Medveď ako zabijak? Jaroslav Slašťan hovorí o príbehoch, keď vychovali opustené deti

Hoci by sa mohlo zdať, že zvieracími rodičmi sú najčastejšie primáty, v skutočnosti poskytli náhradné rodiny deťom aj vlky a medvede. V roku 1341 zaznamenali v Hesensku prvý prípad dieťaťa vychovaného vlkmi.

Dostal sa do histórie ako hesenský vlčí chlapec. Chlapca objavili pri love poľovníci, pohyboval sa len po štyroch a dokázal vyskakovať do veľkej výšky. Po chytení sa nedokázal adaptovať na nový spôsob života a za krátky čas umrel.  

Majú takto vychované deti nejaký špeciálne označenie, pomenovanie?

Áno. Bez ohľadu na to, o aký druh divokého zvieraťa išlo, hovoríme o vlčích deťoch. Tento pojem je zaužívaný predovšetkým v sociológii a psychológii. Označuje deti, ktoré žili v extrémnych podmienkach sociálnej izolácie, prakticky bez kontaktu s ľuďmi. V minulosti však boli vlčími deťmi skutočne označované deti vyrastajúce spoločne s vlkmi alebo inými zvieratami.

Aké boli takéto vlčie deti?

Deti, ktoré boli v ranom veku stratené a prežili niekoľko rokov medzi zvieratami, sa po objavení už nikdy nenaučili rozprávať, hoci sluch mali v poriadku. Často bývali silne nakazení rôznymi parazitmi a trpeli mnohými chorobami a infekciami. V každom z prípadov vlčích detí psychológovia potvrdili nízku mentálnu úroveň.

Zmeškané šance v socializácii postihujú duševnú i telesnú stránku a znižujú vek, akého sa tieto deti dožívajú. Keď sú takéto deti vytrhnuté zo svojho zvieracieho prostredia, často nevydržia šok z nového okolia a zakrátko umierajú.

Dá sa takéto správanie napríklad u medveďov nejako vysvetliť? Nepovažujú dieťa za korisť?

Etológovia pracujú s faktom, že zvieratá dobre rozpoznajú dospelého človeka od dieťaťa. Dodnes však zostáva záhadou, prečo zver malé deti nezabije, ale vychováva ich ako svoje mláďa. Faktom je, že zvieratá sú schopné postarať sa o ľudské mláďa a pomôcť mu.

Záhada, prečo v mnohých prípadoch nepovažovali deti za korisť, rovnako ako mláďatá iných živočíšnych druhov, ale prisvojili si ich a starali sa o ne, ostane tak ešte nadlho neobjasnenou.

Vráťme sa k medveďom a deťom, o ktoré sa starali u nás.

Áno, aj na území dnešného Slovenska sa odohralo niekoľko prípadov, keď zvieratá poskytli človeku náhradnú rodinu. Pavel Hell v publikácii Medveď v Slovenských Karpatoch a vo svete uvádza na základe historického záznamu, že v roku 1661 chytili v liptovských horách asi deväťročného chlapca.

Ten žil medzi medveďmi, hrýzol, škriabal a urputne sa pri chytení bránil, takže lovcom trvalo dosť dlho, kým sa im podarilo zviazať ho a odviesť.

Je nejaký známejší prípad, o ktorom sa v minulosti aj písalo?

Jedným z najznámejších prípadov je príbeh z polovice 19. storočia z liptovskej obce Hybe, ktorý je dokonca zdokumentovaný aj v tamojšej kronike, či Časopise Museálnej slovenskej spoločnosti. V roku 1844 v chotári obce Hybe pltníci spozorovali divú ľudskú bytosť v spoločnosti medveďa.

O mieste stretnutia podali hlásenie obecnému predstavenstvu v Hybiach, ktoré informovali aj o tom, že po rovine kráčala ľudská bytosť po dvoch, ale hore vrchom po štyroch.

Ako zareagovali kompetentní?

Na objasnenie celej veci a upokojenie situácie boli určení dvaja horári, Ondrej a Jozef Hakelovci. Podarilo sa im šelmu odohnať a „divočku“ odchytiť. Po príchode sa jej ujala jedna zo žien, na čo spomínala vtedy Zuzana z obce. Povedala, že sa prihlásila Slivková, ktorá bývala vo veľmi starom dome. Zuzana vraj divočku videla hneď v prvý deň a nasledujúceho jeden a pol roka veľmi často.

Spomína sa aj to, v akom stave bolo dievča, keď ho našli?

Keď ju chytili, bola celá zasmolená, zamachnatená a zarastená. Mala neobyčajne vyvinuté prsníky a hádali jej okolo 20 rokov. Slivková ju vraj vyumývala a obliekla do šiat, ale ona všetko dala zo seba preč. Hovoriť nevedela.

Najradšej sedávala na podstienke a vyhrievala sa na slnku. Sem ju chodili deti obzerať a ona na ne prskala. Po pol druha roku ju odviedli nevedno kam, iní hovorili, že sama od Slivkovej utiekla.

A čo ďalšie prípady?

Ďalší z podobných prípadov je známy z pohoria Žiar, kde v roku 1883 objavili v medveďom brlohu dospievajúce dievča. Po nájdení žilo dievča v Slovenskom Pravne.

Písomný záznam nehovorí nič o časovom období, ktoré dievča prežilo s medveďmi, ani nič konkrétne o jej správaní či neskorších rokoch. Udáva len, že dievča umrelo veľmi skoro, lebo „nebolo zvyklé ľudskej strave“.

V chotároch Spišskej Magury koncom 19. storočia viacero ľudí nahlásilo pozorovanie medvedice, ktorá sa potulovala v lesoch s medvieďatami a asi trojročným dieťaťom. To sa však nepodarilo chytiť a o jeho ďalšom osude sa nič nevie.

Časovo najnovšia, no neoverená a veľmi strohá správa hovorí o tom, že v rokoch prvej svetovej vojny vyrástlo medzi medveďmi na strednom Slovensku divé dievča.

Mohlo by prísť k takýmto prípadom aj v súčasnosti?

Myslím si, že dnes už k takýmto prípadom na Slovensku nedochádza. Sme vyspelou a kultúrnou krajinou. Väčšina rodičov sa dokáže postarať o svoje deti, a v niektorých prípadoch berie na seba túto zodpovednosť štát a deti, o ktoré sa rodina nevie, nemôže, či nechce postarať, sú umiestnené v detských domovoch či rôznych zariadeniach.

Jednoznačne sa spoločnosť vie a dokáže postarať o každé dieťa. Z tohto dôvodu nepredpokladám, že by sa v súčasnosti v slovenských lesoch nachádzalo dieťa vychovávané medveďmi či vlkmi.

Dokázali by sa však medvede postarať o ľudské mláďatá?

Nevylučujem, že tieto zvieratá ako „adoptívni rodičia“ by aj dnes vedeli poskytnúť dieťaťu akúsi opateru. Najviac prípadov vlčích detí bolo - v časovo najnovšom období - zaznamenaných v chudobných a rozvojových krajinách Ázie, Afriky a Južnej Ameriky. Práve tu sa totiž chudobní rodičia o dieťa nemôžu postarať a tak ho „odložia“ v lese. Avšak aj telesné, či duševné postihnutie môže byť dôvodom, prečo dieťa zámerne ponechajú napospas osudu.

Vzácne sa vyskytovali aj prípady ukradnutia dieťaťa. Všeobecne je známe, že ak samice určitých druhov prídu o svoje dieťa, ich materské inštinkty sa obrátia na iný – často podobný objekt. Tiež sa dá predpokladať, že v Ázii, Afrike a Južnej Amerike sa mnoho detí zatúlalo do lesa a už nenašli cestu domov. Niektoré zahynuli a niektorých sa ujali zvieratá.

História hovorí, že hoci sú takéto prípady zriedkavé – stali sa. Bez ohľadu na to, že na mnohé otázky nepoznáme, a ani nebudeme poznať odpovede.