Na Západe si na kostoly netrúfli

Každopádne sú rakúska aj nemecká vláda vo vzťahu k náboženstvám veľmi opatrné a radšej len „apelujú“ na cirkevné autority, či by nemohli „zvážiť“ pozastavenie verejných bohoslužieb. Spolková vláda Nemecka túto zimu neurobila ani to. Náboženská mozaika Nemecka je pestrá, v rôznych spolkových krajinách aj diecézach sa aplikovali rôzne opatrenia, niekde takmer žiadne, niekde tak prísne, že to väčšinu veriacich odradilo od návštevy chrámu. Všeobecne však platí, že každý Nemec, čo veľmi chcel ísť do kostola, si otvorený chrám počas celej zimy aj našiel.

Až Merkelovej stroskotaný plán „veľkonočného pokoja“, za ktorý sa na druhý deň srdcervúco ospravedlnila, obsahoval „prosbu“ o zrušenie veľkonočných bohoslužieb. Inak široko rešpektovaná kancelárka projekt blackoutu počas sviatkov už nevedela presadiť. Proti prosbe sa vyslovil minister vnútra Horst Seehofer (CSU) a v hodinách pred zrušením avizovaného veľkonočného pokoja bolo z katolíckej cirkvi počuť, že cirkev nemieni vyhovieť kancelárke.

Neočakávane zaujímavý prípad je Holandsko, tam v nedeľu vyústil spor za otvorené kostoly až do násilia.

Táto malá ľudnatá krajina je dnes väčšinovo bez vierovyznania, k štátnemu protestantizmu sa hlási už iba 16 percent obyvateľov, no donedávna hralo náboženstvo (prípadne odmietnutie náboženstva) centrálnu rolu pri organizovaní holandskej spoločnosti. Keď kedysi dominujúce kalvínske elity v 19. storočí videli, že už nedokážu vtlačiť celej spoločnosti svoju pečať, zaviedol sa model verzuiling (doslova „pilarizácia“). Znamenalo to, že kalvíni, katolíci, liberáli a neskôr aj socialisti, žili v akomsi dobrovoľnom apartheide, každá komunita mala svoje školy a médiá, ba aj sociálnu poisťovňu a prišla len minimálne do kontaktu s príslušníkmi iného piliera. Nejaký čas to vyhovovalo takmer všetkým, pilarizácia garantovala mier v polarizovanej spoločnosti.

S týmto (pôvodne) náboženským partikularizmom súvisí mimoriadne silné postavenie náboženských spoločenstiev voči štátu: holandská vláda nemá ako zakázať bohoslužby, holandská ústava niečo také vylučuje. Keď sa zaviedol zimný lockdown, pravicovo-liberálny premiér Mark Rutte preto mohol len poprosiť náboženských hodnostárov, aby aspoň limitovali svoje zhromaždenia na 30 osôb. U „štátnych“ protestantov, ku ktorým sa hlási aj kráľovská rodina, ani u katolíkov nenarazil na odpor. Tieto konfesie stratili do veľkej miery svoju identitu, návštevnosť chrámov je aj mimo pandémie mizerná a pilarizáciou už nežijú. Napríklad taký denník Volkskrant, ktorý tu kedysi vychádzal pre katolíckych robotníkov, má dnes úplne iných čitateľov. Mladí Holanďania často už ani netušia, čo kedysi patrilo do akého piliera. Je im to smiešne.

Lenže zostala tu ešte jedna komunita, ktorá žije stále v dobrovoľnom apartheide – ortodoxní kalvíni. V obciach takzvaného „biblického pásu“ platí prísny nedeľný pokoj a zákaz nadávania, ženy nenosia nohavice a číta sa hlbinno-teologický denník Reformatorisch Dagblad, ktorý má počas nedele vypnutú webstránku. Pravoverní majú svoju politickú stranu, ktorá je vedená duchovnou autoritou a ktorá v straníckom programe sľubuje „odvrátiť a vyhubiť všetko modlárstvo a každé falošné náboženstvo“. Staatkundig Gereformeerde Partij nie je veľkým mocenským hráčom, ale je stabilne zastúpená v holandskom parlamente.

Autor článku sa bol raz pozrieť na ortodoxnú baštu Urk. „Na Urk“ – tak sa vyjadrujú aj sami Urkčania, keďže niekdajšia rybárska dedina bola pôvodne ostrovom a zachovala si napriek blízkosti k amsterdamskej aglomerácii doteraz mentalitu ostrova. Urk má najväčšiu mieru pôrodnosti v Holandsku, až 93 percent z 20-tisíc obyvateľov chodí v nedeľu do kostola. Výber kalvínskych denominácií je v Urku obrovský: je tu osem chrámov liberálno-kalvínskeho hervormd prúdu a k tomu tucet modlitební prísneho prúdu s názvom gereformeerd. Kostoly v štýle skladu či haly majú napríklad nasledovné náboženské komunity: Reformovaná obec, Holandská reformovaná cirkev, Reformované obce v Holandsku, Slobodná reformovaná obec či Oslobodená reformovaná cirkev. Bohoslužby trvajú hodinu a pol, tvorí ich takmer iba kázeň, boží ľud odspieva sotva tucet žalmových veršov, na konci bohoslužby nebýva žiadne prijímanie.

Ortodoxný kalvinizmus v najčistejšej podobe sa dá zažiť v Starej reformovanej cirkvi: je to more čiernych dámskych klobúkov, čierne zaodetému kazateľovi hore na kancli nie je vidieť ani na ruky. Kazateľ sa nepohne ani raz, celú kázeň prespieva. Bohoslužba sa končí rituálnym odchodom členov cirkevnej rady, tuctu mužov v čiernom, vážnych a vychudnutých.

Ortodoxní kalvíni sú v inak ultraliberálnej holandskej spoločnosti neobľúbení. Napríklad sa pravidelne objavujú legislatívne projekty, ktorými chcú ľavicoví a liberálni politici nútiť týchto kresťanských fundamentalistov, aby uznali zrovnoprávnenie žien. Ale inak si ortodoxní žijú nepovšimnute na okraji spoločnosti.

Stredobodom pozornosti sa stali až v časoch koronavírusu. Už keď vláda vyhlásila v Holandsku dovtedy nepredstaviteľný zákaz vychádzania, bol Urk jedným z miest, kde vypukli najsurovejšie nepokoje. Nie nadarmo sa hovorí Urkčanom, že sú „holandskí Texasania“, celkom radi berú spravodlivosť do svojich rúk. No a potom ešte odmietla menšina v menšine vyhovieť „urgentnej rade“ od vlády, aby prešli na livestream alebo znížili počet veriacich počas bohoslužieb na 30 osôb. Niektoré ich kostoly boli v nedeľu stále plné, občas chýbali aj tie rúška. Premiér Rutte nazval ich správanie „egoistické“, ale páky na nich nemá, ústava nepustí.

Sekulárne holandské elity sa odvtedy snažili vyriešiť problém starým osvedčeným spôsobom – vystavili ortodoxných na mediálny pranier. Televízne štáby začali obliehať kostoly v biblickom páse a vysielali odtiaľ obrázky, ktoré pohoršovali väčšinové obyvateľstvo a mali vytvoriť spoločenský tlak na zákaz tamojších bohoslužieb.

Výsledkom v tú osudnú nedeľu bolo, že niektorí ortodoxní reagovali nahnevane na prítomnosť novinárov. Pred chrámom Starej reformovanej cirkvi v Krimpene zaútočil istý veriaci – podľa holandských médií „zozadu“ – na novinára a „kopol ho do brucha“. Pred urkským kostolom Reformovaných obcí, denomináciou s až 107 745 veriacimi, „zrazilo auto novinára“. Aj keď útoky na videách pôsobia tak, že žiaden novinár nemohol byť zranený, prekročili tým ortodoxní útočníci rubikon. Mediálne rozhorčenie je veľké, kalvínske autority chodia odvtedy so sklonenými hlavami, obávajú sa, že vláda si na nich teraz páky nájde.