Európa sa strmo zadlžuje, Slovensko je niekde v strede. Možno budeme splácať jeden za druhého

Európska centrálna banka koncom minulého týždňa potvrdila doterajšie smerovanie monetárnej politiky. V súlade s očakávaniami nezmenila úrokové sadzby a ohlásila pokračovanie núdzového pandemického programu nákupu aktív (PEPP) aspoň do konca marca 2022. Podľa prezidentky banky by jeho obmedzovanie bolo v tejto chvíli predčasné. Zatiaľ čo iné centrálne banky začínajú avizovať prehodnocovanie uvoľnenej monetárnej politiky v druhej polovici tohto roku, Európska centrálna banka pokračuje v nastavenom kurze.

Skutočnosť, že centrálna banka chce v expanzívnej politike pokračovať minimálne ďalší rok, sa môže interpretovať rôzne. Ak sa sústredíme na hlavný cieľ monetárnej politiky, teda cenovú stabilitu, centrálna banka môže svojím oznámením signalizovať, že neočakáva neprimeraný rast inflácie v horizonte plánovania svojej politiky. Menej optimistická interpretácia by sa mohla sústrediť na to, že centrálna banka predvída potrebu naďalej stimulovať ekonomiku, a teda zrejme neočakáva v blízkom čase jej rýchle oživenie.

Uvoľnená monetárna politika ako liek na pandémiu

Núdzový pandemický program nákupu aktív vznikol v marci 2020 s cieľom uľahčiť prekonanie pandemickej ekonomickej krízy. Pôvodnú alokáciu 750 miliárd eur v júni zvýšili o 600 miliárd a v decembri o ďalších 500 miliárd eur. Celkovo tak môže Európska centrálna banka v tomto programe nakúpiť aktíva v hodnote 1,85 bilióna eur. Nakupovať môže cenné papiere vydané verejnými i súkromnými subjektmi.

Paralelne s núdzovým pandemickým programom pokračujú aj iné, skôr prijaté programy. Len v marci tohto roku nakúpila banka aktíva za takmer sto miliárd eur – za 73 miliárd eur v rámci pandemického programu a za 23 miliárd v rámci iných programov. Celkovo sú už v bilancii Európskej centrálnej banky dlhopisy za takmer štyri bilióny eur. Ďalšie peniaze prúdia do ekonomiky prostredníctvom strednodobých pôžičiek pre banky.

Otázkou je, nakoľko môže byť monetárna politika účinná v pandemických podmienkach. Zdá sa, že zásadným problémom v pandemickej kríze nie je prístup k financovaniu. Diskusia sa preto sústreďuje viac na rolu fiškálnej politiky v prekonávaní ekonomických následkov pandémie.

Vládne kreditky bez limitu

Kým súkromný sektor je pri pôžičkách obozretný, hoci sú lacné, vlády využili príležitosť naplno. Keďže ide o núdzový program, podmienky boli nastavené zámerne voľne a zahŕňajú aj dlhopisy vydané gréckou vládou. Lacné peniaze umožnili štátom najrôznejšie formy pomoci a fiškálnej stimulácie ekonomík, zároveň však znížili tlak na plánovanie a vyhodnocovanie efektívnosti jednotlivých opatrení.

Verejné dlhy štátov Európskej únie v uplynulom roku rástli nevídaným tempom. V eurozóne sa verejný dlh blíži k hranici 100 percent hrubého domáceho produktu (HDP), na úrovni celej Európskej únie prekročil 90 percent HDP. Počet štátov s vereným dlhom nad úrovňou hrubého domáceho produktu sa zvýšil z troch na šesť. Extrémny je prípad Grécka, ktoré dlhuje viac než dvojnásobok svojho HDP. Medzi najväčšími dlžníkmi sú naďalej južné štáty Únie, Taliansko, Portugalsko a Španielsko. V týchto štátoch tiež verejné dlhy rástli rýchlejšie než inde.

Z pohľadu rastu verejných dlhov bol kritický najmä druhý štvrťrok, no nadštandardne rástli po celý rok. Ani v čase finančnej krízy okolo roku 2008 sa nezvyšovali verejné dlhy tak rýchlo ako v minulom roku. Je však stále možné, že pandemická recesia bude krátka a jej dopady na verejné financie odznejú rýchlejšie.

Slovensko v oblasti verejného dlhu medzi európskymi štátmi nijako nevyčnieva. Zadlženie na hranici 60 percent je v rámci Európy podpriemerné a aj nárast dlhu v minulom roku bol tesne pod úrovňou európskeho priemeru. Tieto ukazovatele by však nemali byť signálom na uvoľnenie fiškálnej politiky. Nie všetky štáty sú voči veriteľom v rovnakej pozícii. Napriek tomu môže byť uvoľnená monetárna politika v kombinácii s rozumnou fiškálnou politikou pre slovenské verejné financie dobrou správou.

Riziko je v správaní ostatných štátov, najmä na juhu Európy, kde sa opätovne rozbieha sklon k nadmernému zadlžovaniu. Pandémia zjavne prekrýva v pamäti skúsenosti s vysokou infláciou v dávnejšej minulosti i s dlhovou krízou v tej nedávnej. Výsledkom môže byť návrat otázky o vzájomnom podieľaní sa na zodpovednosti za dlhy v rámci Európskej únie či dokonca o väčšej fiškálnej, a teda aj politickej, centralizácii.