Črevá nemeckej politiky. Za koľko si možno kúpiť politikov CDU. A na aký cieľ

Veľké očakávanie je, že nemecká politika po parlamentných voľbách 26. septembra ešte viac zozelenie. Strana Zelených sa drží stabilne v prie­skumoch nad 20 percent, pravdepodobne sa bez nej ne­bude dať formovať vláda, no aj kresťanskí demokrati z večne vlád­nucej stra­ny CDU dostali v dvadsiatych rokoch pod Angelou Merkelovou cel­kom zelený imidž. Hneď keď Merkelová nastúpila do úradu kan­ce­lá­ra, vyhlásili ju zeleno-liberálne médiá za Klima­kanz­lerin, a keď sa po Fukušime rozlúčila s jadrovou energiou, narást­la jej reputácia v zelených kruhoch ešte viac. Skutočnosť, že z toh­to chaotického roz­hod­nutia na veľmi dlhé obdobie profitujú naj­mä uhoľné elektrárne, je všeobecne známa, politicky to ale Merkelovej neuškodilo.

Očakávanie zeleného Nemecka je aj vzhľadom na aktuálny vývoj opod­stat­nené: nedávno Zelení v spolkovej krajine Bádensko-Würt­tem­ber­s­ko opakovane vyhrali voľby, mohli sformovať pohodlnú vládu so so­ciál­nymi demokratmi a liberálmi, rozhodli sa ale za pokračovanie koa­lície s CDU. Liberáli sa vraj priečili klimatickej politike. Zdá sa, že kresťanskí demokrati a Zelení si celkom dobre ro­zumejú. Nejde obom stranám predsa o to isté – chrániť a zachovať Bo­žie stvorenie?

Na prvý pohľad to tak vyzerá. Veď CDU vyprodukovala už generácie reš­pektovaných politikov, ktorí vedeli prekrásne rozprávať o prí­ro­de, napríklad bývalý Kohlov minister Klaus Töpfer bol v rokoch 1998 až 2006 výkonným riaditeľom Programu OSN pre životné pro­stre­die. Kto však riskuje druhý pohľad, zbadá neprehľadné množstvo stra­níckych funkcionárov zo sesterských strán CDU a CSU, ktorí se­dia v rôzných dozorných orgánoch toho starého „špinavého“ prie­mys­lu a ktorí sa pomerne horlivo angažujú za prežitie týchto brand­ží.

Pikantný a zároveň priezračný detail ponúka takzvaná „azerbajdžanská afé­ra“, ktorá je takmer totožná s „rúškovou aférou“. Pre lepší preh­ľad získali už obe aféry svoj článok na Wikipédii.