Bela IV. aj uhorské kráľovstvo zrejme zachránilo víťazstvo v námornej bitke

Kráľovi Belovi IV. sa zo zovretia Mongolov podarilo ujsť, za čo mohol ďakovať viacerým mladým rytierom z jeho družiny. No v ponižujúcom úteku musel pokračovať. Najprv zamieril k Nitre, neskôr išiel k Viedni. Tatári ho urputne prenasledovali a kráľ potreboval bezpečné útočisko. V spomínanej Viedni ho však nenašiel.

Naopak, Belov bratranec Fridrich II. Babenberský ho do mesta nielenže nevpustil, no vynútil si od neho „darovanie“ troch komitátov a cenností. Právom sklamanému a zatrpknutému Belovi neostávalo nič iné, iba pokračovať v úteku. Zamieril na juh k Jadranu, do dnešného Chorvátska. Nebolo to náhodou. Táto oblasť sa mu javila ako bezpečné útočisko.

Belo IV. nenechal nič na náhodu. Keďže žiadna pomoc „zvonku“ neprišla, v obave pred tým, že Mongoli prekročia Dunaj a vtrhnú ďalej na juh, nechal exhumovať pozostatky sv. Štefana v Stoličnom Belehrade. Pre istotu so sebou zobral aj korunovačné klenoty. To len podčiarkuje vážnosť situácie.

Všetky vzácnosti dal odviezť k Jadranskému moru. Samozrejme, na Istriu smerovala aj kráľova rodina – manželka Mária Lascari s tromi deťmi. Pridal sa k nim aj kráľ. Hoci pôvodne ponúkli útočisko obyvatelia Splitu, kráľovná zdvorilo odmietla a zvolila si neďaleký kráľovský hrad Klis. Spolu s kráľom však utiekli aj významní svetskí i cirkevní predstavitelia, ako aj rôzni veľmoži či bohatí ľudia. Väčšina z nich ostala v Splite a nepokračovali ďalej.

Tu treba podotknúť, že hoci územie dnešného Chorvátska vtedy formálne patrilo pod Uhorsko, z dnešného pohľadu malo akúsi autonómiu. Jednotlivé mestá, ako napríklad Split, viedli vlastnú politiku. No v tomto prípade sa ku kráľovskej rodine zachovali lojálne a poskytli im útočisko. Pritom boli ohrozené aj samotné mestá, keďže Mongoli pri prenasledovaní kráľa „nezabudli“ drancovať a pustošiť územie, ktorým prešli.

Práve tu sa začína najnapínavejšia časť kráľovho úteku. Mongoli mu boli v pätách a mali dobrých zvedov. Ešte okolo Vianoc 1241 totiž prešli po zamrznutom Dunaji do Panónie a obavy Bela IV. sa naplnili. Keď sa dozvedeli, kam kráľ smeruje, okamžite sa pustili za ním. Až tak urputne, že z kráľovho náskoku postupne ukrajovali. Prečo boli Mongoli takí posadnutí prenasledovaním kráľa? Vedeli totiž, že nestačí len dobyť kráľovstvo, ale musia sa zbaviť aj panovníka.

Podľa odhadov mongolská armáda, ktorá mohla mať okolo 20-tisíc vojakov, dobyla po prekročení Dunaja Budu, zničila predmestie Ostrihomu a pustila sa na juh. Dostali sa až na územie dnešného Chorvátska. Aj tu sa snažili obyčajní ľudia zachrániť sa útekom do lesov. Väčšinou sa im to podarilo i s dobytkom a zásobami potravín. Nie však všetkým…

Belovi zase bolo jasné, že ak ho Mongoli dostihnú, nič dobré ho nečaká. Kráľa prenasledoval oddiel, ktorému velil Kadan. Nebol to len tak hocikto, išlo o Džingischánovho vnuka. Preto sa kráľ oprávnene obával aj o osud svojej rodiny.

No späť na Jadran. Kráľ si napokon spolu rodinou a svojím sprievodom zvolil ako útočisko mesto Trogir.

Malo to svoju logiku. Trogir bolo vtedy dobre opevnené mesto na ostrove. Od pevniny ho oddeľovali pomerne úzky pás mora a močiare. Nasledujúce udalosti navyše ukázali, že išlo o šťastné rozhodnutie, ktoré zachránilo kráľovi i jeho rodine život.

Mongoli, ktorí dorazili na pobrežie Jadranu niekoľko dní po kráľovi, najprv začali obliehať Split. Obyvatelia mesta spočiatku podľahli panike. Mongoli totiž zabili každého, koho našli pred hradbami. Mešťania sa nakoniec pripravili na obliehanie, čo sa ukázalo ako nepotrebné. K mongolskej armáde dorazila správa, v tom čase už nepravdivá, že kráľ s rodinou je na hrade Klis.

Preto sa presunuli k hradu a začali ho obliehať. Posádka kládla urputný odpor, Mongoli utrpeli pomerne značné straty, no prenikli až do predhradia. Tu ich ale zastihla ďalšia, tentoraz pravdivá správa, že kráľ sa uchýlil do Trogiru. Hoci ako už bolo spomenuté, išlo o pomerne dobre chránené mesto, dlhodobému obliehaniu Mongolov by asi predsa len neodolalo.

No šťastná náhoda pomohla kráľovi získať trochu času. Keď Mongoli dorazili k Trogiru, bolo im jasné, že tu sa musia pripraviť na dlhšie obliehanie. Preto najprv ich hlásnik, podľa dobového kronikára Tomáša zo Splitu, zakričal „v reči Slovanov“ výzvu obyvateľom Trogiru, aby im kráľa vydali a nestali sa obeťou mongolskej pomsty.

Belo IV. zachoval pokoj a mešťanom prikázal, aby na posolstvo Mongolov nereagovali. Keď sa kráľovi prenasledovatelia nedočkali odpovede, odtiahli. Bolo jasné, že sa každú chvíľu vrátia. Kráľ sa zachoval statočne. Nechcel vystaviť obyvateľov mesta mongolskej pomste, ale nemienil sa ani vzdať.

Rozhodol sa uniknúť po mori. Mal vlastnú bojovú loď – trirému. Mešťania mu ju pripravili na plavbu. Je to celkom zaujímavé zistenie, keďže kroniky neuvádzajú, ako kráľ prišiel k vlastnej bojovej lodi. Tá bola navyše v tom čase celkom impozantná, s dĺžkou zhruba 40 a šírkou 5 metrov. Triréma vychádzala z rímskej predlohy. Posádku tvorilo približne 170 – 180 veslárov.

Kráľovskej lodi velil podľa dobových zdrojov Martin z rodu Cernotai. Utečenci, ktorí prišli spolu s kráľom, si zrejme tiež prenajali jednu, prípadne dve ďalšie lode. S najväčšou pravdepodobnosťou nešlo o vojnové lode. Hoci o ďalšom vývoji nie sú úplne presné informácie, veľa sa dá vydedukovať z tých prameňov, ktoré sa zachovali.

Belova malá flotila zamierila z Trogiru smerom na ostrov Pag, čo je necelých 200 kilometrov. Práve tu došlo k stretu s Mongolmi. Tí sa zrejme o pohybe jeho lodí dozvedeli od rybárov, prípadne miestnych obyvateľov, keďže kráľovská loď sa zrejme veľmi nevzďaľovala od pobrežia.

Oveľa zaujímavejšie je zistenie, že Mongoli prenasledovali Bela a jeho sprievod nielen po súši, ale aj na lodiach. Otázkou je, ako a od koho ich získali. Kvôli vtedajším komplikovaným vzťahom je dosť možné, že od Benátčanov, ktorí boli nepriateľmi uhorských kráľov. Teda je celkom pravdepodobné, že Mongolom pomohli práve oni. Nahráva tomu aj fakt, že práve oni kupovali od Mongolov zajatcov a predávali ich ďalej ako otrokov.

Mongolskí prenasledovatelia dostihli kráľa pri už spomínanom ostrove Pag neďaleko rovnomenného mesta. To sa vtedy nachádzalo ďalej od mora a viac v zálive. Treba dodať, že hoci triréma bola impozantná bojová loď, ktorej na Jadrane len máločo dokázalo konkurovať, proti mongolským lukostrelcom veľa šancí nemala.

Pre kráľa a posádku neostávalo nič iné, ako zvoliť únik z lode. A práve v tom čase došlo k stretu s Mongolmi. Kráľ sa chcel so sprievodom a posádkou celkom logicky dostať do bezpečia na breh, lenže Mongoli už boli veľmi blízko a snažili sa mu v tom zabrániť. Následne sa rozpútal tvrdý boj už na mori. Posádky lodí aj kráľovskí vojaci kládli tuhý odpor.

Na pomoc prišli aj obyvatelia Pagu, ktorí nelenili a vrhli sa na Mongolov. Viacerých zabili ešte v mori, ďalších pobili už na pobreží. Napriek tomu sa kráľ v jednom okamihu ocitol v úzkych, keď spolu so svojou strážou už nemal kam ustúpiť.

Neskoršie darovacie listiny spomínajú troch bratov, ktorí boli v kráľovskej družine. Jeden z nich, Kres, v poslednej chvíli zabil jedného z mongolských veliteľov, ktorý chcel kráľa skoliť šípom. Listiny spomínajú aj to, že žiaden z Mongolov, ktorí prenasledovali kráľa, spomínaný stret neprežil. Belovi rytieri a obyvatelia mesta ich zabili buď priamo v boji, alebo pohádzali do mora.

Kadan, ktorý sa dozvedel o neúspechu na mori, bol nakoniec nútený odtiahnuť. Nielen kvôli tomu, že v Mongolskej ríši nastal po smrti Ogotaja boj o moc. Armáda, ktorú Kadan viedol, už nemala dosť krmiva pre kone. Aj preto sa rozhodol pre odchod a na spiatočnej ceste sa pripojil k Batuchánovým oddielom.

Spomínané udalosti svedčia o tom, aké vie byť šťastie vrtkavé a ako môže náhoda rozhodnúť o ďalšom smerovaní dejín. Ak by Belo s rodinou a uhorskou elitou prišli o život a kráľovstvo o kráľa i jeho nasledovníka, všetko mohlo byť inak. Ale nebolo. Aj Mongoli si mysleli, že sa čoskoro vrátia a dokončia, čo začali, no nestalo sa tak. Aspoň nie hneď. Ich potomkovia sa síce o pár desaťročí do Uhorska vrátili, ale… O tom viac o týždeň.