Prihlásiť sa

Od barbarskej noci k hodnosti kardinála. Storočnica Jána Chryzostoma Korca

00000002.tif_000 Ján Korec v civile po zadržaní komunistickým režimom. Foto: archív autora

Len málo osobností tak stelesňuje zápas Slovákov proti komunistickému režimu, ako Ján Chryzostom Korec. Bol svedkom viery a utrpenia cirkvi v období jej krutého prenasledovania: v 50. rokoch ako tajne vysvätený kňaz a aj biskup, v 60. rokoch ako politický väzeň a v období 70. a 80. rokov ako vedúca osobnosť tajnej cirkvi. Život kardinála je ako červenou niťou pretkaný pevnou vierou v Boha, ochotou obetovať sa pre pastoračnú službu, a vlastenectvom. Podľa týchto kompasov sa orientoval v spletitých cestách a osudových križovatkách dramatického slovenského príbehu 20. storočia.

Ján Chryozstom Korec sa narodil 22. januára 1924 v obci Bošany neďaleko Topoľčian. V septembri 1939 vstúpil v Ružomberku do Spoločnosti Ježišovej (jezuiti). Po maturite na gymnáziu v Kláštore pod Znievom študoval v rokoch 1944 – 1950 na Filozofickom inštitúte Spoločnosti Ježišovej v Brne teológiu a filozofiu. Už v tom čase začali veriaci pociťovať reštriktívne opatrenia štátu voči cirkvi, ktoré pritvrdil nástup komunistického režimu v roku 1948. Ten odštartoval éru otvorených a ostrých perzekúcií, takých charakteristických pre 50. roky.  

Na vlastnej koži ich pocítil aj Korec. Osudovým zlomom jeho života sa stala noc z 13. na 14. apríla 1950. Komunistický režim vtedy v Akcii K fakticky zlikvidoval mužské rehole na Slovensku, obsadil kláštory a rehoľníkov odvliekol do internačných kláštorov. Priliehavé pomenovanie „barbarská noc“, ktoré sa na označenie tejto udalosti vžilo a plne vystihuje jej priebeh a význam, začal vo svojich prácach používať práve Korec.

Drámu tejto noci prežil na teologickom jezuitskom kolégiu v Trnave, do ktorého vtrhli milicionári z miestnych Coburgových závodov v sprievode príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Korca internovali krátko v Jasove, neskôr v Podolínci a Pezinku, odkiaľ bol prepustený v septembri 1950. Následne pracoval ako dokumentačný pracovník a neskôr robotník.

Korec napriek tomu zostal verný svojmu duchovnému povolaniu. V októbri 1950 bol rožňavským biskupom Róbertom Pobožným tajne vysvätený za kňaza. V dôsledku stupňovania tlaku a represií voči cirkvám a veriacim, odsúdení troch slovenských biskupov a uväznenia ďalších, bol Korec v auguste 1951 biskupom Pavlom Hnilicom tajne vysvätený za biskupa.

Ako najmladší biskup katolíckej cirkvi mal v tom čase len 27 rokov, a zverenú veľkú zodpovednosť. Prežitie ťažko skúšanej katolíckej cirkvi zabezpečoval v utajení pred svetskou mocou a pod hrozbou neustálych a neustávajúcich perzekúcií. Napriek sledovaniu štátnou mocou vykonával tajné svätenia kňazov z radov rehoľníkov, podporoval skryté aktivity jezuitov a spôsobom „od bytu k bytu“ vyvíjal aj ďalšiu pastoračnú činnosť. 

Jeho pôsobenie však nezostalo režimu utajené. V roku 1960 ho zatkli, absurdne obvinili z velezrady a vo vykonštruovanom procese odsúdili na 12 rokov väzenia. Hoci už nevládli také brutálne pomery ako v 50. rokoch, prešiel viacerými obávanými žalármi, ako boli Pankrác, Valdice či Praha-Ruzyň. Pobyt v komunistických väzniciach zanechal na Korcovom zdraví následky.

Napokon bol prepustený v roku 1968, v čase nádychu slobody spojenom s Dubčekovými reformami socializmu s ľudskou tvárou. Korec využil priaznivejšiu situáciu a v lete 1969, kým sa ešte hranice celkom neuzavreli, vycestoval do Ríma. Tu ho na osobitnej audiencii prijal pápež Pavol VI. a odovzdal mu aj oficiálne biskupské insígnie.

Po nástupe režimu tzv. normalizácie na prelome 60. a 70. rokov sa cirkvi a veriaci znovu dostali pod tlak. Metódy boja sa však zmenili. Kým v 50. rokoch režim proti cirkvám otvorene bojoval, v období tzv. normalizácie sa zameral skôr na snahy o násilnú ateizáciu spoločnosti. V praxi túto snahu presadzoval najmä propagandou, vzdelávacím systémom a spoločenským zastrašovaním veriacich, spojeným s konkrétnymi perzekúciami voči jednotlivcom.

Komunisti vnímali Korca ako jednu z hlavných postáv cirkevného života. Preto mu nedali súhlas na výkon kňazskej služby. Naďalej tak pracoval ako robotník a opravár výťahov. Intenzívne ho sledovala Štátna bezpečnosť ako politická tajná polícia komunistického režimu, ktorá sa snažila monitorovať jeho rozsiahle aktivity. Zo sledovania, odpočúvania, pravidelných výsluchov či správ tajných spolupracovníkov vedela o tom, že intenzívne pracuje na formovaní mládeže v kresťanskom duchu.

Ako tajne vysvätený biskup bol neoficiálnou hlavou tajnej cirkvi na Slovensku. Tá sa formovala mimo oficiálnych cirkevných štruktúr a v priebehu 80. rokov sa vyprofilovala na dobre štruktúrované a početné hnutie veriacich. Korec svojou autoritou zastrešoval všetky jej aktivity. Či už to boli stretnutia v tzv. krúžkoch, organizovanie programov pútí či vydávanie samizdatovej literatúry.

Do samizdatov sám prispieval množstvom článkov i obsiahlejších textov, ktoré z neho robia azda najplodnejšieho samizdatového autora na Slovensku. Podarilo sa mu vytvoriť rozsiahle literárne dielo, ktorého súčasťou sú filozofické, náboženské, historické aj polemické texty. Veľká časť jeho autorských rukopisov v tomto období vyšla na Západe, v prostredí slovenského exilu, najmä na pôde Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Podporoval aj aktivity, ktoré mali širší presah než len úzko cirkevný. Podpísal sa aj pod známe vyhlásenie slovenských disidentov a intelektuálov z októbra 1987, ktorým odsúdili deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska v roku 1942. O jeho vplyve svedčí, že keď v marci 1988 plánovala tajná cirkev zorganizovať v Bratislave Sviečkovú manifestáciu, jej organizátori sa išli o nápade poradiť s Korcom a do práce sa pustili až po tom, ako sa k myšlienke postavil kladne.

V období vlády komunistického režimu bol rešpektovanou osobnosťou a laureátom viacerých významných ocenení za ochranu ľudských práv a náboženských slobôd, vrátane udelenia niekoľkých čestných doktorátov od univerzít na Západe.

Po páde komunistického režimu sa Korec stal rektorom seminára Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo februári 1990 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za biskupa Nitrianskej diecézy. Za heslo si zvolil motto Ut omnes unum sint (Aby všetci jedno boli). V máji 1991 bol napokon pápežom Jánom Pavlom II. vymenovaný za kardinála.

Ján Ch. Korec po páde komunistického režimu podporoval aj národnoemancipačný proces Slovákov a ich snahu po samostatnom štáte. Diferencoval však medzi uzavretým nacionalizmom až šovinizmom na jednej strane, a vlastenectvom na strane druhej. Svojou neskoršou prácou aj verejnými postojmi stál pevne na strane slovenskej štátnej samostatnosti.

Jeho životné osudy v období vlády komunistického režimu ponúkajú inšpiratívny príbeh človeka, ktorý sa stal vďaka pevnému presvedčeniu morálnou autoritou. Zanechal po sebe neprehliadnuteľné dielo a do veľkej miery symbolizuje príbeh slovenskej cirkvi po druhej svetovej vojne. Ten je rovnakou mierou naplnený nezmerným utrpením, ako aj hrdinskými príbehmi, medzi ktorými vyniká aj ten Korcov.


Peter Jašek