Pátrací tím Východ tvorí každý jeden človek, ktorý akýmkoľvek spôsobom pomôže. Nie je to len o jednom, dvoch či desiatich konkrétnych ľuďoch. Nápad založiť niečo svoje vznikol pri káve na pumpe, a že bude mať názov Pátrací tím Východ, bolo jasné od začiatku, keďže sme všetci východniari. Motiváciou založiť novú organizáciu bola pomoc ľuďom v núdzi, a zároveň už existujúcim organizáciám. Pri nezvestnosti sa totiž nepozerá, kto je z akej organizácie, ale na to, aby sa nezvestná osoba našla čím skôr.

Čo sa udialo od vášho vzniku?

Ani si to veľmi neuvedomujeme, že vo februári to budú 2 roky... Počas nich sme získali novú techniku, nových členov, nové skúsenosti, známosti a priateľov.

Akým spôsobom pracujete? Kde vás môžu ľudia kontaktovať?

Máme facebookovú stránku, na ktorej uverejňujeme aktuálne nezvestnosti, o ktoré nás požiadajú rodina alebo polícia. Vyhľadať nás môžu na našej stránke, alebo na telefónnych číslach. Informácie o nezvestných dostávame aj od polície Slovenskej republiky, s ktorou je spolupráca na dobrej úrovni.

Čo nasleduje, keď sa dozviete o nezvestnej osobe? Ako ju hľadáte, aké metódy používate a kde ste schopní ľudí hľadať?

Ak nás požiadala o pomoc rodina, v prvom rade ich posielame na políciu, aby oficiálne ohlásili nezvestnosť. Počas tohto ich úkonu zostavujeme tím, ktorý pôjde do terénu. Zároveň získavame od príbuzných informácie o nezvestnej osobe, teda kedy ju naposledy videli, čo mala oblečené, jej obľúbené miesta a pod. Pomáhame hľadať na celom východe Slovenska, na kilometre nepozeráme.  

V akom stave najčastejšie nájdete nezvestnú osobu a čo nasleduje, keď ju nájdete?

Vždy privoláme hliadku polície. Našťastie sa väčšina nezvestných nájde so statusom živý a zdravý.

Aké sú najčastejšie dôvody zmiznutia ľudí?

Dôvody sú rôzne. Sú to rodinné a partnerské nezhody, finančné problémy, zdravotné problémy…

Kto sa najčastejšie stráca?

Najčastejšie sú nezvestné mladistvé osoby. Tie zväčša utekajú z resocializačných zariadení, kam boli umiestnené, či už z dôvodu, že rodičia sa nevedia o svoje deti postarať, alebo sú umiestnené ako nezvládnuteľné deti. Dôvodov na odobratie dieťaťa rodičom je, samozrejme, veľa. Deti utekajú zo zariadení zväčša do domáceho prostredia, ktoré poznajú, kde vyrastali, kde majú rodinu a kamarátov. Stáva sa, že do 18. roku utečú zo zariadenia aj päť- alebo šesťkrát. Na odľahčenie tejto ťažkej témy, tieto deti voláme športovci, lebo stále utekajú. Musím však povedať, že majú veľmi smutné a ťažké osudy.

Aké emócie pozorujete u ľudí, ktorým nájdete ich príbuzných?

Každý, ktorému chýba jeho blízka osoba a bol ju ‚ohlásiť‘ ako nezvestnú, pociťuje nejednoznačnú stratu. Nevie, či jeho blízka osoba žije, má strach, bojí sa o svojho blízkeho, či nie je hladný, smädný, či mu nie je zima, či mu niekto neubližuje. Pri nájdení nezvestnej osoby so statusom živý a zdravý sú príbuzní samozrejme šťastní. Potom prichádzajú otázky typu: Prečo si odišiel?

A naopak, ako to vyzerá, keď je nezvestný nájdený neskoro? Aké pocity musíte spracovávať?

Tu už, žiaľ, môžeme hovoriť o jednoznačnej strate, ktorú pociťujú príbuzní. Už vedia, že svojho milovaného stratili. Je to obrovský smútok. Toto prežívame s nimi aj my. Neviem dostatočne opísať naše pocity. Mnohokrát sú to otázky ako: Prečo sme neprišli skôr, Prečo nás príbuzní nezavolali skôr…

Zažívate pocity zúfalstva na každom kroku. Musíte byť sčasti aj psychológom? Aké slová zaberajú na ľudí, ktorým sa stratili príbuzní, ako ich dokážete upokojiť?

Prvý kontakt pri nezvestnosti je veľmi dôležitý. Pri prvom kontakte musíme dať najavo, že plne súcitíme s nimi a že sme tu pre nich, aby sme pomohli. A aké slová zaberajú? Úprimné a láskavé, keďže si musíme získať dôveru. Veľmi často sa stretávame s tým, že príbuzní o nezvestnosti nepovedia celú pravdu. Napr. nezvestnosti predchádzali hádka, problémy s alkoholom, drogy a pod. Pri nezvestnosti sú dôležité každý detail, každá minúta.

Je táto práca pre vás zamestnaním, alebo má každý z vás inú prácu?

Sme dobrovoľníci, každý máme svoje zamestnanie. Činnosť vykonávame vo voľnom čase, mnohokrát na úkor našich rodín. Tím tvoria rôznorodé profesie. Od elektrikára, kuchára, montážnikov, vedúceho skladu až po zdravotníkov, policajtov, hasičov....

Komentáre na sociálnych sieťach hovoria o tom, že ste skvelí ľudia a kamaráti, ktorí veľa pomáhajú. Aký je to pocit, byť takto ocenený za svoju snahu? Napĺňa vás to?

Každé ocenenie si veľmi vážime a veľmi nás to posúva ďalej, spoločne tak všetci tvoríme veľkú pátraciu rodinu.

Pred naším rozhovorom ste boli odovzdať potravinovú pomoc núdznym. Pomáhať je zrejme u vás priorita číslo 1.

Ako odpoveď použijem citát Emily Dickinson: „Ak môžem zabrániť zlomeniu jedného srdca, nebudem žiť nadarmo. Ak môžem zmierniť boľavý život, alebo utíšiť jednu bolesť, alebo pomôcť pri strate síl vrátiť sa späť do hniezda, nebudem žiť nadarmo.“

Radi by sme tiež odovzdali ľuďom jedno posolstvo. Nebuďme, prosím, ľahostajní voči svojmu okoliu, buďme všímaví, pomáhajme si navzájom, nájdime spoločne ľudskosť, ktorá sa nám pomaly vytráca z bežného života.