Daniel Kaiser

Nie je, súdiac podľa klipu, s vládou úplne spokojný, ľudia jej, teda aj jemu, totiž nerozumejú: „Zbytočne taktizujeme, hráme pri stene.“ Potom prechádza k sebakritike, teda asi do vlastných radov Starostov a nezávislých (STAN), pretože mimo pôdorysu svojich piatich strán vláda v Česku takmer nekoná: „Pristupovali sme na kompromisy. Je najvyšší čas to zmeniť. A vrátiť sa k tomu, prečo sme to vôbec začali robiť.“

Môže pôsobiť kuriózne, keď český vicepremiér svoj zámer porozprávať sa bez servítok s premiérom Fialom oznamuje cez sociálne siete, aj tento trochu smiešny moment Rakušanovi kritici z ODS nezabudli zúročiť. Ale je klip z volejbalovej šatne skutočne dôvodom na pohoršenie vo vnútri koalície a na sociálnych sieťach?

Vít Rakušan je taký predseda STAN, ktorý zoskupenie považované za bezhodnotové systematicky kormidloval k progresívnym témam. A pretože mu tento posun medzi jeho „starostami“ prechádza, môžeme aj teraz stavať na to, že odpútaním sa od steny, skoncovaním s kompromismi sa myslí väčší dôraz na progresivistické nápady, ako sú propaganda za prijatie eura, za ratifikáciu Istanbulského dohovoru či za manželstvá a adopcie pre homosexuálne páry.

Otázka je, či by odporcovia tohto druhu nápadov, ktorí sa v českej päťkoalícii stále vyskytujú, nemali ohlásenú Rakušanovu asertivitu privítať. Odpoveď je, že mali. Nejde tu o nič menšie, než aby sa do koaličného tábora, ktorý je vzhľadom k programatike oných piatich strán širokospektrálny, vrátila politika. Na každý Rakušanov výpad môžu konzervatívnejšie elementy vo vláde odpovedať.

Ako sa v poslednej dobe stalo v Česku už všednosťou, ktorú uznávajú aj ministri, vláda Petra Fialu má určitý deficit v komunikácii. Jedným z predpokladov tohto deficitu bola od samého začiatku Fialom vytýčená zásada nehandrkovať sa na verejnosti a predstupovať pred médiá, až keď je hotovo.

Chvíľu, hlavne pokiaľ bol v čerstvej pamäti predošlý premiér [Andrej Babiš, pozn. red.] s dikciou makaka, to pôsobilo upokojujúco. Medzitým sa okolo českej vlády, a predovšetkým na úrade vlády, vytvorilo ovzdušie akejsi nepreniknuteľnosti, ťaživá atmosféra, v ktorej sa každá kritika zvonku berie ako osobná urážka majestátu pána profesora [premiéra Fialu, pozn. red.]. Toto prostredie reaguje na svet s akýmsi preventívnym znepokojením. Za 35 rokov slobody sme nemali vládu, ktorá by ako celok pôsobila takto netýkavo (česť výnimkám medzi ministrami).

Pokiaľ toto neprestane, čakajú Česko znovu parlamentné voľby, v ktorých nepôjde o politiku, ale o vytváranie širokého frontu proti populizmu a akejsi ruskej piatej kolóne. Minule sa to osvedčilo stranám súčasnej päťkoalície a neosvedčilo Českej republike. Výkon Fialovho kabinetu je slabý, vláda „prehýrila“ energetickú krízu, nechala vyrásť infláciu, v EÚ zaujala dokonale pasívny postoj. Dôvera v kabinet je historicky nízka. Ľudí už strnulosť vydávaná za cnosť dávno nebaví.

Bol to Vít Rakušan, kto po masakri na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej sám uplatnil metódu preventívneho znepokojenia, vtedy s úmyslom ochrániť pred kritikou políciu, prípadne seba. Preto je paradoxné, že práve on teraz ustálené vody v koalícii narúša, ale je to úplne ozdravné.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.