej chvíli udrela korona. Postup­ne zrušili všetky lety. Ten bejrútsky bol zrušený ako prvý. Asi sa nenašlo veľa takých, čo chcú v Bejrúte kávičkovať…

V Marseille je viacero štvrtí s arménskou pečiatkou, najkompaktnejšie žijú Arméni v Beaumonte. Beaumont leží vysoko na kopci, čiastočne s výhľadom na vzdialené centrum a more, Arméni tam majú kostolíky (arménsku apoštolskú a arménsku evanjelickú cirkev), kaviarne, obchody, pizzeriu a ka­vi­ár od Petrossjana. O kúsok nižšie vyčnievajú panelákové sídliská, notoricky známe pre výbušné obyvateľstvo magrebského a afrického pôvodu. Mimochodom, aj v tých panelákoch žijú Arméni, napríklad utečenci zo Sýrie, tvoria tam sprisahanecké bunky a veľmi sa snažia, aby si ich moslimskí susedia nevšimli.  

Beaumont je iný, prevažujú nízke a rodinné domy, človek sa cíti ako v priemernom mestečku na francúzskom vidieku. Je to dobrá štvrť.

V Beaumonte sú zhromaždené všetky tri vlny arménskej emigrácie. Rodinné vily s najlepším výhľadom na more boli postavené bezprostredne po arménskej genocíde, druhú vlnu spôsobila občianska vojna v Libanone, tretia vlna je dôsledkom občianskej vojny v Sýrii a zlej ekonomickej situácie v znovu nezávislom arménskom štáte. Arméni z poslednej vlny majú v Beaumonte tie biedne potravinové obchody, v ktorých sa predáva pozoruhodne veľa zeleninových konzerv od arcinepriateľa z Turecka.

Vtedy, začiatkom roka 2020, som bližšie spoznal troch postarších beaumontských Arménov. Prvý z nich bol spomínaný obuvník. Spoznal som ho v jednej z arménskych ka­viar­ní, praktizoval sa tam zvláštny zvyk: Páni na zem v kuse hádzali pa­pie­riky, stáv­kové lístky alebo obaly od cukru, papiera bolo na ze­mi ha­ba­dej, očividne im to pridávalo na pohode.

Starý arménsky obuvník bol vlastne bývalým obuvníkom, lacné priemyselné importy mu zničili živnosť. Bol už v dôchodku, stál v strede baru „U dubu“ a bavil sa so všetkými zároveň. Chva­s­tal sa, že vie šesť jazykov. A to aj turecky a kurdsky, hoci tie jazyky ani v Bejrúte, ani v Marseille nehrajú rolu. Ja: „Načo turecky a kurdsky?“ – „Turci a Kurdi sa len teraz medzi sebou bijú, počas genocídy boli také isté hovno. Moja babka prežila ako dieťa genocídu. To ona v rodine presadila, aby sme sa naučili turecky a kurdsky. Trvala na tom, všetci sme to museli vedieť.“ – „Aby ste ro­zu­me­li nepriateľovi?“ – „Presne tak, aby sme vedeli, čo majú v úmys­le.“

Môj druhý Armén v najlepších rokoch bol beaumontský lahôdkar. Bol z prvej vlny, priateľský, distingvovaný a vyžarovalo z neho silné prirodzené sebavedomie. Predával všelijaké dobroty, z Arménska mal hlavne víno a koňak, náboženské predmety mal z Grécka, zo Sýrie sladkosti. Keď som hľadal suvenír pre slovenskú svokru, bol tam veľ­ký výber. Váhal som medzi sýrskou bonboniérou a sýrskou škatuľkou na lis­ty.

Lahôdkar bol francúzsky buržuj ako z rozprávky, mal rodinu v Kalifornii a chodil čoraz častejšie do Jerevanu. Aj keď šepkal, že spájajú arménskeho premiéra so Sorosom, vkladal do Pašinjanovho boja proti korupcii a klientelizmu veľké nádeje. Povedal: „Keď vám príde Beaumont v auguste vym­re­tý, choďte na jerevanský trh – tam sú všetci.“ Lahôdkar uvažoval nad kúpou prázdninového bytu v Jerevane. Rozprával: „Moja matka tam ožije. V Marseille po ôsmej nevychádza z domu, ale v Jerevane mi volá neskoro večer ‚Čo robíš, ideme na kávu?‘“

Môj tretí beaumontský Armén bol zubár v predčasnom dôchodku. Trpel zákernou chorobou, kvôli ktorej mu roky podávali morfín. Tiež to bol monsieur z dobrých pomerov, viezol ma na svojom novom čiernom bavoráku. Vyrastal v Addis Abebe, prvé roky sa učil v amharčine. Keď mal deväť rokov, musel opustiť Etiópiu. Rozprával: „Ako Arméni sme tam nemali problém, Etiópčania nás vnímali ako pravoslávnych bratov, ale po socialistickej revolúcii boli odsunutí všetci cudzinci.“ Ex-zubár priam zbožňoval Pašinjana, krátko pred tým strávil celý rok v Arménsku a bol nadšený.

Odniesol som si z tej cesty pocit, že starodávny arménsky národ má svoje najlepšie časy ešte len pred sebou.

Teraz, začiatkom roku 2021, som opäť v Beaumonte. Svieti slniečko, fúka vietor a verejný život je celý nejako zrýchlený. Aktuálne opatrenia francúzskej vlády žiadajú, že od 18. hodiny musia byť všetky obchody zatvorené a ľudia musia byť doma. Myslieť na kávu je bez šance, kaviarne sú v Marseille už polroka nepretržite zavreté. Mladý obchodník s ovocím, arménsky prisťahovalec z tretej vlny, mi venuje šťavnatú provensálsku hrušku. Ako dieťa strávil päť rokov v Rusku, po rusky ale nevie. Jeho rodina zvykla chodiť každý rok do Arménska, v roku 2020 sa tam nedostali, „kvôli korone neboli lety“. O prehratej vojne nehovorí radšej nič.

Nakupujem zase u lahôdkara: arménsky džem, arménsky koňak, drobnosť pre svokru a tradičný „papier d’Armenie“, ktorý má podľa niektorých aj dezinfekčný účinok na koronavírus. Všetko je ako bolo, len sýrskym sladkostiam chýba reklamný odkaz „zo Sýrie“.

Na prechádzke fotím tabuľu hlavnej ulice Beaumontu, názov pripomína genocídu, Avenue du 24 Avril 1915. Veľmi nedôverčivo – „čo tu robíte, pane?“ – ma oslovuje starší miestny Armén libanonského pôvodu. Vysvetlím mu to. On na to: „Európa opustila Arménov.“ Dám mu za pravdu, kritizujem mlčanie Európy počas druhej karabašskej vojny, aj tak nechce so mnou nič mať. Až keď spomeniem, že som sedem rokov dozadu podnikol cestu do Karabachu a že sa odvtedy nachádzam na čiernej listine Azerbajdžanu, získam tak trochu jeho dôveru.

Vezme ma do svojej maličkej pouličnej dielne, v ktorej nejakou anglickou metódou opravuje topánky. Malý chlapík sedí v kúte svojej dielne a rozpráva s tichým hrobárskym hlasom. Hovorí o moslimských žoldnieroch, o kšeftujúcich Rusoch a o izraelských dronoch, ktorými azerbajdžanská armáda roztrhala na kúsky nespočetný počet Arménov. Pýta sa, prečo Pašinjan, ktorého tiež považuje za „Sorosovho človeka“, „nezrovnal ropné zariadenia Azerbajdžanu s našimi Iskandermi?“ Jeho odpoveď: „Ide o vlastizradu, nechal sa kúpiť Turkami.“ Keď mu začnem rozprávať o Karabachu, kde nikdy nebol a kam sa po prehratej vojne už ani nechystá, preruší ma a s trpkosťou povie: „Ja som ani v samotnom Arménsku nikdy nebol.“ – „Ako je to možné?“ – „V roku 2018 som už mal letenku, kvôli súrnej práci som ale cestu presunul, po­ve­dal som si, veď čo, o chvíľu pôjdem, a teraz už neviem…“

Krátko po šiestej vyrážam. Ešte hodinu bude svetlo, ale zákaz vychádzania nepustí, nie je tu už čo robiť. Idem ešte do zeleného pásma uprostred viacprúdovky na okraji Beaumontu, v ktorom mi morfínový arménsky ex-zubár pred čosi vyše rokom ukázal pamätník genocídy. Tu mi vysvetlil, že dnešní beaumontskí Arméni nemajú problém s Turkami, „tých tu niet“, a že len dole pri ústí Rhôny zostal raz po debate s Arménmi ležať mŕtvy Turek alebo Azerbajdžanec, to bol jediný incident, vlastne „nedorozumenie“.

No a teraz, keď tu pred pamätníkom arménskej genocídy stojím sám, letí nado mnou odrazu dron. Vrčí, lieta nízko a blízko, obkrúži a prenasleduje ma. Čo ma chce, poviem si neveriac, teraz zabiť ako kolateralnú obeť kaukazskej vojny? Zisťujem, kde sa nachádza diaľkový ovládač dronu. Trvá to neznesiteľne dlho. Až si vydýchnem: je to len debil z francúzskej strednej triedy s detinským koníčkom.